V marci si pripomíname Deň žien. No 25. marec nesie aj bolestnú spomienku, ktorá je rovnako spätá so ženami. V roku 1942 vtedy ľudácky režim Slovenskej republiky poslal na istú smrť tisíc mladých žien. Otázka, či zodpovední vedeli, kam ženy posielali ostáva stále nezodpovedaná. Jedno je však isté. Štát sa ich s radosťou zbavil. Holokaust sa nezačal v plynových komorách koncentračných táborov, ale obmedzením práv, propagandou, nenávisťou a dehumanizáciou našich susedov.
„Nevedeli sa ani pohnúť. Niektorí ľudia tam už boli mŕtvi. Neprežili ani ten transport do Osvienčimu. To bola veľmi krutá cesta.“
Takto opísala cestu v jednom z transportov z ľudáckej Slovenskej republiky do tábora smrti Auschwitz-Birkenau Irena, stará mama Petra Chudého.
Prečo mladé ženy?
V Poprade nastúpilo 25. marca 1942 do transportu prvých 1000 židovských dievčat z východného Slovenska. Územie našej oklieštenej vojnovej krajiny opustili na hraničnom prechode Skalité – Zwardoň. Jedno z dievčat kruté podmienky prepravy neprežilo. Po vojne sa vrátilo z prvého transportu naspäť len okolo 20 žien.
Otázka, prečo ako prvé poslali z ľudáckeho Slovenského štátu mladé dievčatá „za prácou“, ostáva stále nezodpovedaná. Aj keď Židia počas vojny prišli postupne o základné ľudské práva, majetky, aj občianstvo, nikto ich nepripravil na to, že sa ich štát pokúsi zbaviť tak rýchlo a rázne, pričom ešte Nemcom za každého vyvezeného Žida alebo Židovku zaplatil 500 ríšskych mariek.
Verili, že ich znovu neudajú
Peter Chudý sa narodil 21. augusta 1950 do rodiny so židovskými koreňmi. Postupne sa od starej mamy dozvedel, aké hrôzy s jeho mamou prežívali vo vyhladzovacom tábore Auschwitz-Birkenau a že holokaust neprežilo trinásť členov rodiny.
Peter Chudý (zdroj: memoryofnations.sk)
Petrovi starí rodičia bývali v Mereticiach (dnešné Radatice). Aj s Petrovým prastarým otcom sa dostali do transportov v septembri 1942. „Boli ľudia, ktorí Židom pomohli, boli ľudia, ktorí im nepomohli. Oni, bohužiaľ, si tú pomoc nevedeli zabezpečiť,“ hodnotil Peter spätne ich situáciu. Brat starého otca Vojtecha Július bol majiteľom kameňolomu v Rajci a hospodársky dôležitý Žid. Rodinu sa mu podarilo oslobodiť. „Podplatil gardistov, alebo už neviem koho a vytiahol ich z toho zberného tábora. A oni, musím povedať boli naivní alebo neviem čo, vrátili sa do Meretíc. No a tam ich na druhý deň ktosi udal a zase ich zobrali.“ Všetkých troch transportovali v rodinných transportoch v septembri 1942. Po príchode do Auschwitzu rodina prešla tzv. selekciou. „Môj pradedo išiel hneď do plynu, čo oni vtedy ešte nemohli vedieť. Dedo bol pridelený do kameňolomu, tam mu rozbili hneď prvý deň okuliare a veľmi rýchlo zahynul.“
Matka v prvom transporte
Nemenej smutný bol aj osud jeho mamy. Keď mala 16 rokov, musela odísť z gymnázia. Klára sa dostala do prvého transportu židovských dievčat. Najprv boli sústredení v Prešove, potom išli do Popradu. Na ruke mala vytetované číslo 1366. „Bola pridelená do zariadenia, ktoré sa volalo Kanada. Tam sa triedili veci po Židoch. Mali možnosť, myslím, so sebou zobrať päťdesiat kíl batožiny. A tú im pri príchode samozrejme zobrali.“ Peter sa dozvedel ako tam jeho matka odtŕhala bábikam hlavy a vytláčala diamanty zo zubných pást. To boli dômyselné skrýše pre majetok zúfalých príchodzích.
Postavila sa Mengelemu
Ženy v Kanade sa častokrát obliekali do pekných šiat a keď prišiel na kontrolu Červený kríž, prezentovali Kanadu, že sa tam majú dobre, že pracujú. Po čase sa Irma s Klárou dostali do jedného baraku. Spolu chodili aj na tzv. Appellplatz, čo bolo zakaždým veľmi náročné. „Tie selekcie boli deň – noc, sviatok – piatok, dážď – sneh. Bosí a tak ďalej. A v jednej takej selekcii mamu Mengele poslal doľava a babku poslal doprava. Čiže na smrť. Moja mama tam už omdlievala, lebo vedela, že príde o mamu. No a si predstavte tú odvahu mojej starej mamy, keď ju on… Mengele mal takú bakuľu a chytil za krk a posúval ľudí pri tej selekcii. No a ona sa vrátila a po nemecky mu povedala: Ich bin jung – Ja som ešte mladá! Ja chcem ešte pracovať. On zobral tú bakuľu a vrátil ju nazad.“ Tak zachránila Klára svoju mamu.
Josef Mengele (zdroj: wikimedia)
Podmienky v ženskom tábore boli hrozné. Kápovia, čo boli tiež väzenkyne, ostatné surovo bili. Ako stravu dostávali polievku z nejakej repy a kúsok chleba. „Babka mi spomínala, že to bol zázrak, keď niekto mal chlieb a že zlato nebolo podstatné. Nazbierala vreckovku zlata, ale to sa ani za chlieb nedalo vymeniť.“ Keď sa blížilo oslobodenie, Nemci väzenkyne vyhnali na pochod smrti. Január, tuhá zima, fyzické vypätie a neprimerané oblečenie spôsobili, že prežil málokto. „Tí Nemci ich strieľali, lebo väčšina už boli vysilení, vyhladovaní. Ľudí hnali pred sebou, lebo červená armáda už oslobodzovala územie Poľska. Takže tam veľa ľudí zahynulo.“ Petrova mama a stará mama prežili. Ďalší trinásti členovia rodiny však toľko šťastia nemali.
Následky holokaustu a trauma
V roku 1952 sa Petrovi narodil brat Bronislav. Pravdepodobne v dôsledku toho, že Mengele robil na mame pokusy, bol mentálne aj fyzicky postihnutý. Ich mama celý život trpela chorobami a zomrela ešte pred šesťdesiatym rokom života. Petrovi o zážitkoch z tábora nikdy nepovedala ani slovo. O jej traumách vedel od starej mamy. Jedna z nich sa týkala neustáleho strachu z hladu: „Akurát som musel v nedeľu ísť do Dukly, čo bola najlepšia reštaurácia v Prešove, zháňať chlieb, keď sme nemali, lebo ona nemohla existovať, aby doma nebol kúsok chleba. Ja som ťažké peniaze musel platiť za štvrtku chleba a presvedčiť čašníka, aby mi vôbec predal štvrťku chleba.“
1000 mladých nevydatých žien stálo večer 25. marca 1942 na vlakovej stanici v Poprade. Verili, že idú „na práce“. Realita bola ale úplne iná. Iba 20 z nich sa vrátilo naspäť z pekla koncentračných táborov. Ostatné nedostali možnosť byť matkami, manželkami alebo ženami podľa vlatných predtáv. Nikdy nezabudneme.