Všetci sme sa to učili v škole – druhá svetová vojna sa začala 1. septembra 1939 útokom nacistickej Tretej ríše na Poľsko. Čo sme sa už neučili bolo, že len 15 minút po nástupe nemeckých jednotiek sa k útočnej vojne proti Poliakom pridali aj jednotky ľudáckej Slovenskej republiky.
Slovenské jednotky (približne 51 000 mužov) obsadili nielen sporné územia, ktoré obsadilo Poľsko v rokoch 1920 a 1938, ale pokračovali ďalej. Obsadili Zakopané a pokračovali približne 30 kilometrov do vnútrozemia. Ich „iniciatívny“ postup museli nakoniec zastaviť až samotní nacisti.
Aj napriek tomu, že už niekoľko dní pred útokom burcovala ľudácka propaganda a gardisti protipoľské nálady, mnohí ľudia si uvedomovali nespravodlivosť a nesprávnosť toho, že Tisov režim poskytol slovenské územie, ako nástupný priestor nacistickým jednotkám a pripojil sa k tomuto hanebnému vojnovému ťaženiu.
Slovenský veľvyslanec v Poľsku Ladislav Szathmáry vystúpil v poľskom rozhlase – rázne odmietol inváziu a vyzval Slovákov, aby po boku Poliakov bojovali proti Nemcom. Po jeho vystúpení umožnil poľský prezident sformovanie vojenských jednotiek v Čechov a Slovákov, ktorí do Poľska emigrovali z ľudáckej republiky i nacistami obsadených Čiech a Moravy.
Do boja proti fašizmu sa v „Legione Czechów i Slowaków“ zapojilo do 1 000 vojakov a približne 190 letcov. Po porážke Poľska ustúpila väčšina légie do zóny okupovanej ZSSR – kde sa z nich stal základ pre vznik 1. československého armádneho zboru. Časti jednotky sa podarilo dostať do Rumunska.
Armáda ľudáckeho Slovenského štátu sa z Poľska stiahla do začiatku októbra 1939. V Poprade sa uskutočnila slávnostná vojenská prehliadka. Tisovi gratuloval Hitler. Po hanebnom útoku na Poľsko sa slovenská armáda zapojila v lete 1941 aj do útočnej vojny proti ZSSR.
Práve preto, ako Tisov kolaboroval s nacistami, ako im pomohol rozpútať dve útočné vojny, ako sa podieľal na holokauste, sa naša Slovenská republika sa hlási k demokratickému odkazu prvej Československej republiky, protifašistického odboja a SNP.
Foto: „Generál Ferdinand Čatloš v poľskom Sanoku po skončení ťaženia.“