Jaro Filip v Stoke. Zdroj: Peter Procházka
V predstavení Filip v trnavskom Divadle Jána Palárika hrá Jara Filipa osem hercov. To o mnohom vypovedá.
Bol seriózny klávesista v serióznej kapele Deža Ursinyho, seriózny skladateľ, herec, ktorý stvárňoval aj dramatické postavy, moderátor nočnej relácie a fanatik IT, čo tiež nie je úplne vtipný odbor. Ale pravda: komike, humoru a satire sa venoval od samého začiatku až po veľmi, veľmi predčasný koniec. Myslím si, že ho väčšina fanúšikov vnímala práve ako komika.
Jeho komediantstvo však bolo špecifické: nebol frontman, ale kabaretiér za klavírom, prihrávajúci, naplno využíval hudbu. Ale tou hudbou niekedy „zosmutnil“ text, ktorý nemal byť až taký smutný. Legendárnym príkladom je Vyletel vták. Alebo Čerešne.
Ale poďme po poriadku: Jaro Filip mal naštartované na kariéru hudobníka. Študoval na konzervatóriu v Bratislave a mal kvality zabávača: „Jaro nás dokázal vždy rozosmiať, používal nevyspytateľné slovné hračky, mal v sebe neuveriteľný humor,“ spomína pamätník týchto čias Dušan Apfel. „Vedel každého veľmi vtipne uzemniť, takže sa ani neurazil. Vždy to bol pre mňa obyčajný chalan, ktorý ti dal posledné, ktorý poradil, keď si potreboval poradiť, a ktorý vedel pomôcť, keď ti bolo zle.“
Beethovenova kosť
Divadlo u Rolanda nadviazalo na tradíciu slávnej scény Divadla Na Korze, ktoré katapultovalo Lasicu, Satinského, skupinu Prúdy a plno ďalších osobností. V 60. rokoch tu vystúpil Allen Ginsberg a bol malý zázrak, že v časoch normalizácie vznikol priestor, ktorý nadviazal na túto veľkú éru malého divadla. Malá pivnica bola domovskou scénou rovnomenného divadla, kde Jaro vyštartoval ako hudobník a zabávač. Vo veľmi úspešnej hre Ostrovy, do ktorej v neuveriteľne krátkom čase skomponoval hudbu. Jaro však nikdy nevydržal byť klavirista. „Mal scénku s obrovskou, asi hovädzou kosťou,“ spomína hudobník Tóno Kubasák, ktorý hral U Rolanda pred Jarom. „Vysvetľoval, že patrí k hudobným archeológom, ktorí objavili Beethovenov hrob. Keď zobrali vzorky z jeho kosti, v špiku sa podľa najnovších vedeckých metód objavilo správne znenie jeho skladieb – a hral vtipné variácie na Beethovenove známe skladby, akože tak to má byť. Ľudia sa od smiechu
váľali po zemi. Ja tiež.“
Lasica a Satinský
Ľudia, ktorí sa majú stretnúť, sa stretnú, notabene na takej malej scéne, ako bola tá bratislavská. Tak sa stalo, že Jaro Filip sa stal tým tretím v dvojici Milan Lasica a Július Satinský. Postupne vznikali piesne, ktoré patria medzi to najlepšie, čo sa v našej hudbe odohralo. Filip bol spoluhráč, nahrávač, spolukomik, ale hlavne mimoriadny skladateľ. Tu sa ukázala jeho vnímavosť textu, ktorý vedel posunúť do úplne inej úrovne.
„Pieseň Bolo nás jedenásť som písal ako taký popevok, možno trpko ironický, ale zdalo sa mi, že veselý,“ spomínal Milan Lasica. „Keď to Jaro zhudobnil, dostalo to nečakané dimenzie. Irónia nadobudla tragický podtón, tá muzika tomu dala nový rozmer. V osemdesiatom druhom sme boli s Julom na besede so študentmi pražskej medickej fakulty. Tú pesničku pustili uprostred inak veselého večera, keď doznela, nastalo hrobové ticho a potom frenetický potlesk. Text pesničky Vyletel vták som napísal na Jarovo naliehanie, pár dní pred predpokladanou premiérou Reného v divadelnej šatni, asi za štvrť hodiny na zápalkovú škatuľku. Nezdalo sa mi, že by šlo o niečo mimoriadne závažné… Vyletel vták hore nad oblaky / a ja pod ním stojím ako taký… Dokonca som si pri tom spomenul na jednu komickú scénu, keď básnik Poničan recitoval v TV svoje verše (citujem voľne)… leť, vtáčik, nad oblakmi včera i dnes / a vedz, že nadovšetko milujem Sovietsky zväz… Jaro vzal zápalkovú škatuľku a na druhý deň priniesol hymnickú pieseň. Dokázal v mojich textoch vidieť čosi viac ako ja sám. Rovnako to bolo s Čerešňami alebo s pesničkou My sme národ holubičí.“
Album Bolo nás jedenásť (1981) patrí medzi to najlepšie, čo na Slovensku vzniklo. Ďalšie tri, ktoré nahrali s Lasicom a Satinským (S vetrom opreteky, My, Sťahovaví vtáci), obsahujú humoru viac ako dosť. Ale aj smútku: skladba Sťahovaví vtáci je možno najsmutnejšia skladba o nemožnosti úniku spoza železnej opony. Keď Filip zhudobňoval Lasicove texty, nevypadávali z neho iba dumky a piesne vedel okoreniť aj hudobným humorom, dobrým príkladom sú skladby V jedálnom vozni či Na výstave (vsuvka „džezrock, chlapi!“ je nesmrteľným dokumentom obdobia). Nehovoriac o songoch Ach, to by boli vojny malebné, Keď som išiel… či neskoršom Bicykli.
Filip humorista…?
Jaro nebol vo svojej prirodzenosti „srandista“ dnešného stand-up typu, ktorý by človeka rozosmieval nejakými súvislými preslovmi, bol skôr typ, ktorý reagoval na podnety alebo ich vyvolával. Spomínam si na jeho zásadu, ktorú uplatňujem dodnes: každú prácu treba začať prestávkou. Aj keď sa okolo „srandy“ a humoru pohyboval celý život, nie som si úplne istý, či bol veselý a pozitívny človek. Vlastne viem, nebol. Ale ak bol pred revolúciou „klavirista Lasicu a Satinského“, po revolúcii sa už jedna časť Jara Filipa stala „humoristom“ (kým ďalší Jaro Filip bol skladateľom piesní pre Richarda Müllera a pre vlastné sólové projekty). Samozrejme, nesmieme zabudnúť, že na revolučnej tribúne sa vyskytol aj človek hromadného výskytu a pieseň Do batôžka sa stala jednou z dvoch hymien revolúcie, aj keď ju Lasica považoval za menej vydarenú: bola súčasťou divadelného predstavenia, kde mala význam, ale takto sama osebe bola podľa Lasicu príliš mravoučná a takto on textovať nezvykol.
Na plný plyn
Už tesne pred revolúciou ho oslovil Stano Radič pre humoristický mesačník, do ktorého chcel zaangažovať aj Lasicu a Satinského, ale tí mali práve jeden zo svojich dištancov, takže druhá voľba bol Jaro Filip. „Mal som o ňom veľmi nepravdivý a veľmi neúplný obraz,“ spomínal Radič. „Začal som ho vnímať ako spoluhráča, sparingpartnera a takpovediac prívesok
dvojice Lasica – Satinský. Potom som zistil, že Jaro niektoré ich predstavenia aj režíroval a mal v tom dosť slušný zástoj – o jeho divadelných réžiách som nevedel nič. Až nás raz dal dohromady Milan Lasica, keď som napísal svoju prvú divadelnú vec pre Štúdio S, volala sa Zmena predstavenia. Jaro Filip ju režíroval na podnet Milana Lasicu. Tam sa začali naše zbližovacie manévre, veľmi rýchlo sme zistili, že si vyhovujeme, konvenujeme názorom na humor a vlastne aj na život. Takže postupne sa vzájomný obraz dopĺňal.“ Alebo inde: „Pri skúšaní hry sme pobadali všetky veci, ktoré nás spájali. V tom čase to boli (aj u mňa) nekontrolovateľné fajčenie, nervozita, neustále zabúdanie vecí – v tomto sme boli absolútni géniovia, stratili sme kompletne všetko, čo sa nám dostalo do rúk.“
Protinárodní humoristi
Už v roku 1989 v éteri zaznela rozhlasová relácia Apropo. Tvorcami boli Stano Radič, Rasťo Piško, Štefan Skrúcaný, Miroslav Noga, Pavol Juráň, Ján Snopko, Bohuš Synek. Jaro Filip sa k nim pridal v roku 1993, po tom, čo ich prestali vysielať v Slovenskom rozhlase (Radič to komentoval: „Vedúci pracovníci, ktorí nám pred rokmi vyčítali, že sme protisocialistickí, nám začali
vyčítať, že sme protinárodní.“). Následne reláciu vyrábali sami a ponúkali ju regionálnym rádiám, až ich prichýlilo Rádio Twist. Jaro Filip sa zhostil ikonickej roly v cykle Stredoslováci, ktorý písal Ján Snopko. Mnohí dodnes používajú eufemizmus „kua“, pamätáme si aj na obľúbené „krepie ovce“.
V roku 1993 začali hovoriť o televíznej extenzii Apropo s názvom Apropo TV. Dostali ročnú zmluvu na rok 1994, po roku ju nový promečiarovský riaditeľ STV Jozef Darmo zrušil s tým, že nevyhovuje kvalitatívnym kritériám. Počas toho jedného roka sa zrodilo niekoľko nesmrteľných skečov, za ktoré by sa ani Monty Python nemuseli hanbiť, napríklad Koleso nešťastia.
Nastala éra kočovania, aj keď Filip mimoriadne nerád cestoval a bol celoživotný, ako to sám nazýval, domased. Samozrejme, mečiarovské médiá, hlavne denník Slovenská republika, proti nim usilovne brojili. Rovnako sa napokon nerealizoval ani variant pre televíziu VTV. V STV obnovili Apropo až v roku 2000 s novým tímom (okrem Radiča a Filipa Karin Hajdu, Robo Roth, Boris Dobák a Martin Dejdar). V roku 1996 sa na Markíze začala vysielať relácia Telecvoking s Nogom a so Skrúcaným, nepolitická relácia, podľa Radiča „čistá sranda“.
Kým spomínané humoristické projekty boli Radičove, fungovali aj v obrátenom garde: Filip zavolal Radiča do rozhlasovej relácie Záložňa. Z Fun Rádia dostali vyhadzov, lebo šírili nejaké „postoje“, tak ich prichýlilo Rádio Twist. Sobotňajšiu Záložňu vysielali sedem rokov, až kým sa (aj vzájomne) neopotrebovali. Pre Filipa to bolo špeciálne náročné, lebo musel sobotu čo sobotu skoro vstávať po tom, čo šiel spať neskoro v noci po relácii Noční vtáci, tiež na Twiste. Ale Jaro spaniu nikdy veľa nedal, čo sa celkom určite podpísalo na jeho predčasnom odchode. „Naše styčné body boli humor ako taký a všetko, čo s ním súvisí,“ spomínal na ich priateľstvo Stano Radič. „Obaja sme boli humoristickí ,všežravci‘, ja dokonca väčší, lebo mám rád aj tortové vojny, Funèsa, proste všetko, čo je nejakým spôsobom nadštandardné. Nebolo mi od Boha dané preniknúť do tajov hudby, z čoho sme mali obaja náramnú zábavu. Tu spoločná reč nebola možná, hovoril totiž s hluchým človekom. A potom s tým radšej prestal. Bol taký širokospektrálny, že musel mať viac ľudí, s ktorými mohol komunikovať, aby uspokojil všetky svoje stránky.“
To je možno aj odpoveď na otázku, či bol Jaro Filip humorista. Určite. Ale nielen humorista. Vedel byť aj existenciálne vážny, mal svojich démonov (gambling) a žil veľmi členitý, štruktúrovaný život. Napokon, v predstavení Filip v trnavskom Divadle Jána Palárika hrá Jara Filipa osem hercov. To o mnohom vypovedá.
Text obsahuje úryvky z knihy Mariana Jaslovského Jaro Filip: Človek hromadného výskytu.