Hotel Devín v Bratislave
Veksláci patria medzi najvýraznejšie postavy neskorého socializmu. V kolektívnej pamäti zostali ako muži postávajúci pred hotelmi, ktorí šeptom ponúkali „marky, doláre, bony“. Za touto pouličnou kulisou sa však skrýval premyslený systém fungujúci na hranici medzi legálnym a nelegálnym svetom. Išlo o typickú šedú zónu – vekslovanie bolo oficiálne trestné, no v praxi ho štát dlhé roky vo veľkej miere toleroval. Vekslovanie porušovalo niekoľko paragrafov trestného zákona. Napriek tomu, že činnosť vekslákov bola v rozpore s oficiálnymi predpismi, štát voči nej často nezasahoval dôsledne. Dôvodom bola skutočnosť, že prostredníctvom neoficiálnej výmeny sa do krajiny dostávali zahraničné meny, ktoré boli pre ekonomiku cenné. Veksláci tak nepriamo zmierňovali niektoré nedostatky centrálne plánovaného hospodárstva. K pretrvávaniu tohto javu prispievala aj korupcia a kontakty medzi valutovými špekulantmi a časťou príslušníkov bezpečnostných zložiek.
Na vrchole tejto hierarchie stáli hoteloví veksláci. Práve oni mali priamy prístup k zahraničným turistom, ktorí boli pre celý systém najcennejším zdrojom tvrdých valút. Ich postavenie bolo výnimočné – pracovali v prestížnych hoteloch alebo v ich bezprostrednom okolí, poznali personál, vedeli, kedy prídu zájazdy, a často sa pohybovali v prostredí, kde nad ich činnosťou úrady privierali oči.
Pod nimi fungovali sprostredkovatelia, známi ako „skupky“. Tí už neprichádzali do kontaktu s turistami v takej miere, ale zabezpečovali ďalší pohyb peňazí. Práve cez nich sa obchod menil na organizovaný biznis. Nakúpené valuty sa často dostávali do bánk pomocou korupcie alebo známostí, kde ich bolo možné oficiálne zameniť za prevoditeľné ruble. Tie sa následne využili na ďalšie finančné operácie a napokon sa opäť premieňali na československé koruny. Tak vznikal ďalší zisk, ktorý bol podstatou celého reťazca.
Hotel Európa: keď recepčný zarábal viac ako manažér
Jedným z predstaviteľov tejto veksláckej elity bol Vít Chaloupka, ktorý od roku 1983 pracoval ako recepčný v pražskom hoteli Európa. Počas služieb menil zahraničným hosťom valuty, hoci išlo o nelegálnu činnosť.
Podľa jeho spomienok vekslovanie síce zákon zakazoval, no štátne orgány ani vedenie hotela proti nemu systematicky nezasahovali. Biznis preto fungoval prekvapivo hladko.
Ekonomika obchodu bola jednoduchá. Západonemecké marky kupoval od turistov približne za osem korún za jednu marku, pričom oficiálny kurz v bankách bol približne štyri koruny. Následne ich predával približne za dvanásť korún, takže na každej marke zarobil asi štyri koruny. Pri veľkých objemoch išlo o obrovské sumy.
„Ve vekslování se nic neorganizovalo, fungovaly spíš lokality, území. Třeba recepce byla ohraničená prahem nebo otočnými dveřmi do restaurace.“
Veksláci na najvyšších priečkach si mohli dovoliť životný štýl, ktorý bol pre väčšinu spoločnosti nepredstaviteľný. Chaloupka spomína, že si z recesie pripaľoval cigarety tisíckorunovými bankovkami, nosil drahé oblečenie a luxus bol súčasťou jeho každodenného života. S odstupom rokov tvrdil, že ich motivoval adrenalín aj pocit, že kontaktom so Západom určitým spôsobom narúšali komunistický systém. Kritiku odmietal argumentom, že nikomu priamo nekradol a peniaze zostávali v Československu.
Po novembri 1989 hotel opustil, začal podnikať a otvoril si vlastné fitness centrum. Dlhé roky sa venoval kulturistike a v roku 1990 získal titul majstra republiky v kategórii do 165 centimetrov.
Od cyklistického šampióna k vekslovaniu
Na Slovensku patril medzi známe tváre vekslovania bývalý reprezentant v cyklistike Zdeněk Benáček. V pelotóne ho prezývali Beňa či Benajda, no najradšej mal prezývku Turko, ktorú získal počas pretekov vo Venezuele. Miestni tak nazývali ľudí, ktorí vedeli všetko výhodne predať.
Práve obchodný talent využil aj po skončení športovej kariéry. V rokoch 1987 až 1989 sa intenzívne venoval vekslovaniu. Rozdiel medzi oficiálnym kurzom a tým, ktorý boli ľudia ochotní zaplatiť, dosahoval štvornásobok až päťnásobok, čo vytváralo mimoriadne výnosný priestor na nelegálne obchody.
Benáček spolupracoval s juhoslovanským vodičom autobusov prezývaným „strýko Alojz“. Kým sprievodca turistom rozprával o Bratislave, Benáček už stihol v autobuse vymeniť valuty prakticky všetkým cestujúcim. Podobné zájazdy absolvoval nielen v Bratislave, ale aj v Prahe, Košiciach či Karlových Varoch.
Jeho kariéru sprevádzali opakované zásahy Verejnej bezpečnosti. Raz prišiel o viac než 112-tisíc korún, inokedy pred policajtmi utekal cez križovatku, pri úteku si natrhol sval a napokon ho príslušníci vraj antiveksláckeho komanda zadržali. Tvrdil tiež, že určitý čas spolupracoval s príslušníkom kriminálnej polície, ktorý od neho získaval informácie.
Ani opakované zadržania ho od obchodovania neodradili. Posledný raz ho zatkli v októbri 1989 po nástupe do juhoslovanského autobusu pred hotelom Devín. Počas jazdy mal cestujúcim vymeniť približne 8 000 západonemeckých mariek za viac než 168-tisíc československých korún. Vyšetrovaciu väzbu ukončila až amnestia prezidenta Václava Havla začiatkom roku 1990.
Biznis, ktorý fungoval medzi zákonom a toleranciou
Príbehy Víta Chaloupku aj Zdeňka Benáčka ukazujú, že vekslovanie nebolo dielom osamelých pouličných špekulantov. Išlo o prepracovaný systém s vlastnou hierarchiou. Celý mechanizmus existoval v šedej zóne socialistického hospodárstva. Štát ho síce formálne označoval za trestnú činnosť, no zároveň vytvoril podmienky, ktoré z vekslovania urobili mimoriadne výnosný biznis. Nedostatok zahraničných mien, nereálne oficiálne kurzy a selektívne presadzovanie práva vytvorili prostredie, v ktorom sa z vekslákov stala svojská elita neskorého socializmu.