Levko Dohovič – ako malý chlapec – pomohol svojmu otcovi uniknúť pred prenasledovaním sovietskej NKVD. Stal sa členom ilegálnej protisovietskej skupiny, ktorá na území Podkarpatskej Rusi šírila protikomunistické letáky. Ako šrnásťročného ho Sovieti odsúdili na desať rokov v gulagoch za protištátne aktivity.
„Protestovali sme proti kolchozom, proti likvidácii ľudí, proti väzneniu farárov, akým bol aj môj otec. To všetko u mňa vyvolalo vnútorný protest. Po Užhorode sme rozhadzovali letáky s nápismi ‘Smrť komunizmu, smrť Stalinovi’,” spomínal Levko na obdobie, ktoré ho priviedlo do gulagov.
Levko prešiel 16 väzení a gulagov. Zapojil sa do pokusu o útek a dostal 10 rokov „navyše“. V táboroch sa zamiloval do hudby, ktorá ho potom sprevádzala celým životom. Jeho cesta po komunistických pracovných lágroch skončila v lete 1956, kedy sa mu vďaka záruke troch ľudí z Užhorodu podarilo dostať na slobodu.
Na jar 1957 poloilegálne vycestoval aj s matkou a sestrami za otcom do Československa. Vyštudoval a ako zbormajster viedol Ukrajinský zbor v Prahe, neskôr Poddukelský ukrajinský ľudový zbor a dievčenský zbor Vesna. V roku 1971 mu zakázali viesť zbor a pracovať s mládežou. Štátna bezpečnosť ho evidovala v kategórii „nepriateľská osoba“. Pätnásť rokov sa musel živiť ako brigádnik.
Po Nežnej revolúcii sa opäť vrátil k dirigovaniu a práci v zboroch, bol aktívny v rámci organizácii politických väzňov a ukrajinskej menšiny. Žil a pôsobil z Prešove a Košiciach. Bol laureátom Ceny Pamäti národa (Post Bellum) a Ceny Ústavu pamäti národa (ÚPN).
Leonid Levko Dohovič zomrel 05. decembra 2025.
Česť jeho pamiatke!