„Vyhadzovali sme mosty, cesty a tak podobne. Robili sme všetko preto, aby sme Nemcom zabránili postup.“
Dominik Praženica, rodák z Liptovských Revúc, počas druhej svetovej vojny narukoval ako dvadsaťročný na vojenskú prezenčnú službu. Neskôr sa zapojil do Slovenského národného povstania.
V lesoch dolného Liptova spolu s druhmi strávil takmer pol roka a viackrát bol v priamom ohrození života. Vojaci aj civilisti prežívali najťažšie chvíle, keď nemecké vojská prišli do horských dedín s ťažkou technikou. Vtedy museli utekať vyššie do hôr.
Hoci mnohokrát čelili veľkej prevahe, častokrát využili znalosť terénu na maskovanie či na útek. Jednotka sa na Veľkú noc 1945 presunula do Korytnice a odtiaľ do hôr na hrebeň Nízkych Tatier, na Veľkú Chochuľu: „Nemci boli z nás zúfalí. Keď prišli do Korytnice, kde sa naši ukrývali, hovorili si medzi sebou: ‚Achtung! Achtung! Každá čačina strieľa!‘“
V horách sa dočkal oslobodenia, avšak po vojne si musel skrátenú vojenčinu doslúžiť. Ako ženista v roku 1947 odmínovával polia pod Duklou, kde mu hrozila taktiež smrť: „To bola náročná úloha, lebo nášľapné míny boli skryté veľmi starostlivo a husto. Niekedy sme za celú službu prešli len niekoľko metrov, museli sme to robiť veľmi opatrne.“