Československý rock sa narodil v šesťdesiatych rokoch, v čase, keď sa klíma v kultúre vhodná na takéto aktivity rozohrievala, smerujúc až k pražskej jari. Potom však prišiel august 1968 a od nasledujúceho roku na dlhých dvadsať rokov kultúru zmrazila normalizácia a perzekúcie.
Stalinizmus bol dobou cenzúry, normalizácia obdobím autocenzúry. Aj keď sa hovorilo o indexovej literatúre, žiadne vypracované indexy zakázaných spisovateľov nikto neuverejnil.
Obrazne povedané, jazdilo sa vo svete bez dopravných značiek a predpisov, kde mohli policajti kohokoľvek zastaviť a hocičo mu vziať. Takže si každý radšej dával pozor, aby neporušil nejaké „nariadenie“, ktoré nikde nevyšlo.
Rozdiely medzi slovenskou a českou hudobnou scénou boli výrazné. Na Slovensku bola kultúrna politika mäkšia. Nikdy sa tu neodohralo niečo také, ako boli v Česku procesy so skupinami Plastic People a DG 307, nie tak nepodobné stalinským, alebo pohon na folkových hudobníkov vrátanie mučenia Vlastu Třešňáka, ktorému vyšetrovateľ pálil ruky tak, že skolaboval a neskôr emigroval. Ďalším nechceným emigrantom bol Jaroslav Hutka, ktorého udával Jaromír Nohavica.
Dôvodom mohla byť vyššia koncentrácia aparátčikov na postoch šéfov televízie, rozhlasu či Pragokoncertu v Prahe, no aj to, že na Slovensku sa hudobní disidenti vyskytovali zriedkavo. Stále však zostalo dosť spôsobov perzekúcie: okrem neustáleho obťažovania výsluchmi čakal umelca, ktorý sa nejako znepáčil vrchnosti, najčastejšie takzvaný dištanc, teda zákaz koncertovania, nahrávania platní alebo nakrúcania v televízii. Našťastie málokedy naraz. Všadeprítomné bolo schvaľovanie textov, imidžu a povinné umelecké prehrávky pred komisiou pre amatérske aj profesionálne súbory.
Dištanc a azyl
Keď v roku 1970 zakázali Divadlo na Korze a Milan Lasica so Satinským dostali zákaz umeleckej činnosti, ich útočiskom sa v rokoch 1970 až 1972 stalo kabaretné divadlo Večerní Brno. Aj tu však boli pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti, spomína Lasica. Systém neustáleho dohľadu bol hrozný – bolo veľmi ťažké spontánne zabávať publikum, keď herec vedel, že na neho v obecenstve číha donášač. Umelci mali neustále odôvodnený pocit, že sú sledovaní a z veľkej časti i strach z toho, že ktokoľvek môže kedykoľvek prekrútiť ich slová a vyvodiť z toho dôsledky.
Zakázaným českým rockerom a folkovým hudobníkom sa zasa často podarilo zahrať na Slovensku. Hrali tu Vladimír Mišík, Jaroslav Hutka či Vladimír Merta. Úplným zjavením boli napríklad dva ročníky pezinských Koncertov mladosti (1976 a 1977), kde sa v najhorších normalizačných rokoch zišla mimoriadna spoločnosť.
Láska nie je angažovaná
„Autentickosť bola v čase normalizácie vždy podozrivá a podozrivé teda mohli byť aj pesničky o láske, lebo heslom normalizácie bola angažovanosť,“ hovorí Kamil Peteraj. Spomína, že schvaľovači textov nenávideli slovo čierny, lebo všetko muselo byť pozitívne a čierna asociovala stratu nádeje. Ale ani tu neboli strážcovia jedinej pravej kultúry konzistentní. „Napríklad na prvom Žbirkovom albume Doktor sen je pieseň Čierny deň, ktorá prešla bez problémov, a len o niečo vyše pol roka sa na Bratislavskej lýre nemohol spievať Čierny kvet. A tak vznikol Biely kvet. Dištanc v slovenskej televízii mala tiež Marika Gombitová za afroúčes a problémy mal aj Modus s prvým albumom, lebo v novinách Rudé právo vyšiel článok, že Modus je skratkou Mode US,“ hovorí.
Sám Peteraj nepatril ako lyrik medzi textárov, ktorí by v najtvrdších časoch provokovali, aj keď zdôrazňuje, že nikdy nebol v strane a režim nemal rád. A predsa sa mu podarila kontroverzia s Robom Grigorovom, keď zakázali vysielať skladbu Pocta Majakovskému. Grigorova vyhnal do Belgicka podľa jeho vlastných slov práve známy kolotoč: zákazy koncertov, vystúpení v televízií a vypočúvanie ŠtB.
Nová vlna
Jedným z príkladov odlišnosti prístupu českej a slovenskej strany je aj česká normalizačná kampaň, ktorá sa v marci 1983 začala pamfletom „Nová vlna se starým obsahem“. Článok podpísaný fiktívnym menom Jan Krýzl mal za dôsledok zákaz desiatok punkových a new wave kapiel na čele s Pražským výběrom a Jasnou pákou. U nás týmto žánrom ŠtB nevenovala žiadnu špeciálnu pozornosť, to však neznamená, že by boli v závetrí.
Na 80. roky spomína Ľuboš Dzúrik, kapelník legendárnej trenčianskej punkovo-undergroundovej kapely CHVM.
Po gymnaziálnych začiatkoch, kde ich riaditeľ obvinil z rozširovania fašistických myšlienok vďaka kostýmom – oblekom a čiernym kravatám (ktoré o päť rokov neskôr prevzali aj Bez ladu a skladu ) – sa roku 1982 na štyri vysokoškolské roky stal ich domovským prístavom vysokoškolský klub Primaf v Bratislave. „Tu už išlo naozaj do tuhého. Návštevy príslušníkov ŠtB sa stali pravidlom. Veľmi často sme pred avizovaným koncertom nachádzali na dverách klubu ceduľu s nápisom ‚Koncert je zrušený z technických príčin‘. Toto sa stalo asi sedemkrát,“ vraví.
Dzúrik spomína aj na jeden z koncertov, na ktorom začalo asi sto fanúšikov tancovať štýlom pogo: „Zrazu sa otvorili bočné dvere kina. Tam boli pristavené tri skriňové Avie s nápisom VB (verejná bezpečnosť). Do nich policajti nahnali všetkých pogujúcich fanúšikov a odviedli ich na neďalekú policajnú stanicu. Tam všetkých strapatých pankáčov donútili umyť si vlasy a znormalizovali im účesy,“ hovorí. „Nás ako kapelu však nikdy na výsluch na policajnú stanicu nezobrali. Boli to vzrušujúce časy. Nikdy sme nevedeli, či nás nasledujúci deň po koncerte nevyhodia zo školy alebo z práce,“ dodáva.
S pištoľou pri hlave
Gitarista Sveťo Korbel je zakladateľom niekoľkých kapiel a napokon zakotvil v Slobodnej Európe. Veterán slovenského punku, aktívny od začiatku 80. rokov. Nevzrušene a akoby s úsmevom hovorí, ako bol na výsluchu aj dvakrát do týždňa, hoci len za účes. „Vždy to skončilo bitkou – minimálne prefackaním, ale boli aj horšie výprasky. Oni vedeli, kam majú udierať, aby to nezanechalo stopy, ale niekedy na to kašlali,“ spomína.
Kvôli svojej zbierke kaziet s českou undergroundovou scénou mal aj domovú prehliadku. Našťastie, v tom čase bola väčšina kaziet u kamaráta, ktorý ich kopíroval. „Mal som ich asi štyridsať – kapely ako Plastici, DG 307 a podobne. Na to bol normálne paragraf – rozvracanie republiky. A išlo sa sedieť. Našťastie, vtedy mi doma zostali len punkové veci a Kryl na kotúčoch. Tak mi všetko zobrali a už mi to nevrátili. To bolo v roku 1981, mal som štrnásť rokov. Vtedy sme poznali všetkých policajtov, aj po mene.“
Na pätnáste narodeniny, v roku 1982, išiel Sveťo na Zlaté piesky. Skupinka eštebákov tam hrala volejbal. Jeden z nich bol Kováč, mladý človek, nemal ešte tridsať. „On bol úchyl, pri výsluchu vraj neskôr utýral človeka na smrť a vyhodili ho z polície,“ hovorí Sveťo. „Keď ma videl, hneď ma zobral, z jednej chatky vyhodil českú rodinu, čo tam bývala – že priestor je zadržaný pre účely vypočúvania. Bol tam ešte jeden kolega a dve dievčatá, tak pred nimi machroval. Mlátil ma po chodidlách pelendrekom, roztrhal mi rifle aj ďalšie oblečenie. Mňa to vytočilo a jednu som mu vrazil. On sa úplne rozklepal od zúrivosti, vytiahol pištoľ a namieril mi ju na hlavu s tým, že ma teraz zastrelí a kolega mu dosvedčí, že ma zastrelil na úteku. Kolega na neho skočil a odzbrojil ho. Takýto zážitok malo s Kováčom veľa ľudí,“ hovorí.
Folk hovorí
Folk je založený na textoch a texty boli pre socialistických kultúrnych aparátčikov automaticky problém. Slovenská folková scéna nebola taká revoltujúca ako tá česká. Folkové združenie Slnovrat, ktoré vzniklo v roku 1978, bolo ovplyvnené pražským Šafránom. „Nechceli sme byť politickí pesničkári, spievali sme o veciach, ktoré zaujímali nás, naše publikum,“ hovorí pesničkár Miloš Janoušek. „Ale boli sme, ako to neskôr nazvali, ostrovom pozitívnej deviácie, takže sa okolo nás začali objavovať aj ľudia z okruhu Charty.“ Zákazy boli podľa Janouškovho názoru smiešne. Napríklad na jednom z koncertov Slnovratu mohli vystúpiť všetci okrem neho.
Výnimkou zo Slnovratu bol Ivan Hoffmann, ktorý mal v repertoári aj protestsongy a celkom príznačne v júni 1989 vystúpil na Bratislavskej lýre ako hosť Joan Baezovej. Aj to bola jedna z predzvestí Nežnej revolúcie. Vtedy mu vypli zvuk.
Svoje si s ŠtB zažil aj prešovský pesničkár Edo Klena. Už jeho prvé významnejšie vystúpenie na Martinskom folklóre 1985 mu narobilo problémy a predvolaniu na ŠtB ho neskôr neminulo. „Polícia dala o sebe vedieť aj po vystúpení na Folkovej Lipnici 1988, kde Jan Rejžek pozval na pódium Václava Havla,“ spomína. „Robil som ako frézar v prešovskom autodružstve. Už v pondelok o tejto udalosti vedeli stranícke špičky a riešili ma,“ hovorí.
„Najväčší bizár nastal v roku 1989, keď som v máji začal zbierať podpisy pod petíciu Niekoľko viet a na základe udania mi našili paragraf za porušovanie verejného poriadku. Nasledovali domové prehliadky aj v práci. Podpisové hárky hľadali traja policajti z prešovskej kriminálky aj v pivnici, ale nenašli ich. Našli ale nejakú zakázanú literatúru a písací stroj. V auguste 1989 prebehol súd, kde ma akože usvedčili traja zastrašení kamaráti a bolo. Dostal som tri mesiace s podmienkou na dva roky a finančnú pokutu, tuším dvetisíc korún. Milé bolo, že keď o mojom prípade informovali na rádiu Slobodná Európa, tak mi neznámi ľudia posielali peniaze a pozbierali sa mi na tú pokutu. Ďakujem,“ spomína.
Udavači
Pozornosť ŠtB si vyslúžil aj Maroš Pavúk, známy ako promotér a majiteľ klubu Bombura v Brezne. Do hľadáčika tajnej polície sa dostal ešte ako člen gramoklubu v Žiari nad Hronom, kde počúvali hudbu a hovorili o nej, ale ešte viac kontaktmi s Petrom Cibulkom, či redakciou undergroundového časopisu Vokno. Mal aj čulé kontakty s českou a moravskou punkovo-undergroundovou scénou. „Hrozil mi trest, ale pomohol mi psychiater. Každé ráno ma tajní sprevádzali do práce a z práce, chodili mi po byte, vyhrážali sa mojim priateľom a kolegom v práci. Vykresľovali ma pred nimi ako kriminálnika,“ hovorí Pavúk.
Vznikali aj humorné scény. „Raz sa eštebáci objavili na koncerte len pár radov nad nami. Na pozdrav sme si kývli. Počas prestávky som sa ich spýtal, čo tam robia. ‚Pán Pavúk, aj my máme radi rockovú hudbu,‘ odpovedali. Práve hrala Laura a její tygři. Kolega sa mi po desiatich rokoch priznal, že ich informoval, kde chodím cez víkendy a dovolenky a že mi snorili po byte. Stretol som ho u nás v Bombure na nejakej udalosti a spomínal, že ho vydierali. Ospravedlnil sa mi. No nebol to hlavný informátor,“ zakončuje rozprávanie.
Niekedy máme sklon hovoriť, že v časoch normalizácie predsa len nešlo o život ako v období stalinizmu. Čo sa týka situácii v kultúre, išlo však o intenzívne travičstvo, často s titulkom ‚autocenzúra‘. Nie je doložené, že by niektorý hudobník zomrel na následky vypočúvania ako filozof Jan Patočka. Škody sú však nedozerné a pretrvávajúce.