Černobyľ: snaha o utajenie havárie ohrozila životy ľudí a vyvolala kritiku režimu

V noci 26. apríla 1986 otriasla svetom udalosť, ktorá navždy zmenila pohľad na jadrovú energetiku. Štvrtý reaktor Černobyľskej jadrovej elektrárne explodoval a spôsobil katastrofu, akú si dovtedajší svet len ťažko vedel predstaviť. Podobne ako rádioaktívny mrak, ktorý sa šíril naprieč hranicami, sa šírili aj nedôvera, strach a otázky, na ktoré komunistický režim odmietal odpovedať. Černobyľ sa tak nestal len symbolom jadrovej tragédie, ale aj jedným z momentov, ktoré urýchlili rozklad komunistického systému v bývalom Sovietskom zväze a v krajinách patriacich do jeho sféry vplyvu.

Aj keď sa hlava bývalého Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov spájala s politikou glasnosti a perestrojky, v prípade havárie v Černobyle to bolo úplne inak. S prejavom k obyvateľom Sovietskeho zväzu vystúpil až o osemnásť dní po havárii, čo ešte viac prehĺbilo nedôveru verejnosti. Katastrofa v Černobyle sa zapísala medzi najväčšie tragédie jadrovej energetiky a zasiahla nielen Sovietsky zväz, ale aj rozsiahle územia Európy. Stala sa symbolom zlyhania techniky, ľudského faktora aj informačného utajovania, pričom jej dôsledky vážne poškodili životné prostredie a ovplyvnili obrovské množstvo ľudí vystavených radiácii.

Nešlo o jedinú chybu, ale o sled systémových zlyhaní. Reaktor trpel zásadnými konštrukčnými nedostatkami, o ktorých kompetentní vedeli, no neinformovali o nich. Situáciu zhoršili aj operátori počas testu, keď porušili bezpečnostné predpisy v snahe splniť stanovené úlohy. Po výbuchu, ktorý vyniesol rádioaktívne látky do veľkej výšky, sa sovietske vedenie pokúsilo rozsah havárie utajiť. Na problém sa prišlo až v zahraničí — zvýšené hodnoty radiácie najskôr zaznamenali vo Švédsku, kde začali pátrať po zdroji týchto abnormálnych ukazovateľov. Sovietsky zväz musel naveľa vyjsť s pravdou von. Neskoršie vyšetrovanie potvrdilo vážne zlyhania v riadení aj ľudskom faktore, pričom zodpovednosť nieslo vedenie elektrárne — riaditeľ aj hlavný inžinier boli odsúdení na desať rokov väzenia.

Rádioaktívny mrak sa postupne rozšíril nad veľkú časť Európy a zasiahol aj územie vtedajšieho Československa. Obyvatelia boli kontaminovanému ovzdušiu vystavení vo viacerých vlnách na prelome apríla a mája. Svedectvá pamätníkov z vtedajšieho Československa, ako aj ich skúsenosti s následkami havárie na území dnešného Slovenska, sú zachytené v rozhovoroch uložených v archíve Memory of Nations.

O svojej skúsenosti s haváriou z bezprostrednej blízkosti porozprával rodák z Kyjeva Vjačeslav Iljašenko, ktorý sa neskôr presťahoval do Českej republiky. Kyjev, hlavné mesto vtedajšej Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, leží iba 110 kilometrov od Černobyľu. Päť dní po jadrovej havárii – 1. mája 1986 tam komunisti usporiadali pompézne oslavy Sviatku práce.

„Výbuch sa stal 26. apríla a ešte 5. mája o tom nikto nevedel. V meste prebiehala akcia, pri ktorej deti kreslili na chodníky,“ upozornil výtvarník Vjačeslav Iljašenko, ktorý mal v čase katastrofy 26 rokov a učil v Kyjeve výtvarnú výchovu.

„Desiatky detí sedeli na asfalte v prachu a ich učiteľov nikto nevaroval a nepovedal im, že neďaleko došlo k jadrovej havárii. Deti boli vonku v najhoršej dobe, mali byť doma a kvôli obrovskej radiácii nevychádzať von,“ dodal. Iljašenko sa o výbuchu v jadrovej elektrárni dozvedel od matky. Povedal jej o tom kolega z práce.

reklama
„Myslím, že išlo o agenta tajnej služby, ktorý už nedokázal nebezpečenstvo tajiť a kamarátom poradil, aby okamžite vzali deti a išli čo najďalej od Kyjeva. Moja žena s dcérou odišli,“ poznamenal Iljašenko. „Potom chceli odísť aj ďalší ľudia, ale nikto už nemohol zohnať lístky na vlak. Všetci sa snažili dostať preč, ako sa dalo.“

Vjačeslav Iljašenko zostal. Z okna domu na kraji Kyjeva potom pozoroval veľké nákladné autá, ktoré vozili betón do jadrovej elektrárne, aby pochovali zničený reaktor pod mohutný železobetónový sarkofág.

Neskôr niekoľko jeho známych zomrelo a Vjačeslav sa nikdy nezmieril s faktom, že úrady ľudí nevarovali a že sa obyvateľov okolia Černobyľu nikto nesnažil zachrániť.

V roku 1986, po výbuchu v jadrovej elektrárni Černobyl, čakala Eva Šothová svoje prvé dieťa a v tom čase sa s rodinou nachádzala na východe Slovenska. „Keď sa to stalo, my sme zhodou okolností boli u rodičov a boli sme na Domaši. Manžel sa išiel okúpať, a keď vyšiel z vody, bola zvláštna obloha do oranžova, veľmi žiarilo slnko. Netušili sme, nevedeli, veď informácie neboli, vlastne oneskorené boli informácie, že sa to zverejnilo až o niekoľko dní, ale on vyšiel z vody a hneď sa mu urobili pľuzgiere po celom tele. Takže sme išli potom domov a netušili sme, nevedeli sme, čo to je. No až potom neskôr, vlastne, až keď sme prišli do Rumunska, tak sme zistili, že v Rumunsku všetci ľudia dostávali buď jódové injekcie alebo jódové tabletky. O tehotné ženy bolo postarané. U nás nič. Ja som vlastne odišla do Prahy a vlastne ani v Prahe nebolo postarané o tehotné ženy a ani o nikoho.“

Tak ako Eva Šothová, aj mnohí ďalší obyvatelia Československa boli o Černobyľskej havárii informovaní skreslene a neúplne. Médiá namiesto varovania verejnosti ubezpečovali o nízkej úrovni radiácie, ktorú mali mať úrady pod kontrolou, a zároveň kritizovali Západ za údajné šírenie poplašných správ. Nedostatok spoľahlivých informácií však viedol k prehĺbeniu nedôvery občanov voči režimu. Takmer každý pamätník si dnes uvedomuje negatívny dopad zatajovania tragédie na vlastné zdravie alebo zdravie svojich blízkych.

Beata Iwona Wojnarowska, poľská rodáčka, žila v čase černobyľskej katastrofy s rodinou na Slovensku. „Prvá v našej rodine bola moja mladšia sestra Renata. Bývala vtedy blízko ukrajinských hraníc. Po havárii v Černobyle začala mať problémy so štítnou žľazou. Vďaka tomu, že v tom období pracovala nejaký čas v Grécku, podarilo sa jej zdokumentovať, že dostala rakovinu štítnej žľazy v dôsledku Černobyľskej katastrofy. Bola potom bezplatne liečená v Aténach na špeciálnej klinike, aj vďaka tomu, že sa jej podarilo dokázať, že jej ochorenie evidentne súviselo s tým, k čomu došlo v Černobyle. Každý rok musí chodiť na vyšetrenia. Už dvakrát sa jej rakovina vrátila. Dvakrát ležala na klinike v Aténach. Môj syn – kedysi sa vravievalo, že deti by mali tráviť čo najviac času na čistom vzduchu, tak sme ho aj v kočíku nechávali na záhrade, bol vtedy ešte maličký. Prakticky neustále bol vonku. Po troch až štyroch rokoch začal mať problémy so štítnou žľazou. Nakoniec mu ju odstránili. Celý život musí brať lieky, pretože nemá štítnu žľazu. To, že mu ju vyoperovali, ho síce zachránilo, ale má kvôli tomu zdravotné komplikácie, keďže funkciou štítnej žľazy je regulovať procesy v celom tele. Takže Černobyľská havária ovplyvnila našu rodinu cez tieto dva prípady.“

Dlhodobé zdravotné dôsledky havárie sú dodnes predmetom odborných diskusií. Svetová zdravotnícka organizácia eviduje viac než 6 000 prípadov rakoviny štítnej žľazy u ľudí, ktorí boli v čase katastrofy ešte deťmi. Najviac týchto ochorení bolo zaznamenaných v Rusku, Bielorusku a na Ukrajine.

Je to už 40 rokov od havárie v Černobyle, no jej následky dodnes nie sú úplne odstránené. Zničený reaktor je síce ukrytý pod moderným ochranným krytom, no ten si vyžaduje údržbu a opravy. Proces odstraňovania následkov havárie skomplikovala vojna na Ukrajine. V roku 2025 totiž ruský dron poškodil nový sarkofág nad štvrtým reaktorom. Tento incident nám pripomenul, že Černobyľ nie je len minulosťou, ale stále živým rizikom, ktoré môže ovplyvniť budúce generácie.