Československá armáda v auguste 1968 na základe výzvy prezidenta Ludvíka Svobodu a rozkazu ministra obrany Martina Dzúra inváznym jednotkám nekládla odpor. Aj napriek tomu – podľa údajov českého Ústavu pro studium totalitních režimů – okupanti len za prvý rok svojho pobytu v Československu zabili 148 našich spoluobčanov.
Čo sa týka ranených – štatistiky nie sú veľmi presné. Uvádza sa, že len medzi 21. augustom a 3. septembrom 1968 bolo v zdravotníckych zariadeniach ošetrených 266 ťažko a 436 ľahko ranených.
Počas prvého roku okupácie odišlo z Československa do emigrácie takmer 100 000 ľudí. Odhaduje sa, že medzi rokmi 1969 – 1989 ich nasledovalo ďalších 140 až 150 000 občanov ČSSR.
Samostatnou kapitolou „obetí“ augusta 1969 a následného procesu tzv. normalizácie sú ľudia, ktorých postihli previerky a perzekúcia v prípade, že nesúhlasili s okupáciou našej vlasti. Čistky medzi rokmi 1969 – 1970 postihli tak členov Komunistickej strany, ako aj nestraníkov. Primárne sa previerky zamerali na vojakov, policajtov, pracovníkov štátnej správy, médií, vedeckých ústavov, škôl a kultúrnych inštitúcií.
Trestom za nesúhlas s okupáciou bolo vylúčenie zo strany (vtedy významná komplikácia uplatnenia sa v bežnom živote), strata zamestnania, ale v mnohých prípadoch aj prenasledovanie danej osoby, ale často aj jej rodinných príslušníkov, príslušníkmi Štátnej tajnej bezpečnosti (ŠtB).
Z Komunistickej strany Československa bolo po vylúčených 327 000 ľudí – teda približne jedna pätina jej vtedajších členov. Odhaduje sa, že približne 350 000 ľudí prišlo – pre nesúhlas s inváziou a okupáciou – o prácu.
Komunistický režim a kolaborantská „normalizačná“ politika skončila Nežnou revolúciou v roku 1989. Okupácia Československa nakoniec trvala 23 rokov a skončila sa odsunom Sovietskych vojsk, ktorý bol úspešne zakončený 21. júna 1991.