Dnes si pripomíname 57 rokov od vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie vtedajšej Československej socialistickej republiky. V rámci prvej fázy operácie Dunaj prekročilo hranice z 20. na 21. augusta 1968 približne 165-tisíc vojakov sprevádzaných 4 600 tankmi. Napriek výzvam na zachovanie pokoja a vyhýbanie sa panike, medzi ľuďmi panovala neistota a veľké obavy — všetko nasvedčovalo tomu, že sa blíži temné obdobie plné strachu a nedôvery.
Tento vojenský zásah si vyžiadal životy približne 137 civilistov, z toho 37 zo Slovenska. Obavy verejnosti sa čoskoro potvrdili – okrem tragických strát na životoch prišli aj o občianske slobody. Každodenný život sa opäť ocitol pod prísnym dohľadom Moskvy a ľudia boli nútení podriadiť sa politickému tlaku a kontrole.
Okupácia ju neprekvapila
Na 21. august 1968 si Mária Jurčová (*1934) spomína veľmi dobre: „Boli sme všetci doma. Manžel prišiel z nejakého školenia, čiže už sa do Zlatých Moraviec nedostal. Všetci sme boli pri okne. Cez našu ulicu prechádzali tanky a obrnené vozidlá. Mali na nás namierené automaty. Kolóna tichučko prechádzala. Nikto nekričal, nikto nenadával. Môj trojročný syn vtedy odišiel od okna a vrátil sa s takým ruským hračkárskym samopalom, ktorý dostal od otca. Ten hádzal také iskry a povedal, že on im ukáže! Ledva sme ho strhli. Viete, čo by z toho mohlo byť?!” Vtedy sa v nitrianskej banke odohral incident, kedy do veliteľa preberajúceho banku niekto hodil kameň. Útočníkom odkázal, že on len plní príkazy. Mladí vojaci, takmer deti, potom na dvore banky hrávali futbal s papierovou loptou. Raz, keď išla Mária okolo, im dala synovu loptu, aby mali do čoho kopať. Spomína si tiež na nápisy na domoch: Keď si Biľak taký pán, chovaj si ty Rusov sám a podobné. „Niekto to zotieral. Niekto ešte pripisoval. Niekto si to zapisoval do notíska, že to možno niekedy využije. A aj využili mnohí.“
Okupácia Československa Máriinu rodinu neprekvapila. Keďže mal manžel príbuzných v Budapešti, v roku 1956 mali informácie o nepokojoch v Maďarsku a Poľsku.
Antičeskoslovenská kampaň v Rusku
Ján Zavarský (*1948 †︎2022) v rokoch 1963-67 študoval grafiku na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, ale v roku 1968 prestúpil na scénografiu na VŠMU. S Tomášom Berkom, ešte počas štúdia architektúry, absolvovali v pamätnom roku 1968 pracovnú brigádu v ZSSR. Dostali sa k Azovskému moru a pracovali v rámci Stavebnej fakulty Moskovskej štátnej univerzity: „Tam sme reálne hladovali, zažili sme prekvapivé pomery. Platil tam takzvaný ‚suchý zákon‘, ľudia sa navzájom z rôznych dôvodov udávali. Pochopili sme, že sú všetci indoktrinovaní, že majú predstavu, že Sovietsky zväz je najbohatšia a najúspešnejšia krajina.“
Keď odchádzali z brigády naspäť, v Moskve si ich pozval rektor univerzity a vypytoval sa, čo sa deje v ČSSR, či tam prebieha „kontrarevolúcia“. Už vtedy totiž začala v ruských médiách prebiehať antičeskoslovenská kampaň reagujúca na reformné udalosti Pražskej jari: „My sme mu vysvetľovali, že nič také sa u nás nemôže diať, že všetko je v poriadku, že máme radi Sovietsky zväz, čo sme aj vlastne prezentovali tým, že sme tam boli. A on potom stlačil taký gombík na stole, prišla ženská a položila mu na stôl obal.“
Bol to spis o vedúcom pracovnej brigády, ktorý bol podrobným opisom jeho činnosti, názorov, ktoré vyjadroval, najmä tým proti ČSSR a pod. Všetci sa ho vtedy ale zastali, hoci k nim dotyčný vedúci počas pobytu nebol príliš korektný. „Rektor povedal, že keď je to takto, dôsledky vyvodíme voči tomu udavačovi. Keď si to uvedomíte – rektor priznal, že tam bol nejaký udavač a niekoho museli evidentne potrestať –, potom pochopíte, v akej krajine vlastne žijete.“ Keď odchádzali domov, pár minút pred odchodom vlaku sa tam zrazu objavil vedúci brigády, každému z nich podal ruku a zmizol. Tým, že ho obhajovali, mu vlastne zachránili kariéru.
S okupantami nekomunikovali, bolo to zbytočné
Vlakom na Slovensko sa vrátili 21. augusta 1968.„Prezident Svoboda hlásil: ‚Zachovajte štátnickú múdrosť, obsadili nás.‘ Keď sme to povedali robotníkom vo vlaku, ktorí sedeli vo vedľajšom kupé, tí nás skoro zmlátili, že sme provokatéri. Potom, keď to počuli naživo, boli z toho mierne vydesení. Vlak tam stál niekoľko hodín, potom vznikol koridor ruských vojakov, nikto nás nekontroloval. Prešli sme do vlaku smerom na Bratislavu. Vedľa nás išli tanky. Vlak skončil v Žiline, tam sa ďalej nehýbal, nejako sme sa dostali do Bratislavy. Uvedomil som si, že veľa ľudí debatovalo s tými ruskými vojakmi. Keďže sme boli dva mesiace v Rusku, vedel som dobre rusky, vedel by som sa s nimi plynule dohovoriť. Ale po tých skúsenostiach, keď ste videli, že vysokoškolsky vzdelaní ľudia sú takto indoktrinovaní, tak ste videli, že baviť sa s ruskými vojakmi je úplný nezmysel. Pretože oni za nič nemôžu, nič nevedia a vlastne je to úplne zbytočné.“
Nikto si nerobil ilúzie, že je to dočasné
Na Slovensko sa vrátili počas sovietskej okupácie, v čase, keď už mnohí občania na uliciach aktívne prejavovali nesúhlas s vpádom cudzích vojsk do vlastnej krajiny. Pamätník sa do protestov osobne nezapájal: „Sovietska armáda nefungovala ako okupačná. Postupne sa stiahla do kasární a tú politickú zmenu začali postupne robiť naši domáci ľudia. Tak vlastne prebehla normalizácia, domácimi prostriedkami sa ľudia menili, lámali sa chrbtice.“
V rokoch 1968 – 1969 bol v prvom ročníku na VŠMU, a vtedy sa situácia na univerzite začala meniť. Učil ho Milan Šimečka st. či Peter Karvaš, ktorých z VŠMU vyhodili: „Postupne sme zažili celý prevrat na vlastnej koži a videli sme, ako sa lámu charaktery, mení sa doba a nie je možné sa voči tomu postaviť.“
Hlaveň tanku namierená do okien
Koncom piateho ročníka štúdia matematiky a chémie v Olomouci sa Zdenka s Kamilom rozhodli zosobášiť. Bolo leto, rok 1968. Po krásnej študentskej svadbe, ktorá sa konala oproti olomouckému orloju, odišli na návštevu do Trenčína. 21. augusta 1968 sa ráno zobudili u Kamilových rodičov. „Otvorili sa dvere a manželova maminka, nikdy na tú tvár nezabudnem: ‚Ľudia, ľudia, ľudia, preboha, vstávajte, je vojna!‘ No my sme sa tak zľakli, utekali sme k rádiu a už sme počuli, ako tam hlásia, aby všetci zachovali pokoj,“ spomínala Zdenka Bystrická (*1945) na to ráno. Všetci sa veľmi vyľakali a Zdenka sa v strese rozhodla, že musia vycestovať za mamou do Ostravy. „Oni (svokrovci) boli takí fajn, že našli nejaký motoráčik (vlak), ktorý išiel. Tak ja som odcestovala, manžel išiel so mnou. Prišli sme k bytu, kde bývala mama. Pozeráme sa a pred domom tank, hlaveň. My sme zazvonili, mama hovorí: ‚Ježiš, vy ste mi radosť urobili!‘ A ja jej na to, že akú radosť?! Babi, veď ti hlaveň tanku mieri do domu! Keď to videla, tak sa veľmi naľakala.“
Zdenka si pamätala aj na veľmi mladých vyhladovaných a zmätených vojakov, ktorí vyliezali z tankov. Vôbec nevedeli, kde sú. Niektorým ženám sa ich uľútostilo a doniesli im jedlo. Zdenka s Kamilom ešte nejaký čas zostali v Ostrave. Čakala ich totiž jedna z posledných skúšok štúdia u obávaného profesora Havelku, ktorý vyučoval topografické metódy. Prísny a náročný profesor vyhadzoval zo skúšky rad radom, no Zdenka s Kamilom sa odhodlali a aj v takom vypätom období na skúšku išli. Okrem nich dvoch sa odvážili ešte ďalší traja študenti, a hoci boli veľmi vystresovaní a nevedeli si spomenúť takmer na nič, skúšku urobili. Profesor si okrem vedomostí vážil aj ich odvahu a odhodlanie, že na skúšku pomedzi tanky vôbec prišli.
Nesúhlas znamenal represálie alebo emigráciu
Po udalostiach v auguste 1968 opustili krajinu desaťtisíce ľudí. V rámci Slovenska to bolo do roku 1970 okolo 7 000. Emigrovali hlavne vysokoškolsky vzdelaní ľudia, umelci, vedci a iní odborníci. Strach z režimu po auguste 1968 bol spôsobený aj tým, že sme po invázii nedostali zo zahraničia žiadnu podporu.
Uvoľnenie spoločenských a politických pomerov počas Pražskej jari sme v Československu napokon zaplatili nástupom obdobia normalizácie. Hoci represie neboli také tvrdé ako v 50. rokoch, prítomnosť sovietskych vojsk pretrvávala až do ich odchodu v roku 1991. Tí, ktorí verejne nesúhlasili s okupáciou, čelili represáliám – boli sledovaní, predvolávaní na výsluchy, prichádzali o zamestnanie kvôli negatívnym kádrovým posudkom, mnohí skončili vo väzení. Pre viacerých bola jediným východiskom emigrácia.
Mnohí ľudia sa cítili ohrození a zbavení slobody, podobne ako po skončení druhej svetovej vojny. Odišli do zahraničia v nádeji na lepší a slobodnejší život, kde mohli naplno využiť svoje schopnosti a žiť bez strachu z politického útlaku.