Demokraciu neohrozuje ani tak rozdelenie spoločnosti ako to, že slová strácajú svoj skutočný význam a prestávame im rozumieť.
Už slovo „OBRANA“ jasne naznačuje, že sa začíname báť, nie sme si istí výsledkom našej obrany alebo dokonca prepadáme skepse, že už je neskoro, že nestihneme, že je koniec s našou demokraciou. A nielen s našou, ale aj na celom svete. Lebo veď všade okolo nás sa objavujú politické subjekty, ktoré si neprajú demokraciu a získavajú čím ďalej, tým väčšiu podporu voličiek a voličov. FPÖ v Rakúsku, Fidesz v Maďarsku, AfD v Nemecku, čakáme na výsledok prezidentských volieb v USA – a to je len pár odstrašujúcich príkladov.
Namieste sú otázky, čo sa stalo, čo sa zmenilo a či sa dá z toho poučiť.
Mnohí etici a sociológovia začínajú tvrdiť, že sme v spoločenských diskusiách, základe demokratického systému, zhrubli, stratili eleganciu, estetiku vyjadrovania, prestalo nám záležať na povesti ‒ naopak, body získavajú tí, ktorí si osvojili jazyk a atmosféru zapadnutej krčmy v dedine na konci cesty. Obviňujeme sa navzájom a tvrdíme, že sme zle vychovaní, že na vine sú rodičia, ktorí nás nenaučili slušnému správaniu, že nás to v škole neučia, naopak, že žiaci začínajú byť nevychovaní voči svojim učiteľkám.
Vinu hádžeme na sociálne siete, ktoré pripúšťajú obhrublosti a klamstvá, na toto anonymné prostredie, kde si pomedzi mačičky a kvietočky vymieňame nebezpečnú ruskú propagandu, klebety a nevedecké hlúposti. Politológovia varujú, že spoločnosť je príliš rozdelená na dva nezmieriteľné tábory a dialóg sa stáva chimérou a predvolebný boj stálym programom v televíziách všetkej masti.
To všetko je asi pravda, ale zdá sa mi, že hlavný problém je ešte niekde inde. Neviditeľný, bezbolestný, ale rozhodujúco určujúci.
Vyzerá to tak, že sme nestratili len konsenzus o smerovaní nášho štátu a spoločnosti, ale prestávame si rozumieť, pretože sme spotvorili význam slov, ktorými sa dorozumievame. Aj slová, termíny dnes znamenajú niečo iné pre ľudí, ktorí majú iný názor na demokraciu. Napríklad:
Denne môžeme pozorovať v správach vojnu, ktorú vedie ruská armáda (alebo armády, aby som bola presnejšia) na ukrajinskom zvrchovanom území. Ale skúste povedať slovo „vajna“ na Červenom námestí v Moskve. Dostanete zaň minimálne 10 až 15 rokov. Presné pomenovanie toho, čo sa deje, je trestné, a tak sa hovorí oficiálne v ruských televíziách o „špeciálnej vojenskej operácii“. A všetci vidíme na vlastné oči vojnu, najhoršiu od konca II. svetovej vojny.
Čo to spôsobuje? Prestávame si rozumieť, lebo keď vidíme, že niečo je modré a partner v dialógu neustále hovorí, že je to červené, začneme nakoniec pochybovať, či veci vidíme správne. Niekto začne po určitom čase tvrdiť, že je to možno červené, a tí, ktorí sa nechcú len hádať, zamĺknu a odídu. Kultúrna priepasť sa zväčšuje a rozumnejší si začínajú uvedomovať, že sa bude ťažko dať zasypať. „A just je to červené,“ budú do konca života tvrdiť tí, ktorí sa nechali ovplyvniť. Na sociálnych sieťach to zažívame denne: „Nie Rusi napadli Ukrajinu, ale USA“, „Rusi nie sú na vine, ale NATO“. A to isté je aj: „Z lietadiel na nás sypú chemikálie, ľudia, lejte si do záhrad ocot.“ A keď po odznení týchto sprostostí to niektorým priateľom pripomeniete, naštvú sa na vás. Nemáte si pamätať ich hlúposti!
Dialóg, diskusia, možnosť kompromisu, také dôležité výsledky debát občanov v demokratickom systéme, zmizli definitívne. Čo potom pre mnohých medzi nami zostáva? Snaha, aby niekto spor autoritatívne rozhodol. Kráľ, monarcha alebo vodca. Nech on rozhodne, kto má pravdu, čo je pravda a čo si máme vlastne myslieť. Zažili sme to už predsa. Nepamätáte sa?
Za komunizmu, vlastne to mal byť socializmus, najprv demokratický, potom reálny a nakoniec vraj s ľudskou tvárou. Veď sme vraj mali demokraciu, ale akúsi inú, a kto tomu neveril, vyhodili ho aspoň zo zamestnania alebo deti z univerzity. Demokracia sa na nás škerila zo všetkých plagátov, a pritom sme mnohí vedeli, že žijeme v totalite, v policajnom štáte a nie v demokracii. Ale smeli sme o tom hovoriť otvorene? Nie. Slovo demokracia stratilo na 40 rokov svoj význam. Nerozumeli sme si s kolegyňami, báli sme sa hovoriť otvorene s kolegami, udavači striehli na každom rohu.
Ale ak nebudeme slovami opisovať svet taký, aký sa nám v skutočnosti javí, a nebudeme môcť o tom diskutovať medzi sebou a slová nebudú mať jednoznačný význam, nastane zmätenie jazykov a možno aj potopa ako v Biblii.
Stratíme niekoľkotisícročnú dohodu, čo ktoré slovo znamená. Že mama je matka a nie ovca, že tráva je zelená a nie je ružová, že dub nie je jaseň a autoritatívny štát nie je demokracia. Ani keď si ju susedia volajú „iliberálnou demokraciou“ len preto, aby sa nemuseli priznať, že už nie sú demokraciou. Ešte stále je slovo „demokracia“ vhodnou zásterkou, ktorú si obliekajú tyrani a zlodeji a veria, že im tých X % voličov, ktoré potrebujú, aby sa udržali pri moci, uverí.
Tak čo? Ubránime demokraciu v našom novom štáte? Áno, určite áno, ak budeme trvať na tom, aby slová mali svoj význam, na ktorom sme sa kedysi dávno dohodli. Modré bude modré, zelená bude tráva a vojna bude vojna a nie mier. Vlastenectvo bude silný emocionálny pocit voči vlasti a nie zásterka pre zlodejstvá na úkor rozvoja štátu. A fašizmus nebude špeciálnou demokraciou, ale režimom, ktorý sme už raz porazili, lebo sme ho začali v tom 1944 pomenúvať nie ako významný katolícky, prvý slovenský suverénny a zvrchovaný štát (doplňte si ďalšie prídavné mená podľa toho, kam patrila vtedy vaša rodina), ale ako zločinný režim, ktorý bol založený na nenávisti a ničil vlastných občanov.
Slovo bolo na počiatku… tak sa to začína.