Samizdat zohral významnú úlohu v období neslobody, keď sloboda prejavu a prístupu k informáciám bola systematicky potláčaná totalitným režimom. Na Slovensku si od roku 2021 každoročne 12. októbra pripomíname Deň samizdatu ako pamätný deň schválený parlamentom – ako symbol uznania a vďaky tým, ktorí sa nebáli čeliť štátnej moci a napriek hrozbám a prenasledovaniu šírili zakázané myšlienky, literatúru či náboženské texty. Tento deň je zároveň pripomienkou odvahy a neúnavného zápasu za základné ľudské práva a slobody.
Pojem samizdat označuje neoficiálne a nelegálne šírenie tlačovín rôzneho zamerania – od literatúry, náboženských a historických textov až po politické komentáre. Pochádza z ruského slova „samoizdateľstvo“, čo doslova znamená „samovydávanie“. Samizdaty tvorili texty, ktoré neprešli cenzúrou a nebolo im umožnené legálne publikovanie práve pre svoj ideový obsah, ktorý bol v rozpore s komunistickou ideológiou.
Vydávanie samizdatov bolo v Československu pred Nežnou revolúciou prísne postihované. Mnohí nezávislí autori, vydavatelia a distribútori čelili neustálemu tlaku zo strany štátu – boli sledovaní Štátnou bezpečnosťou, podrobovaní domovým prehliadkam, výsluchom a represívnym zásahom. Niektorým hrozilo aj väzenie. Napriek tomu sa nenechali umlčať a svojimi aktivitami výrazne prispeli k zachovaniu kultúrnej, duchovnej a intelektuálnej identity spoločnosti.
Dátum 12. október bol zvolený ako Deň samizdatu preto, že práve v tento deň v roku 1988 podpísalo 92 českých a slovenských disidentov spoločné vyhlásenie na podporu Ivana Polanského – slovenského kresťanského aktivistu, ktorý bol odsúdený na štyri roky väzenia za vydávanie a šírenie samizdatovej literatúry. Jeho príbeh nájdete aj v našom archíve Memoryofnations.sk. Ak sa chcete dozvedieť ďalšie zaujímavé skutočnosti o ľuďoch, ktorí šírili a vytvárali samizdaty, čítajte ďalej.
Začal sa angažovať v neoficiálnom náboženskom živote už v 60. rokoch, keď sa zapojil do činnosti neformálnych duchovných spoločenstiev. Od roku 1970 systematicky zapisoval a šíril správy z vysielania Vatikánskeho rozhlasu, Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky – teda zo zdrojov, ktoré boli v komunistickom Československu prísne zakazované. V roku 1982 začal vydávať nábožensky zameraný časopis Serafínsky svet a o štyri roky neskôr, v roku 1986, rozšíril svoju činnosť o vydávanie Historického zápisníka. Jeho samizdatové aktivity nezostali bez povšimnutia režimu – v roku 1987 bol zatknutý a v júni 1988 odsúdený. Na slobodu sa dostal až 15. decembra 1988, kedy bol podmienečne prepustený.
Pašovanie náboženskej literatúry
Karol Dubovan (*1953) sa počas vysokoškolského štúdia v Bratislave zoznámil s predstaviteľmi tajnej cirkvi a začal sa angažovať v kresťanských spoločenstvách. Spolupracoval s kňazmi Vladimírom Juklom a Silvestrom Krčmérym. Stretávania mládeže a rozoberanie náboženských otázok Karola pomaly priviedli k ďalším aktivitám tajnej cirkvi. Túžil po vzdelaní a začal si zháňať náboženskú literatúru. Do distribúcie zakázaných kníh ho zasvätil kňaz Jozef Mrovčák. Karol ešte študoval na vysokej škole v Bratislave, no jeho rodičia bývali v rodinnom dome v Trenčíne, kde mu so zakázanou činnosťou pomáhali. Vedel, že zakázaná literatúra sa k nám dá dostať cez Poľsko. „Spýtal som sa Vladka Jukla, či náhodou nevie, kde by sa v Poľsku dala. Dal mi adresu aj meno, potom som navštívil priateľa kňaza Valentína Brynczku v Poľsku pri Krakove. Dal som mu adresu a boli sme navštíviť v Krakove pána Zychovicza, ktorý tú literatúru zbieral. V garáži mal hromadu slovenskej literatúry. Zaujímavé, že tam sa tá literatúra dala poštou zasielať. Tu sa to otváralo a bralo sa.“
Karol sa teda zapojil do pašovania náboženskej literatúry na Slovensko. S kamarátmi chodievali na turistiku do Vysokých Tatier na pomedzí Slovenska a Poľska. Mladí turisti neboli nápadní a spočiatku ich nikto nesledoval. „Literatúra išla z Ríma, Kanady aj z Nemecka. Mal som kamarátov z Oravy, Vlada Laštíka, Stana Labjaka. Dohodli sme sa aj s dievčatami, čo som mal v krúžku, a predtým s kňazom Valekom, že on s chlapcami prídu na Babiu horu z poľskej strany, my prídeme odtiaľto a vymeníme batohy. Oni vtedy mali nedostatok salámy, tak sme doniesli salámy. My sme zobrali knihy a boli sme spokojní. To sme tak raz za tri mesiace, som tam išiel, dohodli sme, bol materiál, tak sme preniesli.“ Takto fungovali, až kým Karol v roku 1978 nedokončil vysokú školu.
Aj my musíme mať samizdaty
Počas základnej vojenskej služby ho chceli zlákať do kontrarozviedky, odmietol. Pracoval vo Vodných elektrárňach v Trenčíne, vystúpil z ROH a odmietol podporiť Antichartu. Zapojil sa do činnosti náboženského spoločenstva Fatima a do vytvárania samizdatov.
„Keď som sa vrátil z vojenčiny, spolupráca fungovala ďalej. Oblastné stretnutie fungovali v trenčianskej oblasti. Vladko Jukl bol ten hlavný formátor, ja som už nosil samizdatovú literatúru a prepašované knižky. Potom sa to rozdeľovalo na oblasti a medzi jednotlivcov. Do trenčianskej oblasti patrila Dubnica, Ilava, Púchov, Bánovce nad Bebravou, Nové Mesto nad Váhom. Stretli sa zástupcovia oblastí, povedali si, aké majú ľudia kvôli svojmu presvedčeniu problémy s prihlasovaním na náboženstvo či v zamestnaní. To sa zmapovalo, potom sa to centrálne spracovalo a informácie sa odosielali do Vatikánu a Dr. Antonovi Hlinkovi do Mníchova.“ Spracované informácie si preverovali a ďalej odosielali v Slobodnej Európe, Hlase Ameriky či Transfer Radiu zo Švajčiarska. Kvôli vystúpeniu z ROH si ho nadriadení začali viac všímať a ich vzťah k nemu sa začal postupne meniť. Nemal žiadnu šancu na kariérny postup a v poradovníku na byt bol na poslednom mieste.
Vladimír Jukl mal kontakty na Sovietsky zväz a odtiaľ sa inšpirovali vydávaním samizdatov. „To keď Silvo počul, že samizdaty vydávajú, to aj my tu musíme mať samizdaty. Špekulovalo sa, že akým spôsobom sa to dá zrealizovať. Väčšinou sa preklepávalo na stroji, to sa dávalo na takom tenkom papieri, takých deväť a tá desiata sa nedala poriadne ani čítať. Bolo toho málo, potom sa to požičiavalo.“
Neskôr začali používať voskové blany. „Spravil sa špeciálny rámček, do toho rámčeka sa upevnila blana, položila sa na papier, cez ktorý sa rozmnožovalo, nalialo sa trochu farby, valčekom sa prešlo, rámček sa dal preč a jedna strana bola vytlačená. To bolo veľmi prácne. Niekedy sme dokázali aj 200 strán takto. Už sa vedelo, že to vieme takýmto spôsobom a nikoho pri tom nechytili, horšie už bolo zohnať tlačiarenskú farbu, papiere cyklostylové. To len pár kusov sem-tam sa dalo zohnať. Tie sa väčšinou museli ukradnúť, nedali sa kúpiť. Všetko bolo prísne evidované. Každá blana, aj poškodená. No tak darilo sa to,“ objasnil samizdatové rozmnožovanie náboženskej literatúry.
Vypočúvanie a stiahnutie sa
Kvôli činnosti v tajnej cirkvi bol Karol Dubovan sledovaný a vypočúvaný štátnou bezpečnosťou a taktiež mu bol odobratý pas. Pri vypočúvaní sa do protokolu vyšetrovatelia snažili uviesť, že sa stretávali na náboženských podujatiach, čo Karol odmietol podpísať. Jeden z vyšetrovateľov išiel do vedľajšej miestnosti potvrdiť účasť na vypočúvaní pre zamestnávateľa. „Odkážte svojim kumpánom Korcovi, Juklovi a Krčmérymu, že všetkých pozatvárame!“ vyhrážal sa mu druhý z vyšetrovateľov. Kvôli vyšetrovaniu mal opäť nepríjemnosti. Vtedy Karol pochopil, že jeho práca pre spoločenstvo začína byť nebezpečná nielen pre neho, ale aj pre jeho okolie a rodinu. Jeho manželka bola veľmi ústretová, no radšej sa stiahol do úzadia. Nezúčastnil sa ani Sviečkovej manifestácie v roku 1988. V čase Nežnej revolúcie sa však situácia zmenila a Karol sa stal v Trenčíne zakladajúcim členom VPN a neskôr i Kresťanskodemokratického hnutia. V roku 1990 sa stal poslancom Národnej rady ČSFR. V politike pôsobil do roku 1994, potom sa vrátil do štruktúr kresťanských rodín.
V službách tajnej cirkvi
Marián Okkel (*1952) sa po štúdiu strojníckej priemyslovky v Partizánskom oženil. Po sobáši prišiel do obce Veľké Bielice, kde sa usadili. Tam sa zoznámil aj s činnosťou jezuitu pátera Jozefa Oprala, ktorý tam vybudoval spoločenstvo dôveryhodných ľudí na tlač a distribúciu zakázanej literatúry. Páter Oprala svojich ľudí zásoboval literatúrou, ktorú získaval z Nemecka. „Mal úžasné kontakty na Königstein. Tam bola spoločnosť pre východné cirkvi. Zaujímali sa, čo sa u nás v Československu deje. Vedeli vplývať finančne, ale aj duchovne. Posielali literatúru takými kanálmi, o ktorých oni nemali ani tušenia. Bolo to nebezpečné. Nebezpečné však bolo už aj to, že z Poľska sa nosili a prevážali kalichy a nejaké predmety na slúženie bohoslužieb. Bolo to riskantné, tí ľudia sa vystavovali veľkým rizikám.“
Samizdatová tlačiareň doma v pivnici
Páter Oprala po asi dvoch rokoch skúšania dôvery ukázal Mariánovi prvý nemecký tlačiarensky stroj, ktorý schovával na fare v prázdnom byte po kostolníkovi. Stroj si doniesol z Nitry, no svojim najbližším ho ukázal až vtedy, keď všetkým dôveroval. „Tú miestnosť sme upravili, olepili päť centimetrovým polystyrénom a tam sa umiestnil ten stacionárny. To bolo totálne hlučné. To keď búchalo, tak to ako keď kladivo narážalo na železo. To bolo prvýkrát, čo ma zasvätil do tohoto stroja. Bol to stroj GH 270 a bol fantastický. Hoci tlačil naraz len niekoľko listov, no ako vypadol list, už sa tá farba nedala rozmazať,“ spomínal na prvý samizdatový tlačiarenský stroj, ktorý tlačil zakázanú kresťanskú literatúru vo Veľkých Bieliciach. Prvý stroj obsluhovali dvaja františkáni Paľko a Jožko, ktorí za pátrom chodili na víkendy. Medzi prvé tlačoviny, ktoré v tlačiarni pátra Opralu uzreli svetlo sveta boli listy od kardinála Tomáška, ktoré sa potom rozposielali medzi ostatných kňazov a veriacich. Tých bolo približne 100 kusov. Postupne okrem listov začali tlačiť aj publikácie a jedna z prvých bola kniha ‚Ignác z Loyoly‘ a ‚Ja, František‘.
„Mal známych aj viazačov v tlačiarni. Vedúci tlačiarní sa volal Fridrich Bilík, dobrý farník, poznali sa, samozrejme. Cez ďalšie osoby sa spoznávali ďalšie osoby a ten okruh ľudí sa pomaly rozširoval. Dal mu zviazať 20 kusov špeciálnym spôsobom a každý, kto sa tomuto venoval, dostal jeden kus,“ spomínal Marián. Páter Oprala raz doniesol Mariánovi polaroidovú fotografiu, na ktorej bola rozobratá rezačka na papier. Originál rezačky sa nachádzal v Beckove na fare a obsluhovali ju 80-ročné rehoľné sestry. Marián si z fotografie dokázal vytvoriť nákres a zostrojiť rezačku. Vďaka sieti farníkov, ktorí pracovali v rôznych zamestnaniach v Partizánskom a okolí, sa im darilo získavať materiál na tlač zakázanej literatúry. Neskôr sa tlačiareň zakázanej literatúry PRO-KOL presťahovala do Mariánovho novopostaveného domu, aby sa nemusel každý deň vracať neskoro v noci za rodinou.
Problémy so systémom
Tlačiareň v pivnici Okkelovcov neraz bežala celé noci. „Boli to hlavne listy, časopisy, materiály pre študentov, detské obrázky pre katechétov na náboženstvo, aby deti ľahšie pochopili. Ďalej to boli už vydané knihy alebo časopisy, či už to boli spomínané ‚Ignác z Loyoly‘ alebo ‚Ja, František‘ a iné tituly. Človek nemyslel na to, že by to mal archivovať, všetko sme rozdali.“ Hore na poschodí v dome spali tri malé deti a dole sa tlačili, skladali, viazali a kobercovou páskou lepili knihy. Hotové naskladané a zošité samizdaty si vždy prišiel zobrať páter Oprala a ten ich ďalej distribuoval kňazom a farníkom. Marián sprevádzal pátra Opralu aj na jeho cestách po Slovensku. „Večer po svätej omši prišiel za mnou a spýtal sa: ‘Čo máš na pláne?‘ No už som vedel, že treba ísť. Tak, že ideme do Handlovej. Zobral auto a išli sme. Pred Lehotou nás zastavili policajti a začali blikať, bola už tma. On len povedal: ‚Marián, pokoj, žiadny strach. ‘ Zastavili sme. Policajti: ‚Vystúpte z auta, občiansky, vodičský! ‘ Musel fúkať, otvoriť kufor. Zrejme mali nejaké avízo. My sme išli do tajného bytu v Handlovej stretnúť sa s biskupom Dubovským.“ Mariána takto tajná polícia zastavila niekoľkokrát, ale vždy mal šťastie.
Koniec samizdatov
Marián Okkel sa venoval tlači zakázanej náboženskej samizdatovej literatúry od roku 1985 do konca roku 1989. Napriek nástrahám vtedajšieho komunistického režimu odvážne vybudoval vo svojom vlastnom dome na tú dobu modernú samizdatovú tlačiareň. Tlačil a distribuoval zakázanú náboženskú literatúru, časopisy a výučbové materiály pre deti. Tlači študijných materiálov pre pátra Opralu sa venoval až do konca roku 1993. Páter Oprala náhle zomrel 5. januára 1994 na zlyhanie srdca, mal iba 43 rokov. Podľa Mariánových slov to bol človek, ktorý predbehol svoju dobu, rozdával sa na všetky strany. Najväčšou ranou pre neho bolo, že ho nepochopili jeho vlastní. Po jeho smrti Marián a jeho kolegovia založili Nadáciu pátra Jozefa Opralu, ktorá nesie jeho odkaz a jeho nasledovníci vydávajú náboženskú literatúru.