Mysleli si, že je to žart. Potom prišli tanky

V noci z 20. na 21. augusta 1968 prekročili hranice Československa vojská Varšavskej zmluvy. To, čo sa pre mnohých začalo ako neuveriteľná správa a presvedčenie, že ide o žart, sa v priebehu niekoľkých hodín zmenilo na realitu tankov v uliciach, streľbu a strachu. Invázia prerušila nádej na reformy Pražskej jari a zasiahla do životov celej jednej generácie. Príbehy pamätníkov však ukazujú, že veľké dejiny sa odohrávali aj v obyčajných domácnostiach, na železničných staniciach, uliciach či pri televíznych obrazovkách. Spomienky Kataríny Šimončičovej, Jozefa Horvátha a Sone Šimkovej približujú august 1968 z rôznych perspektív – od naivity a zvedavosti až po tragické uvedomenie si, že rozhodnutie vyjsť do ulíc mohlo znamenať otázku života a smrti.

Mysleli si, že je to žart

Vpád vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 zasiahol aj rodinu Kataríny Šimončičovej, vtedy Chlebákovej, ktorá trávila leto u strýka a starej mamy v Kráľovskom Chlmci. Večer 20. augusta pozerali so strýkom film O slavnosti a hostech a približne o polnoci išli spať.

Skoro ráno ich zobudil strýkov krik.

„Strýko ráno o šiestej vbehol, že: ,Vstávajte! Prišli Rusi!‘ A my, že srandu si rob, vieš z koho. Neverili sme mu. On vždy srandoval a mal smolu v tom, že keď raz povedal pravdu, nikto mu neveril.“

Až keď rodina zapla televíziu, pochopili, že tentoraz strýko nežartoval. Vojská skutočne vstúpili do Československa.

Vtedy ešte úplne nechápali, čo sa okolo nich odohráva.

Vážnosť situácie pochopili až neskôr

Katarínina mama však situáciu vnímala inak. Rozhodla, že sa musia najbližším vlakom vrátiť do Košíc. Ich otec totiž zostal doma sám a nikto nevedel, čo bude nasledovať. Nasadli teda na vlak. Katarína si dodnes pamätá, že popri železničnej trati postupovali spolu s nimi tanky.

„A ja, že jak to? Šak sa vonku strieľa, a ja som doma! Šak a takáto udalosť veľká!“

Dnes už vie, že keby neuposlúchla rodičov, mohlo to pre ňu mať fatálne následky. Neskôr sa dozvedela, že ich 16-ročný sused, ktorý sa taktiež rozhodol vyjsť do mesta, bol v ten deň zastrelený.

Podľa údajov hlásených jednotkami Verejnej bezpečnosti bolo v Československu od 21. augusta do 3. septembra 1968 usmrtených 72 ľudí, 266 ťažko a 436 ľahko zranených. Najčastejšou príčinou smrti bola streľba, nasledovali úmrtia spôsobené dopravnými prostriedkami vojsk. Najviac obetí zaznamenala Praha, Liberec, Brno, Bratislava a Košice. Podľa novšieho výskumu Ústavu pamäti národa prišlo od 21. augusta do 31. decembra 1968 v Československu v dôsledku vpádu vojsk o život spolu 108 ľudí, z toho 38 na území Slovenska.

V čase okupácie mala Katarína 20 rokov. Ešte aj po desaťročiach si vybavuje obraz z nasledujúceho rána: pred ich domom stál tank s hlavňou namierenou smerom k nim.

Keď rozhodnutie ísť alebo neísť von znamenalo otázku života a smrti

Zatiaľ čo rodičia Kataríny Šimončičovej pochopili nebezpečenstvo a dcére nedovolili vyjsť medzi tanky, jej sused Ladislav Martoník také šťastie nemal.

Vstup sovietskych vojsk na územie Československa znamenal pre spoločnosť obrovský šok. Ani v Košiciach ľudia nezostali ticho. Mladí ľudia vychádzali do ulíc a protestovali, nosili transparenty a snažili sa dať okupantom najavo svoj nesúhlas.

O tragédii, ktorá sa odohrala v Košiciach, nám porozprával Jozef Horváth, ktorý bol taktiež medzi protestujúcimi. Dňa 22. augusta stretol na Hlavnej ulici svojho kamaráta Ladislava Martoníka, študenta a talentovaného jazzového hudobníka.

„Asi to bolo deň po vstupe vojsk, keď som na Hlavnej ulici stretol Laca. […] Ešte som mu hovoril: ,Laci, nechoď tam, na tú Hlavnú, bo začala tam streľba.‘“

Obaja počuli streľbu. Ladislav ju však podľa Horváthovho rozprávania nevnímal ako bezprostredné ohrozenie života. Myslel si, že vojaci strieľajú do vzduchu.

Keď sa lúčili, Ladislav sa pokúsil ukryť v priestore pri bývalom Tuzexe. Už to však nestihol.

„Len to som videl, ako dostal pár rán. A aj dnes to vidím, ako ich dostal a spadol. Myslím, že nezomrel hneď, až neskôr, keď po neho prišla sanitka.“

Nasledoval chaos a panika. Ľudia sa snažili dostať z ulíc čo najďalej.

„Viete, ťažko sa mi na to spomína, lebo potom tam vznikla taká trma-vrma, ľudia sa na zem váľali, utekali po tom, čo sa dialo. Každý sa snažil dostať čím skôr preč, aby ho nezastrelili.“

Príbeh Kataríny Šimončičovej a Ladislava Martoníka ukazuje dve strany toho istého dňa. Pre jedného bola prítomnosť vojakov spočiatku takmer neuveriteľná a sprevádzala ju detská zvedavosť. Pre druhého sa rozhodnutie vyjsť do ulíc skončilo smrťou.

Čo zostane po tankoch

Tanky napokon z ulíc zmizli. Okupácia a jej dôsledky však pokračovali. Nasledovali roky normalizácie, politických čistiek, obmedzovania slobody a núteného prispôsobovania sa režimu. Pre mnohých ľudí znamenal august 1968 moment, ktorý ovplyvnil ich ďalšie životné rozhodnutia.

Svoje o tom vedela aj teatrologička, vysokoškolská profesorka, prekladateľka a kritička Soňa Šimková. Okupáciu zažila v Bratislave. Po návrate zo študijného pobytu na Západe počas normalizácie opisovala mesto ako priestor, nad ktorým visel „olovený oblak“.

„Užili sme si tanky v uliciach Bratislavy, na cyklostyle sme rozmnožovali letáky, písali sme kriedou po budovách, aj sme sa hádzali na zem, keď začala streľba na Námestí SNP.“

V októbri 1968 jej narýchlo schválili mesačný štipendijný pobyt v Paríži. Následne odišla študovať na Univerzitu v Bazileji spolu so svojím manželom. Pobyt sa predĺžil ešte o rok, no na jeseň 1970 musela urobiť zásadné rozhodnutie.

„Husák vtedy povedal, že hranice nie sú korzo, nech sa ľudia vrátia, alebo nech tam zostanú.“

Do Bratislavy sa napokon vrátila sama. Jej manžel sa späť do východného bloku nechcel vrátiť, neskôr sa vo svete stal významným etnológom a ich životné cesty sa rozdelili. Aj takto dokázal režim zasiahnuť do života rodín. Sonin príbeh je len jedným z mnohých.

Soňa Šimková sa do Československa nevrátila ako emigrantka – celý čas bola na študijnom pobyte, a preto nebola ani prenasledovaná. Napriek tomu ju po návrate čakal silný zážitok.

„Keď som sa vnorila do Bratislavy, dostala som prvotný civilizačný šok. Zrazu som videla jedno sivé mesto. Sivé budovy, sivý olovený oblak visiaci nad Bratislavou. A videla som sivých zachmúrených ľudí.“

Tanky ste už na uliciach nestretli, no ich tieň zostal vpísaný v ľuďoch.

Konkrétne príbehy

August 1968 sa v kolektívnej pamäti spája najmä s tankami, okupáciou a potlačením Pražskej jari. Za týmto dátumom však stoja konkrétne ľudské príbehy.

Práve osobné spomienky pripomínajú, že 21. august 1968 nebol iba dátumom v učebnici dejepisu. Bol dňom, keď sa bežné ráno zmenilo na strach, keď sa zvuk tankov miešal so streľbou a keď ľudia zo dňa na deň zistili, že ich predstava o slobodnejšej budúcnosti môže byť násilne prerušená.

A hoci tanky z ulíc dávno odišli, otázka, čo po nich zostalo, je aktuálna dodnes. V spomienkach tých, ktorí ich zažili, ale aj v príbehoch tých, ktorí sa už nikdy nevrátili domov.