Dňa 17. novembra slovenské a české Post Bellum v Národnom divadle v Prahe odovzdávajú Ceny pamäti národa. Živý prenos slávnostného večera vysiela o 20:00 slovenská Dvojka, druhý kanál Českej televízie, Český rozhlas a ukrajinská televízia Suspilne. Medzi laureátmi sú vojnoví veteráni, politickí väzni, odbojári, preživší holokaustu, perzekvovaní spisovatelia, predstavitelia undergroundu, skauti, príslušníci cirkví a mnohí ďalší.
Laureátmi, ktorých oceníme pri príležitosti výročia Nežnej revolúcie sú každoročne dvaja pamätníci z Českej republiky, dvaja zo Slovenska a jeden z Ukrajiny. Všetko sú to krajiny, kde pôsobí organizácia Post Bellum a kde pamätníci našim dokumentaristom dokázali, že česť, sloboda a ľudská dôstojnosť nie sú iba prázdne slová.
Začítajte sa do ich príbehov ešte pred slávnostný udeľovaním Cien pamäti národa.
Fedor Gál: „Keby som to neurobil, popľul by som odkaz Nežnej revolúcie.“
Emil Sedlačko: „Prebral som sa až na komandatúre.“
Životná púť Fedora Gála sa začala na mieste, ktoré mnohým ľuďom prinieslo naopak utrpenie a smrť. Narodil sa 20. marca 1945 v nacistami zriadenom terezínskom gete, kam sa jeho matka so starším bratom dostali pre svoj židovský pôvod. Fedorov otec nacistické „konečné riešenie“ neprežil. Vojnová skúsenosť silno posilnila rodinnú súdržnosť. Matka sa pár rokov po oslobodení presťahovala do Bratislavy a usilovala sa deťom zabezpečiť kvalitné vzdelanie. Fedor Gál vyštudoval chémiu, no priťahovala ho sociológia. V osemdesiatych rokoch sa venoval v tom čase novému odboru – prognostike. Patril k okruhu nezávislých bratislavských intelektuálov. Práve z tejto skupiny vzišlo viacero lídrov nežnej revolúcie, ktorá koncom roka 1989 vyviedla krajinu z komunistického zovretia.
V politike Fedor Gál zotrval a „revolučné“ hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN) doviedol k prvým slobodným voľbám v júni 1990. Lídrom sa však stal dovtedy neznámy právnik Vladimír Mečiar, ktorý sa po voľbách stal slovenským premiérom. Na jar 1991 Gál ako predseda VPN rozhodol o Mečiarovom odvolaní z funkcie premiéra. Spolu s viacerými zakladateľmi hnutia odmietal jeho smerovanie k populizmu a nacionalizmu. „Keby som to neurobil, popľul by som odkaz Nežnej revolúcie,“ hodnotí svoje rozhodnutie.
Už vtedy tušil, že si tým podpisuje politický ortieľ. VPN sa rozdelila na Mečiarovo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), ktoré o rok neskôr voľby vyhralo, zatiaľ čo pôvodní lídri revolúcie z roku 1989 neuspeli. V čase politickej krízy, ktorá vyvrcholila rozdelením Československa, sa Fedor Gál – aj pod tlakom početných útokov, neraz s antisemitským podtextom – presídlil do Prahy. Stál pri zrode súkromnej televízie Nova, ktorú čoskoro opustil a zo zisku financoval množstvo kultúrnych a ľudskoprávnych projektov. Dodnes sa aktívne venuje boju proti rasizmu a extrémizmu.
Nadija Kalinčenkova: „Chcem, aby boli všetci šťastní. Aby sa všetkým vrátili deti a vnúčatá, aby nezomierali.“
V lete roku 1968 mal Emil Sedlačko 23 rokov, miloval rock and roll, bol členom Československého zväzu mládeže a počas „odmäku“ v roku 1968 sa spolu s ďalšími mladými ľuďmi usilovali o to, aby v ich rodnom Trenčíne vznikol hudobný klub. Keď do mesta 21. augusta vtrhli okupanti, spolu s priateľmi vytiahli stolík, nakúpili hárky papiera a pri vtedajšom národnom výbore zriadili improvizovaný petičný stánok.
„Zrazu od Námestia Ľudovíta Štúra prišlo také malé transportné auto a zastavilo pri nás. A čo čert nechcel – presne pri Janovi Prodajovi a pri mne. Ten Rus vyskočil, spoza neho ďalší traja, hodili stolík o zem a rozdupali ho. Janovi vrazili pažbou do priedušiek, nemohol sa nadýchnuť a odpadol. Ja si pamätám len to, ako niekto búra a valcuje ten stolík. Prebral som sa až na komandatúre.“ Emila nakoniec pustili domov – tentokrát vyviazol bez následkov.
To však neplatilo o dva roky neskôr, v čase nastupujúcej normalizácie. Dva dni ho surovo vypočúvali na policajnej stanici, chceli z neho vymlátiť, kto v auguste 1968 písal protiokupačné nápisy a kto zhodil hviezdu z trenčianskeho hradu. Emil to vedel, no neprezradil. Nasledoval vyhadzov z práce a pád na spoločenské dno. Sám sa dokázal vyrovnať so závislosťou od alkoholu aj s všadeprítomnou šikanou režimu a v roku 1989 sa zapojil do diania Nežnej revolúcie v Trenčíne. Verejne sa angažuje dodnes.
Nadija Kalinčenkova: „Chcem, aby boli všetci šťastní. Aby sa všetkým vrátili deti a vnúčatá, aby nezomierali.“
Nadija Kalinchenkova je inžinierka, ktorá v rámci dobrovoľníckeho centra „Spoločne k víťazstvu“ vyrába maskovacie siete pre ukrajinskú armádu. Narodila sa 24. marca 1952 v meste Hluchiv v Sumskej oblasti na severovýchode Ukrajiny, kde jej otec – veterán druhej svetovej vojny – v tom čase slúžil v armáde. V detstve sa rodina presťahovala do mesta Bachmut (vtedy Artemivsk) v Doneckej oblasti. Vyštudovala Kramatorský priemyselný inštitút, kde získala titul inžinierky a podieľala sa na projektovaní nových dielní a tovární v regióne.
Po tom, čo Ukrajina získala nezávislosť, patrila Donecká oblasť na východe krajiny k regiónom, kde v mysliach mnohých ľudí stále prežíval prorusky orientovaný, prosovietsky sentiment. Kolegovia v práci nazývali Nadiju za chrbtom „nacionalistkou“ pre jej proukrajinský postoj. Keď v roku 2014 jej rodný Kramatorsk dočasne obsadili prorusky orientovaní ozbrojenci samozvanej Doneckej ľudovej republiky, uchýlila sa aj s vnukom do mesta Makijivka. Po oslobodení Kramatorska ukrajinskými jednotkami sa na jeseň 2014 vrátila domov a odvtedy pôsobí ako dobrovoľníčka.
Najskôr pomáhala vysídlencom, neskôr sa zapojila do pletenia maskovacích sietí v rámci dobrovoľníckej organizácie „Kramatorské včielky“. Situácia sa opäť vyostrila vo februári 2022. „Prvých stodvadsať dní sme pracovali bez víkendov.“ Úrady vtedy vyzvali obyvateľov, aby mesto dočasne opustili. „Mesto sa vyľudnilo, ale naša dielňa pracovala ďalej.“ Neskôr sa Nadija na niekoľko mesiacov uchýlila do bezpečia, no v júni 2023 sa do Kramatorska vrátila. Dielňa, v ktorej sa okrem maskovacích sietí pletú aj ponožky a rukavice pre ostreľovačov, funguje dodnes.
„Chcem, aby boli všetci šťastní. Aby sa všetkým vrátili deti a vnúčatá, aby nezomierali. Určite sa to stane,“ verí aj dnes Nadija Kalinčenková.
Milena Sedláčková: „Nikto ma nikde nechcel, báli sa ma. Bola som prašivá ovca.“
Milena Sedláčková, vtedy ešte Součková, sa v roku 1947 ako pätnásťročná na tanečnej zábave zamilovala do maturanta Jaroslava Sedláčka. Rodina však vzťahu so starším mládencom nepriala, a tak sa vtedy rozišli. „No potom som zistila, že sa mi za ním strašne cnie. Vystupovala som z električky jednotky a náhodou sme sa stretli na zastávke – a padli sme si do náručia.“
V októbri 1951 nastúpila Milena ako referentka na Ministerstvo stavebného priemyslu. Dostala sa tak k strategickým úradným materiálom. „Vedela som, čo budem pre Jaroslava robiť. Odovzdávala som mu kópie. Samozrejme, súhlasila som, že mu pomôžem.“ Jaroslav Sedláček vtedy spolu s priateľmi vytvoril ilegálnu organizáciu Dora. Skupina mladých ľudí zhromažďovala informácie o dianí v Československu a prostredníctvom agenta CIC ich zašifrované posielala na Západ.
Lenže strýka vedúceho skupiny naverbovala ŠtB a v lete 1952 sa začalo zatýkanie. Jaroslav dostal 19 rokov a jeho dievča Milena osem rokov nepodmienečne. Pôvodný návrh obžaloby znel na 15 rokov, no bola mladistvá, preto dostala polovičný trest. Po dvoch rokoch strávených v táboroch v Dubí pri Kladne, v Gottwaldove a na južnom Slovensku sa dočkala podmienečného prepustenia. Tým sa však jej trápenie neskončilo — nikde ju nechceli zamestnať. Nakoniec skončila pri sústruhu. „Nikto ma nikde nechcel, báli sa ma. Bola som prašivá ovca,“ hovorí s horkosťou v hlase.
Nad vodou ju držala láska k Jaroslavovi. Ten sa však dostal na slobodu až vďaka amnestii v máji. Krátko nato sa Milena a Jaroslav vzali. Ich vzťah vydržal odlúčenie aj nepriazeň režimu, ktorý na nich vždy hľadel ako na nepriateľov.
Jaroslav Vrbenský: „Išlo o to neskladať zbrane, neuzavrieť sa do seba.“
Jaroslav Vrbenský sa od malička pohyboval v katolíckom prostredí a uvažoval o štúdiu bohoslovia – aj v temných časoch po februári 1948. V období, keď mnohí kňazi a rehoľníci končili vo väzení, v internačných táboroch alebo v lepšom prípade v exile, sa spolu s priateľmi snažil udržať pri živote nezávislé spoločenstvá, ostrovčeky slobodného duchovného života. „Išlo o to neskladať zbrane, neuzavrieť sa do seba v čase, keď kňazov a mnohých ďalších odviezli.“
V lete 1952 nadviazal kontakt s údajnými partizánmi, ktorí mali zabezpečiť prechod cez hranice pre prenasledovaných kňazov Karla Pilíka a Antonína Bradnu. Lenže z prevádzačov sa vykľuli agenti ŠtB. Pre Jaroslava si prišli 23. augusta 1952 do Pasek nad Jizerou, tesne predtým, ako mal vystúpiť na študentskom hudobnom festivale. Po takmer roku vo vyšetrovacej väzbe sa v júni 1953 konalo súdne pojednávanie. Jaroslav Vrbenský sa znepáčil prokurátorovi, keď sa zastal výsluchom vyčerpanej boromejky Anny Šimíkovej a svojím vystúpením jej na chvíľu umožnil odpočinúť si.
V procese „Antonín Bradna a spol.“ odsúdili Jaroslava Vrbenského na dvanásť rokov väzenia za velezradu. Súdruh prokurátor v záverečnej reči vyhlásil, že Jaroslav je „mladý cynik, ktorý ani po roku nezmenil názor na svoje previnenie“. Trest si odpykával v Leopoldove, v táboroch Bytíz a Vojna, vo Valdiciach a na Mírove. Slobody sa dočkal až v roku 1962. Koncom šesťdesiatych rokov nastúpil do vydavateľstva Vyšehrad, kde sa v ťažkých normalizačných pomeroch snažil pripravovať na vydanie kvalitné diela významných filozofov a teológov.