Každý rok, 17. novembra, slávnostne udeľujeme spolu s českým Post Bellum Ceny Pamäti národa ľuďom, ktorí počas svojho života preukázali, že česť, sloboda a ľudská dôstojnosť nie sú iba prázdne slová.
Priamy prenos z pražského Národného divadla môžete sledovať na Dvojke a ČT2 o 20:00. Každoročne sú ocenení dvaja pamätníci z Českej republiky a dvaja zo Slovenska. Tento rok sa cena udeľuje aj ukrajinskému pamätníkovi. V tomto článku nájdete príbehy dvoch českých laureátiek.
Viac informácií nájdete na www.cenypametinaroda.cz
Usporiadatelia galavečera sú Post Bellum, Česká televízia, Český rozhlas, Rozhlas a televízia Slovenska a Ústav pre štúdium totalitných režimov.
Marie Susedková (*1930)
Marie Susedková, rodená Hrubá, sa narodila 22. decembra 1930 v obci Rozstání, kde prežila celý svoj život. Dvakrát ale musela nútene z obce odísť. Za nacizmu na dva a pol roka vysťahovali všetkých obyvateľov obce a za komunizmu skončila na dva roky a osem mesiacov vo väzení.
Nemci chceli germanizovať Moravu
Do obecnej školy chodila Marie v Rozstání a potom od roku 1941 do meštianky v sedem kilometrov vzdialených Drahanoch. To už však viac než dva roky Čechy a Moravu okupovalo nacistické Nemecko. Blízky vojenský výcvikový priestor tak prevzala nemecká armáda a premenovala ho na Truppenübungsplatz Wischau. V roku 1940 ríšsky protektor Konstantin von Neurath vydal výnos o rozšírení tohto vojenského výcvikového priestoru a s tým spojené vysťahovanie 33 obcí Drahanskej vrchoviny. Súviselo to s plánom postupnej germanizácie Moravy.
Vysídlenie rozdelili do troch etáp, pričom prvá začala už 31. marca 1941 odchodom obyvateľov piatich obcí. „Keď sa strieľalo, tak za Rozstáním bola jedna závora a pred Drahanmi druhá. Keď boli spustené, tak sme na ňu urobili kotrmelec a vrátili sa domov. Boli sme radi, že nemusíme do školy,“ spomína pamätníčka, ktorej rodnú obec zaradili do tretej etapy vysťahovania. Úrady tak začali vykupovať a zabavovať majetok miestnych obyvateľov. „Raz som prišla domov z poľa a náradie, každá motyka, hrable už boli popísané číslom 69. Nemci všetko zabavovali.“
Hraničný termín na vysťahovanie obyvateľov obce Rozstání bol stanovený na 31. október 1943. Krátko predtým odišla aj rodina Marie Susedkovej. „Prišlo nariadenie, že do určitej doby musí majiteľ odovzdať kľúče. Spomínam si, ako otecko išiel s hlavou v dlaniach a plakal,“ rozpráva pamätníčka, ktorej otca dva roky predtým postihla mozgová mŕtvica. Aj napriek tomu ďalej tvrdo pracoval na svojom hospodárstve.
Rodina tak dva a pol roka žila v nájme v obci Světlé. Po oslobodení sa vrátili späť do Rozstání. Opravili hospodárstvo, ktoré bolo zdevastované po vyčíňaní Nemcov a začali znovu hospodáriť na svojom.
Marie Susedková v roku 2014
Mladosť prežitá vo väzení
Keď na jar v roku 1949 prišiel do obce bratranec s kamarátom, pomohla im dohodnúť schôdzku s miestnym krajčírom Jánom Hudcom a o pár mesiacov neskôr na ich prianie Hudcovi dala list. Aj keď vedela, že bratranec s kamarátom uvažujú o emigrácii, sama vtedy netušila, že sa kvôli jednej schôdzke a jednému listu stala súčasťou protikomunistickej odbojovej skupiny.
V apríli 1951 Mariu zatkli príslušníci Štátnej bezpečnosti: „Stála som pri okne a videla som, ako ide otecko a plače. Za chvíľu prišla mamička. Pýtali sa ma tam na letáky, na zbrane a pritom som sa mala pozerať na rodičov, ako plačú. Nepomohlo to, pretože som sa nemala k čomu priznať. Tak ma posadili do auta a k nemu prišla mamička a povedala: ,Prosím vás, veď to dieťa nič neurobilo. Vezmite si radšej mňa a to dieťa nechajte doma.’“
Jeden z vyšetrovateľov jej potom v Brne ranou päsťou vyrazil dva zuby a posunul čeľusť. Chceli od nej priznanie o napojení na odbojovú organizáciu z Rozstání „Jan Hudec a spol.“, ktorá písala a rozširovala letáky a posielala výhražné listy komunistickým funkcionárom. Marie s ňou ale vedome nespolupracovala, aj napriek tomu ju Krajský súd v Brne odsúdil za velezradu k piatim rokom väzenia. Dva roky a osem mesiacov strávila vo väzniciach v Cejle v Brne, v Novom Jičíne a v Sučanoch.
Dňa 9. decembra 1953 Mariu podmienečne prepustili. Vrátila sa domov a po štvormesačnom liečení nastúpila opäť do mliekarne v Rozstání. Do obce sa postupne vracali aj ďalší uväznení, ktorí boli odsúdení za vyzvedačstvo a velezradu.
Listy písané na toaletný papier v roku 1953 pre rodičov v nápravno pracovnom tábore v Sučanoch, tajne daný pri návšteve matke
Marie Henzlová (*1930)
Marie Henzlová, rodená Švecová, prežila detstvo v malej dedine Buková na Drahanskej vrchovine. Celá rodina sa počas druhej svetovej vojny zapojila do odboja a podporovala partizánsku skupinu Jermak, operujúcu v tejto oblasti, na čo tvrdo doplatili.
Pomáhala ruským partizánom
„Raz večer zaklopali na okno ruskí partizáni, potrebovali schovať, tak ich otecko zaviedol do kôlne. Boli traja, neskôr si v lese postavili bunker a ja som im tam nosila jedlo.“ Oddiel tvorili predovšetkým utečení sovietski zajatci alebo miestni, ktorí sa vyhýbali nútenému nasadeniu na prácu v Nemecku.
Rodina Švecových ešte pred narodením dcéry Marie
Mamičke som dala rukavice
Ako jediná z rodiny vtedy štrnásťročná Mária nebola zatknutá v decembri 1944 počas veľkého zatýkania odbojárov po prezradení skupiny nastrčenými konfidentami. „Ja som s mamičkou ešte spala, gestapák zabúchal pažbou na dvere, my sme zliezli do kuchyne a všetci chlapi už ležali na zemi. Potom všetkých nahnali do nákladiakov a mňa poslali z chalupy preč.“
Pamätníčka najprv bývala u príbuzných a neskôr sa snažila spolu so strýkom čiastočne obstarať hospodárstvo. Mamičku väznili v Brne v Cejle a otecko s bratmi Tomášom a Josefom skončili v Kounicových internátoch. Raz sa jej podarilo krátko navštíviť mamičku vo väznici, bolo to naposledy, čo ju videla… „Bola zima, nič nejazdilo, išli sme pešo z Bukovej do Boskovic dvadsať kilometrov na vlak do Brna. Hovorili sme spolu tak desať minút, bola jej zima na ruky, tak som jej dala svoje rukavice,“ spomína Marie Henzlová.
Marie Henzlová v roku 2021
Po vojne sa nemala prečo radovať
O tragickom osude svojho otca a brata Tomáša sa dozvedela až mesiac po vojne od svojho brata Josefa, ktorý sa ako jediný vrátil z koncentračného tábora. Otec Tomáš Švec zomrel ešte vo Flossenbürgu, kde pracovali v kameňolome. Po tom, čo ho Josef s bratom uložili v deke do hromadného hrobu, dostali od kápa (dozorcu z radu väzňov) 25 rán palicou. Tesne pred oslobodením tábora americkou armádou zomrel aj brat Tomáš, bolo to zrejme pri evakuácii do koncentračného tábora v Dachau, niekde pri meste Plattling v búde, kde prespávali. Bol už ťažko chorý a Josef ho pochoval na lúke blízko toho miesta.
Jej sestra Anežka sa údajne zastrelila v bunkri pri nešťastnej manipulácii so zbraňou, keď sa ju učila používať. Jej manžel Pravoslav Kovár bol nájdený po vojne mŕtvy v lese, zabalený do spacáku. Či ho postrelili nemeckí vojaci, partizáni, alebo si vzal život sám, zostáva dodnes nejasné.
Na svoju mamičku čakala pamätníčka s bratom márne celý život. O jej osudu sa nikdy nič konkrétne nedozvedeli. Až v deväťdesiatych rokoch bola matka vyhlásená za mŕtvu, pretože v tej dobe by už mala viac ako sto rokov.