Čestmír Altaner sa narodil 20. novembra v roku 1933 v Čechách v dedine Luka nad Jihlavou.
Jeho otec František bol správcom majetku rakúskej šľachtickej rodiny Widmannovcov. Po vojne v roku 1948 na základe Benešových dekrétov Widmannovcom znárodnili majetok a František Altaner prišiel o prácu aj o bývanie. Na gymnázium v Jihlave chodil Čestmír Altaner v rokoch 1946 až 1951, kde vynikal v chémii. Po tom, čo ho z kádrových dôvodov neprijali na štúdium chémie do Prahy, zamestnal sa v laboratóriu v továrni Motorpal v Jihlave. V roku 1953 ho prijali na Chemickú fakultu vtedajšej Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, odvtedy žije na Slovensku. Jeho spolužiakom v ročníku a kamarátom bol aj Milan Karvaš, syn Imricha Karvaša, guvernéra Národnej banky Slovenska v čase slovenského štátu. Školu skončil v roku 1957 s červeným diplomom a dostal umiestenku do Chemických závodov Juraja Dimitrova v Bratislave. Od roku 1958 pracoval na Ústave pre výskum a liečenie nádorov. Na tomto ústave izolovali v roku 1952 retrovírus B77, ktorý sliepkam spôsobuje nádor. V roku 1964 uverejnil Čestmír Altaner v časopise Cancer Research článok o tomto víruse a jeho prenose na potkanov, vyslovil hypotézu, že sa integruje do genómu.
V roku 1964 sa oženil s Veronikou Gregušovou a v rovnakom roku sa in narodil syn Daniel, dcéra Uršula prišla na svet o dva roky neskôr. V roku 1966 získal Čestmír Altaner grant Union for International Cancer Control (UICC) na cestu na onkologický kongres v Tokiu. V rok istom roku získal štipendium UICC na ročný pobyt pre mladých vedcov, ktorý absolvoval v laboratóriu onkovirológa Howarda Martina Temina v Madisone na Wisconzinskej univerzite. Spolupracoval s ním na výskume, za ktorý dostal Temin v roku 1975 Nobelovu cenu za lekárstvo. V roku 1977 získal rovnaké štipendium na stáž u Temina. V tom čase došlo ku kľúčovému objavu, ktorý otvoril nové možnosti génových manipulácií a štiepenia DNA. Po roku 1989 Ameriku navštívil viackrát. Na jeho pozvanie prišiel profesor Temin do Bratislavy, kde mal prednášku.
V roku 1968 na záver ročnej stáže cestovali s manželkou po USA, keď sa dozvedeli, že Československo obsadili vojská Varšavskej zmluvy. Uvažovali o emigrácii, ale rozhodli sa vrátiť. Po návrate do Československa pracoval Čestmír Altaner na Ústave experimentálnej onkológie SAV. Pokračoval v štúdii slepačieho onkovírusu a obhájil kandidátsku i doktorskú prácu. S tímom vypracoval spôsob detekcie infekcie bovinnej leukémie, ktorá sa vtedy šírila po Európe. V roku 1995 sa uchádzal o post riaditeľa ústavu a zvolili ho po tri obdobia po sebe, bol ním do roku 2007. Pod jeho vedením sa ústav presťahoval na Vlársku ulicu na Kramáre. V rokoch 1998 až 2000 ústav spolupracoval na štátnom programe Genomika nádorovej choroby, vyvinuli testy na genetické predispozície onkologických ochorení, napríklad nádoru hrubého čreva, prsníka a ovárií a karcinómu štítnej žľazy. V roku 2003 vydali spolu s Jurajom Kaušitzom, riaditeľom Onkologického ústavu svätej Alžbety (OÚSA), publikáciu Onkológia. Začali sa venovať výskumu použitia mezenchýmových kmeňových buniek, ktorým sa vloží takzvaný samovražedný gén a ten zničí nádor. Neskôr sa zistilo, že na terapiu nie je potrebné použiť celú bunku, postačia látky, alebo nanočastice, ktoré bunky produkujú, takzvané exozómy. Vyvinuli účinnú terapiu, ktorá pôsobí lokálne, a teoreticky ukázali, že sa ňou dajú liečiť viaceré typy rakoviny, vrátane nádoru mozgu glioblastómu. Článok, ktorý o tomto výskume publikovali v časopise Canser Research v roku 2007, patrí k najviac citovaným článkom publikovaným českými a slovenskými vedcami v zahraničí. V roku 2013 Čestmír Altaner založil spolu s manželkou laboratórium na OÚSA – Stredisko terapie kmeňovými bunkami a regeneratívnej medicíny, ktoré podporuila aj Liga proti rakovine, kde je v súčasnosti primárom. V stredisku pokračujú vo výskume a produkujú kmeňové bunky na využitie v regeneratívnej medicíne, napríklad pri imunitnej rekcii detských pacientov na transplantovanú kostnú dreň. Podielali sa na príprave klinickej štúdie využitia kmeňových buniek pri diabetickej nohe.
Príbeh pamätníka sme zdokumentovali v rámci projektu České cesty 20. storočia (príbehy českej menšiny), ktorý finančne podporil Fond na podporu kultúry národnostných menšín.