Ceny pamäti národa 2022 – ukrajinský pamätník

Každý rok, 17. novembra, slávnostne udeľujeme spolu s českým Post Bellum Ceny Pamäti národa ľuďom, ktorí počas svojho života preukázali, že česť, sloboda a ľudská dôstojnosť nie sú iba prázdne slová.

Viac informácií nájdete na www.cenypametinaroda.cz

Usporiadatelia galavečera sú Post Bellum, Česká televízia, Český rozhlas, Rozhlas a televízia Slovenska a Ústav pre štúdium totalitných režimov.

Priamy prenos z pražského Národného divadla môžete sledovať na Dvojke a ČT2 o 20:00. Každoročne sú ocenení dvaja pamätníci z Českej republiky a dvaja zo Slovenska. Tento rok dostane prvýkrát ocenenie aj ukrajinský pamätník. Je ním Myroslav Marynovyč.

Myroslav Marynovyč

KGB si ho vyhliadlo už mladom veku

Myroslav Marynovyč sa narodil 4. januára 1949 v obci Komarovyčy. Dedko z matkinej strany Josyp Marynovyč bol gréckokatolíckým kňazom (neskôr pravoslavnym), čo v sovietskych časoch rodine prinášalo problémy.

Študoval na polytechnickej univerzite v Ľvove. Tam bol predvolaný na univerzitné oddelenie KGB, kde mu ponúkli, aby sa stal informátorom.

Po čase si našiel priateľov v Kyjeve, kde chcel pôvodne študovať. Práve noví priatelia mali vplyv na to, že Myroslav Marynovyč začal stále kategorickejšie odmietať ponuky KGB na spoluprácu: „V tej dobe už som mal priateľov. Nebol som sám.“

Po absolvovaní univerzity v roku 1972 pán Myroslav na odporučenie univerzity odišiel pracovať do závodu „Pozitron“ v Ivano-Frankivsku.

Deň, kedy sa narodil disident

Pán Myroslav bol 22. mája 1973 na služobnej ceste v Kyjeve. V tej dobe bolo v Kyjeve tradíciou zhromaždiť sa vždy 22. mája pri pomníku Tarasa Ševčenka a uctiť deň znovu pochovania tohoto ukrajinského básnika v jeho rodnej zemi. Bolo to ale považované za „banderovskú“ akciu, pretože myšlienka takej pocty bola iniciovaná ukrajinskou diaspórou. Večerné zhromaždenie pri pomníku milícia rozháňala. Preto išli Myroslav Marynovyč, Mykola Matusevyč a Natalja Jakovenko vzdať úctu ráno: „Proste sme tam postáli a išli sme každý svojou cestou.“

Na letisku pána Myroslava zadržala milícia a vypočúvala ho, vypytovala sa na dôvody návštevy pomníka Tarasa Ševčenka.
Milícia odovzdala informácie do závodu v Ivano-Frankivsku. V práci si Myroslava Marynoviča predvolal na rozhovor podnikový pracovník KGB: „Majte na pamäti, že kto nie je s nami, je proti nám.“ Na to pán Myroslav odpovedal: „Ja budem proti vám.“
V rokoch 1973 až 1974 pamätník slúžil v armáde vo Vologde (v Rusku).

Po návrate z vojny pána Myroslava neprijali na jeho predošlé miesto v závode. Prišiel o prácu a rozhodol sa presťahovať do Kyjeva.

Myroslav Marynovyč a Jimmy Carter

Ukrajinská helsinská skupina

Myroslav Marynovič a jeho priatelia sa snažili žiť „v ukrajinskom duchu“: udržovali kontakty s Ukrajincami, ktorí sa nebáli hlásiť k svojej národnej identite, a s príbuznými tých, ktorých už zavreli kvôli ich „protisovietskym postojom“.

V novembri 1976 sa Myroslav Marynovič stal členom Ukrajinskej helsinskej skupiny (UHS). Pozvanie podieľať sa na založení organizácie dostal od Oksany Meško. Hneď potom, čo o založení Skupiny informovala Slobodná Európa, začalo cielené prenasledovanie a nátlak na ich členov zo strany KGB.

V rámci činnosti UHS sa Myroslav Marynovič vypravil do Moskvy, aby predložil dokumenty UHS generálovi Hryhorenkovi a Nine Strokatij a získal ich súhlas a podpis.

Zároveň sa v rámci Ukrajinskej helsinskej skupiny stavali voči Myroslavovi a Mykolovi Matusevyčovi s nedôverou ako k možným agentom KGB.

Neustále hľadanie práce

V tej dobe bolo po príjazde do Kyjeva bez registrácie trvalého pobytu veľmi ťažké nájsť prácu. Pánovi Myroslavovi sa ale podarilo získať prácu technického redaktora v nakladateľstve „Základná škola“. Šéfka už ale mala o novom zamestnancovi k dispozícii informácie z KGB a na pracovisku panovala napätá atmosféra. Onedlho sa Myroslava Marynovyča v redakcii „zbavili“.

Ani v ostatných prácach sa pán Myroslav dlho neohrial. Nakoniec sa uchytil ako lepič plagátov a odpracoval tam tri dni. Nasledujúci deň už nestihol ísť do svojej novej práce, pretože ho zatkli.

Zorjan Popadjuk, Myroslav Marynovyč, Oleksyj Smyrnov

„Každý deň som očakával zatknutie“

Myroslava Marynoviča zatkli 23. apríla 1977. Okamžite mu prebehli hlavou dve myšlienky: „Aha, tak takto to vyzerá!“ A druhá: „A čo mama?“

Myroslava a Mykola Matusevyča odviezli na republikové KGB vo Volodomyrskej ulici v Kyjeve. Pán Myroslav otvorene svedčil ako člen legálnej organizácie. Vypovedal ale len o sebe. V auguste 1977 boli výsluchy prerušené, ale v marci 1978 sa začal súd.

V apríli 1978 bol Myroslav Marynovyč vyslaný na eskortu vagonzakom (špeciálny železničný vagón upravený pre prepravu väzňov na veľmi dlhé vzdialenosti). „Nevedel som, kam ma vezú. Pochopil som ale, že na Východ.“ Počas eskorty sa zdržiaval v niekoľkých tranzitných väzniciach. Onedlho pamätník dorazil do tábora č. 36 v dedine Kučino v Permskej oblasti.

Myroslav Marynovyč počas natáčania

Život v tábore sa začal bojom

Pán Myroslav sa v tábore okamžite zúčastnil akcie „Dekáda boja proti sovietskemu imperializmu“ – väzni písali listy prokurátorom o sovietskom systéme. Listy boli zasielané tiež do zahraničia. Týkali sa života v zóne.

V tábore boli väzni mnohých národností. Najviac ale bolo Ukrajincov. Medzi väzňami boli tiež rôzne ideologické názory (monarchistické, nacionalistické, komunistické a ďalšie). Politickí väzni sa však snažili držať spolu. Dokonca aj Vianoce, katolícke aj pravoslávne, slávili všetci spolu.

Myroslav Marynovyč spomína, že v tábore platilo nevyslovené pravidlo – hovoriť so správou tábora pohŕdavo. Toto pravidlo ale zmenil ukrajinský politický väzeň Zenovij Krasivskyj, ktorý začal so správou hovoriť slobodne a zdvorilo, so sebadôverou.

Od apríla 1984 bol Myroslav Marynovyč vo vyhnanstve v dedine Saralžyn v okrese Uil v Aktobskej oblasti Kazachstanu. Pracoval ako tesár v miestnom sovchoze (sovetskoje chozjajstvo, sovietske hospodárstvo). Získal tam „prvé vlastné bývanie“. O dva roky neskôr sa za Myroslavom presťahovala jeho dnešná manželka Ljubov.

V marci 1987 bol Myroslav Marynovyč predčasne prepustený. V roku 1991 bol rehabilitovaný. Presťahoval sa do Ľvova, kde pracuje ako prorektor pre úlohy a misie Ukrajinskej katolíckej univerzity.