Emília Haláková, rodená Kuchárová sa narodila 29. októbra 1940 v Uhorskej Vsi.
Otec Jozef Kuchár pracoval ako financ, mama Květoslava, rodená Novotná, pochádzala z Moravy, spočiatku mali problém sa zosobášiť, keďže počas existencie Protektorátu Čechy a Morava a ľudáckeho Slovenského štátu to nebolo žiadúce. Po potlačení SNP ich dom obsadili nemeckí vojaci, Emília s mamou sa presťahovali do pivnice. Príchodom oslobodzovacieho frontu utiekli pred sovietskymi vojakmi na Moravu, otca zobrali do koncentračného tábora, vlak po ceste zbombardovali a bol ranený. Po vojne sa vrátil domov a rodina žila na Slovensku. Do školy začala chodiť v Nitre do kláštornej školy, ktorú v Akcii R zlikvidovali. Žili v susedstve so židovskými ženami, ktoré počas holokaustu prišli o celú rodinu. Študovala na pedagogickej škole. Otec neskôr pracoval v domove seniorov v kaštieli v Horných Obdokovciach, tam zažila nevhodné správanie sa cirkevných hodnostárov. Vydala sa, odišla pracovať ako učiteľka do Topoľčian. Niekto ju udal, že dala pokrstiť deti. Počas okupácie v auguste 1968 zažila maďarské tanky v Topoľčanoch. Zapálila sviečku na znak solidarity s obeťami okupácie a opäť ju niekto udal. Vyhodili ju preto zo strany. Celý život učila deti na základnej škole. Do novembrových udalostí sa nezapájala, rozdelenie Československa vnímala negatívne, keďže mala aj české korene. V roku 1995 odišla do dôchodku, no s prestávkami učila až do sedemdesiatky. Pracovala aj v Rakúsku ako opatrovateľka. V súčasnosti aktívna dôchodkyňa, v Dennom centre seniorov Slnečnica v Topoľčanoch vedie literárno-spevácku skupinu.
Príbeh pamätníčky sme zdokumentovali v rámci projektu České cesty 20. storočia (príbehy českej menšiny), ktorý finančne podporil Fond na podporu kultúry národnostných menšín.