9. september si na Slovensku pripomíname ako Deň obetí holokaustu a rasového násilia – výročie, ktoré nám pripomína temnú kapitolu našich dejín. Práve v tento deň, už v roku 1941, vydala vláda Slovenskej ľudáckej republiky nariadenie 198/1941 Sl. z. o právnom postavení Židov. Obsahovalo 270 paragrafov namierených proti občanom židovského pôvodu, pričom ich systematicky zbavovalo ľudských a občianskych práv.
Podobne ako nacistické zákony v Nemecku, aj slovenská legislatíva mala jasný cieľ: vytlačiť židovských obyvateľov na okraj spoločnosti, izolovať ich a pripraviť pôdu pre ich hromadné deportácie.
S protižidovskými opatreniami začala už autonómna slovenská vláda na čele s Jozefom Tisom ešte pred nástupom nacistického tlaku. Židia prišli o zamestnanie, majetok, dôstojnosť a nakoniec aj o život. Židovský kódex tak nebol len súbor paragrafov – bol to začiatok štátom riadenej perzekúcie, ktorá viedla k tragédii desiatok tisíc ľudí.
Je mimoriadne dôležité pripomínať si tento deň a poukazovať na to, kam až môže zájsť nenávisť, keď spoločnosť podľahne fanatizmu. Príklad Židovského kódexu nám ukazuje, akú ničivú moc môžu mať zákony, keď prestanú chrániť a začnú systematicky likvidovať ľudské životy — nielen obrazne, ale aj doslova.
Židovská rovnošata z Auschwitzu, Zdroj: wikimedia
Rodičia sa dali dokopy vďaka sérii nešťastných príhod
Eva a jej brat Michal sa narodil do židovskej rodiny. O svojom pôvode sa Eva dozvedela až keď mala okolo šesť rokov. Keď deti v škole priraďovali k evanjelickému alebo katolíckemu náboženstvu, Eva sa doma pýtala, čo má odpovedať, keďže sa jej rodičia už zmienili o tom, že sú Židia. Odpovedali: „Tak povedz, že sme ateisti.“ Ich deti dostali zámerne mená, z ktorých sa nedal odhadnúť ich pôvod.
Mama Evy Derman bola počas 2. svetovej vojny zasnúbená, ale jej snúbenec nastúpil do jedného z prvých transportov: „Ona išla za jeho matkou, a ľudia vtedy utekali do Maďarska, a povedala jej, nech ide do Maďarska, lebo ho povolali, nech nikam nejde. Jeho matka odpovedala: ‚Nie, my sme dobrí občania štátu a keď dostaneme príkaz, tak robíme, ako nám prikážu.‘ A už sa nevrátil.“
V roku 1943 sa Alica vydala za Tibora, Evinho otca. Ten bol v tom čase primárom na internom oddelení v nemocnici. Svadbu mali v Trenčíne. Prišla za ním pôvodne s prosbou o radu, pretože potrebovala pomôcť s ukrývaním. Keď si ho zobrala, bola chránená až do augusta 1944. Otec predtým dostal predvolanie, aby išiel ako lekár s prvým dievčenským transportom do Auschwitzu. S predvolaním išiel za známym, nežidovským lekárom, ktorý mu zachránil život, keď zariadil, že otec nikam nepôjde. Nežidovský kolega vedel, čo by ho tam čakalo. Napísal však, že Evinho otca potrebuje, a on sa tak transportu vyhol.
Pamätníčkini rodičia sa museli po potlačení Slovenského národného povstania ukrývať v horách. Hoci Evina matka už nevládala kráčať, manžel ju napomínal a pobádal, že musia ísť vyššie, čím sa vlastne zachránili. Alica to často dcére spomínala: „Otec mal pravdu, že musíme ísť vyššie, lebo potom vypálili tie nižšie chaty Nemci.“ Ukrývali sa niekde vo Fatre blízko chaty, kde boli partizáni. Oni však boli odkázaní sami na seba a jej matka chodila dole do dediny po jedlo. Otec pomáhal partizánom ako doktor, ale nepatril k nim. V horách sa ukrývali až do oslobodenia.
Jedni prežili, druhí nie
Starého otca z matkinej strany prepustili v roku 1939 z Veľkých Levárov a preložili ho ako lekára do Senohradu, kde predtým žiadny lekár nebol. Keďže patrili medzi hospodársky dôležitých Židov, v tom čase pre nich platila výnimka. To sa však zakrátko zmenilo. „Katolícky kňaz pri omši požiadal ľudí, keď sa museli už schovávať, čo bolo až po Povstaní, aby ľudia ich lekára schovali.“ Ján Dechet ich aj prekrstil, len aby ich zachránil. Tento múdry muž sprostredkoval aj to, aby ľudia ukryli Eviných starých rodičov na lazoch pri Senohrade. Aj keď prichádzali od neznámych ľudí udania, vždy sa im podarilo včas ujsť.
Druhí starí rodičia také šťastie nemali. Boli zavraždení a skončili v masovom hrobe, odkiaľ ich Evin otec exhumoval. Pravdepodobne to bolo v Hodruši-Hámroch v októbri 1944. Dovtedy mali prezidentskú výnimku. Doktorov po začiatku vojny prepustili a preradili na iné miesta a starí rodičia preto skončili v Hodruši. Tam nepoznali veľa ľudí a nešli sa skryť, a tak ich chytili a zavraždili.
Život Evy Derman bol poznačený udalosťami, ktoré sa stali počas 2. svetovej vojny, aj keď sa pamätníčka narodila už po jej skončení. Tragédia holokaustu sa tak preniesla na ďalšiu generáciu. Evina mama kvôli židovským nariadeniam musela odísť zo školy a nemohla doštudovať. Pritom jej rozprávala, ako sa chcela stať druhou madam Curie. Eva mala neskôr pokračovať v jej sne, čo sa sčasti splnilo. Vyštudovala a na vedeckú dráhu sa vydala do ďalekej Ameriky, kam aj s rodičmi emigrovali po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968.
Protižidovské opatrenia ich pripravili o domov
Juraj Steiner svoje rané detstvo strávil obklopený láskou rodičov a starej matky, ktorá prevádzkovala v Zlatých Moravciach obchod so zmiešaným tovarom. „Bol to v podstate taký rodinný podnik, v ktorom sa predávali knihy, papier, sklo a porcelán.“ Pokojný život rodiny Steinerovcov náhle narušil vzostup radikálnej pravice, ktorá so sebou priniesla čoraz silnejšiu antisemitskú rétoriku. Po vyhlásení Slovenského štátu vláda rýchlo zaviedla protižidovské opatrenia, ktoré zasiahli židovskú komunitu nielen sociálne, ale aj ekonomicky, a postupne ju systematicky rozkladali.
Jedným z takýchto opatrení bolo vyvlastňovanie židovského majetku. Proces arizácie, ktorý vyvrcholil v rokoch 1941 – 1942, sa dotkol sa aj Jurajovej rodiny.
„Vo februári 1942 sme museli predať náš obchod do rúk arizátorky. Tým, že sme v objekte, kde sme mali obchod, aj bývali, ostali sme bez domova.“
Všetci museli odísť
Po nútenom vysťahovaní sa mladá rodina spolu so starou mamou presunula do novo vznikajúcej štvrte v Zlatých Moravciach. Juraj si vybavuje, že len niekoľko dní po ich príchode nasledovala ďalšia séria prísnych opatrení namierených proti židovskej komunite: „Otcovi zrazu prišlo povolanie, že má nastúpiť do internačného tábora v Novákoch. Rovno odtiaľ ho potom presunuli do koncentračného tábora v Lubline. Nikdy potom som ho už nevidel.“
V strachu pred rovnakým osudom, aký postihol Jurajovho otca, sa zvyšní členovia rodiny Steinerovcov rozhodli opustiť Zlaté Moravce. Ich dočasným útočiskom sa stali Nové Zámky, v ktorých mali príbuzných. Mesto patrilo od Prvej viedenskej arbitráži Maďarsku. Stará mama tam ostala, ale Juraj s mamou sa medzičasom ukrývali v Budapešti, ktorá sa v období holokaustu stala útočiskom mnohých židovských rodín. „Presúvali sme sa zhruba každých šesť týždňov po rôznych podnájmoch, ku ktorým sme sa dostali cez inzeráty. Raz sme takto skončili v jednom byte na okraji mesta. Jeden zo susedov nás začal upodozrievať. Po tom, ako sa ma na rovinu opýtal, či sme Židia, sa mama rozhodla konať a dala ma do dočasnej opatery rodine Beckových.“
Do Nových Zámkov a naspäť do Budapešti
Jurajovu mamu jedného dňa zobrali do tábora v Ricse, takže svojho syna na čas nemohla navštevovať. Ten medzičasom začal navštevovať základnú školu. Tesne pred koncom školského roka však svoje štúdium prerušil a presunul sa aj s matkou, ktorú medzitým prepustili z tábora, späť do Nových Zámkov. Tam pokračoval nejakú dobu v štúdiu prvého ročníka, ani ten však nakoniec neukončil. „Jednej noci nás zhromaždili a zobrali aj so starou mamou nákladiakom späť do Budapešti. Rovno odtiaľ sme putovali do záchytného tábora, kde sme strávili leto. Po dvoch medzizastávkach nás premiestnili do starej židovskej štvrte v Budapešti, kde ma umiestnili do detského domova,“ spomínal Juraj. V snahe zabrániť rozdeleniu rodiny sa Jurajova matka zamestnala v sirotinci ako pomocná sila v kuchyni. Stará matka, vzhľadom na svoj pokročilý vek, skončila v židovskom starobinci, ktorý sa nachádzal o pár domov ďalej.
Budapeštianske geto
Po nástupe Strany šípových krížov na jeseň 1944 sa situácia Židov v Maďarsku dramaticky zhoršila. Vodca strany Ferenc Szálasi so súhlasom nacistov rozpútal teror a začalo sa hromadné odvádzanie Židov do koncentračných táborov. „Mame sa podarilo pred prvou vlnou transportov zachrániť, no netrvalo dlho a napokon ju odviedli do koncentračného tábora v Ravensbrücku,“ povedal Juraj.
Koncentračný tábor Ravensbrück, Zdroj: wikimedia
Tí, ktorým sa podarilo pred deportáciami zachrániť, boli umiestení do židovského geta. Neslávne známe bolo najmä budapeštianske geto, v ktorom bolo uväznených v nehumánnych podmienkach vyše 70 000 príslušníkov židovskej menšiny, vrátane Juraja a jeho starej mamy. „Z našej štvrte sa postupne stalo geto, z ktorého sa nedalo dostať von.“ Kruté podmienky ukončil až príchod vojakov Červenej armády dňa 18. januára 1945. Jurajovi sa v tejto súvislosti vybavuje spomienka na explóziu a následný pád múru, ktorý ich na necelé dva mesiace násilne uväznil.
Šťastie v nešťastí
Koncom júna 1945 sa Juraj so starou mamou bezpečne vrátili do Zlatých Moraviec v nádeji, že sa podarilo prežiť židovské pogromy aj ich blízkym. „Na naše počudovanie sa mama vrátila pár týždňov po nás s rukami v sadrách. Rozprávala nám potom o tom, ako sa vlak, ktorým cestovala z Bratislavy, vykoľajil. Svojím spôsobom mala šťastie v nešťastí, pretože jeden ruský vojak si s ňou vymenil miesto a to ju zachránilo pred vážnejšími zraneniami.“
Radosť z návratu matky však čoskoro vystriedal smútok zo správy o smrti Jurajovho otca, ktorý zomrel v koncentračnom tábore v Lubline na následky epidémie škvrnitého týfusu.
Koncentračný tábor Majdanek (Lublin), zdroj: wikimedia
Arizácia
Eva Gerhardová mala iba 16 rokov, keď sa vrátila z koncentračného tábora. Doma našla iba otca, ktorý gestapu ušiel doslova zázrakom, keď naskočil do idúcej električky. Vychudnutú dcéru nespoznal. Na druhý deň po návrate z Mauthausenu šla normálne do školy. Z koncentračného tábora, kde väzňov triedil doktor Mengele, sa však nikdy nevrátil ani jej starší brat, ani stará mama. Eva na krajinu, ktorá umožnila deportácie vlastných občanov, nezanevrela. Pre emigráciu sa rozhodla až po tom, keď jej manžela ŠtB nútila do spolupráce výmenou za víza. Jej dcére zase komunisti neumožnili študovať. V zahraničí sa z nej neskôr stala významná vedkyňa.
Prvýkrát nastúpila do školy v roku 1935. „Bola som usilovná žiačka, učila som sa o tatíčkovi Masarykovi a to sa mi veľmi páčilo. Potom sme sa presťahovali na Dunajskú a vtedy umrela mama,“ spomínala pamätníčka na obdobie, kedy mala 12 rokov. Eva sa stala nielen dedičkou obchodu, kde vtedy predávali klobúky, ale aj jeho vedúcou. „Až do času, kedy sa to arizovalo, tak potom som už nemusela chodiť.“
Prvé deportácie Evu pripravili o niekoľko sesterníc a bratrancov. Sama však žltú hviezdu nenosila. „Žili sme inak, len málo ľudí vedelo, kým sme.“ Rodinu však vysťahovali z bytu v Podhradí na Novosvetskú ulicu. Keď im obchod arizovali, otec sa zamestnal v čalúnnictve.
Eva zatiaľ nastúpila na odbornú školu pre ženské povolania, ktorá sídlila na Kollárovom námestí. Po Povstaní sa tešili, lebo sa teta aj s rodinou vrátila z pracovného tábora v Novákoch. No zakrátko si esesáci prišli aj po Haarovcov. Eva pritom od začiatku školského roka kvôli bezpečnosti bývala na dievčenskom internáte a jej o 8 rokov starší brat vo františkánskom kláštore. Potom však otec dostal správu, že deti môžu ísť domov a na druhý deň si po nich prišli.
V Auschwitzi
„Zobudili nás o tretej v noci takí bratislavskí esesáci a otcovi povedali: ‚Haar, na toto čakám už 5 rokov!‘“
Viedli ich cez Panenskú ulicu smerom na Karadžičovu, kde sa vtedy nachádzala železničná stanica. Vtedy sa podarilo ich otcovi ujsť, keď naskočil do električky.
Do Aschwitzu sa viezli v „dobytčáku“. V každom sa tlačilo asi 70 až 80 ľudí. K dispozícii mali jedno vedro na vodu a druhé na potreby. „Otvorili sa vagóny, začal úžasný kravál: Raus – von! Ja som vedela zoskočiť, ale babičke sme museli asi tri pomáhať. A okamžite, ako pristála na zemi, nás rozdelili,“ spomínala si Eva. Babičku vtedy videla naposledy.
„A potom nás viedli do tých takzvaných kúpeľní, kde nás vyzliekli, všetko nám zobrali, obliekli nás do pánskych spodiek a povedali, že sprcha! A voľakto povedal, no, to môže byť plyn. Ale bola to sprcha a došiel doktor Mengele.“ Ten ako prvé zisťoval, ktoré ženy sú tehotné.
Letecký záber z tábora v Auschwitzi, Zdroj: wikimedia
„A než sme išli do spŕch, tak nás začali holiť. Nikde ani vláska sme nemali. Tma bola a vždy kravál, tam každý vrieskal, zaviedli nás do baráku, kde bolo len neohobľované drevo a tam nás dali, že spite.“ Pred spaním sa ešte dozvedela, že ak nebude dodržiavať pravidlá, tak ju zastrelia.
Ráno nasledoval nástup a počítanie väzňov. Jedno dievča sa jej opýtalo, koľko má rokov. „Vravím pätnásť. A ona: ‚Nie, osemnásť. Keď sa ťa opýtajú, máš osemnásť.‘ A to mi, myslím, zachránilo život.“ Ako jej druhá väzenkyňa vysvetlila, s deťmi sa tam jednoducho nehrajú.
Doktor Mengele ju poslal pracovať do fabriky vo Freibergu. Oslobodenie však zažila už v Mauthausene, kam ich previezli ešte pred príchodom osloboditeľov. „Pracovali sme 15 hodín denne, mám na to aj pamiatku,“ spomenula. „Bolo nám jasné, že keď budeme pracovať, tak nás nezabijú.“ Eva Gerhardová stratila v Auschwitzi oboch svojich blízkych.
Počas holokaustu prišlo o život viac než 70 000 slovenských Židov. Ani správy o tom, že nacisti v táboroch Židov systematicky vraždia, neodradili vtedajšiu slovenskú vládu od pokračovania v deportáciách.