„Dvadsať rokov som sa pokúšal, aby sa postavilo pre veteránov nejaké zázemie…, aby mali aspoň trošku istotu, že majú kde ísť dožiť, keď prídu.“
V roku 1993 bol vybraný za prvého veliteľa slovenského ženijného práporu v mierovej misii UNPROFOR počas občianskych vojen v bývalej Juhoslávii, kde strávil celkovo štyri polročné obdobia.
Už príprava misie bola mimoriadnym výkonom v šibeničnom termíne, keďže sa za menej ako dva mesiace mal vytvoriť ženijný oddiel schopný samostatných operácií v bojových podmienkach. To znamená: „600-členný kontingent, desiatky, stovky vagónov materiálu, techniky a ľudí.“
Mnohí nezvládli šok zo zdevastovanej, vojnou poznačenej a vyľudnenej krajiny. O to náročnejšia bola úloha veliteľa. Všetky sťažnosti aj problémy končili pri ňom. Na jeho pleciach ležala celá zodpovednosť. Napriek ťažkým začiatkom získali Slováci medzinárodné uznanie, čo potvrdzuje aj Čestné uznanie Hlavného veliteľa UNPROFOR – prvé udelené jednotke v tejto misii.
Po príchode na Slovensko Ľubomíra Kolenčíka v podstate degradovali na funkciu, ktorú zastával pred 30 rokmi. Preto odišiel v roku 1995 do civilu. Na svojich spolubojovníkov však nezabudol. Stal sa spoluzakladateľom a čestným predsedom Únie vojenských veteránov SR (ÚVV SR), ktorá sa popri združovaní snaží o skvalitnenie ich života.