Výročie masových vrážd v Kremničke a Nemeckej

Autor: Juraj Rizman | Dátum: 9. 1. 2026

V týchto dňoch si pripomíname 81. výročie jedného z najväčších vojnových zločinov, aké sa počas II. svetovej vojny udiali na území Slovenska – masových vrážd v Kremničke a Nemeckej.

Po potlačení SNP došlo predovšetkým na území stredného Slovenska k masovým popravám, ktoré mali na svedomí príslušníci špeciálnych nemeckých jednotiek tzv. Einsatzkommand, spolu s Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy (POHG). Najväčšie masakre sa odohrali v okolí Kremničky a Nemeckej, kde počas niekoľkých týždňov beštiálne zavraždili takmer dvetisíc ľudí.

Zajatých povstaleckých vojakov a partizánov, ale aj civilistov sústreďovali vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici. Odtiaľ ich odvážali do Kremničky, kde ich strieľali v protitankových zákopoch. O život tam prišlo 747 obetí.Začiatkom januára 1945 však kvôli zime a snehu museli popravy zastaviť.

Gardisti z Považskej Bystrice pod velením Vojtecha Horu prišli s nápadom, že vápenka v Nemeckej je vhodným miestom, kde by mohli v likvidácií väzňov pokračovať. Kofroňovu vápennú pec v Ráztockej doline na rozhraní chotárov obcí Nemecká a Ráztoka si nevybrali fašisti na masové vraždenie náhodou. Vápenka sa im javila ako najschodnejšia cesta z hľadiska bezpečného zahladzovania stôp.

Vyvražďovanie vo vápenke trvalo od 4. do 11. januára 1945. Svoje obete vrahovia strieľali po jednom. Najskôr výstrel do tyla a potom pád do pece. Odhaduje sa, že vo vápenke bolo zabitých približne 900 ľudí!

Aj keď vrahovia urobili opatrenia, aby zahladili stopy po svojich zločinoch, nemohli zabrániť tomu, aby ľudia žijúci v Ráztockej doline nepočuli niekoľko dní „srdcervúci plač a výkriky žien a detí“, ktoré prichádzali od vápenky. Hoci gardisti podpísali vyhlásenie o mlčanlivosti, aj tak sa v krčme chválili, ako vytrhli šesťmesačné dieťa matke z náručia, napoly ho roztrhli a potom hodili do ohňa. Matka od žiaľu skočila za ním.

Viacerým páchateľom – medzi iným aj veliteľovi gardistov Vojtechovi Horovi – sa pred spravodlivosťou podarilo utiecť do zahraničia. Tí, ktorí ostali, boli v ČSR po vojne súdení. Krajský súd v Bratislave vyniesol v tejto kauze 5 rozsudkov smrti a viacero trestov dlhoročného žalára.