Boris Vanya
Autor je šéfredaktor webu Športnet.sme.sk, ako novinár navštívil niekoľko olympiád či hokejových a futbalových majstrovstiev.
FOTO: Kremlin.ru
Ak niekto tvrdí, že šport a politika sa nemajú miešať, je to fráza. V športe bolo vždy veľa politiky a politika často využívala a zneužívala šport.
To tiché gesto vyznelo tak hlasno ako dvetisíc slov.
Gymnastická súťaž v prostných na olympijských hrách 1968 v Mexiko City mala dve víťazky – Larisu Petrikovovú zo Sovietskeho zväzu a Věru Čáslavskú z Československa. Keď na počesť prvej z nich hrali sovietsku hymnu, tá druhá na protest odvrátila hlavu. Diváci v hale i pred televíznymi obrazovkami ten pohyb okamžite pochopili. Čáslavskej vlasť už niekoľko týždňov gniavili sovietske tanky.
Na tých istých hrách využili medailový ceremoniál na prejavenie osobného postoja aj americkí šprintéri Tommie Smith a John Carlos. Medailisti v behu na 200 metrov, obaja Afroameričania, vystúpili na stupne najlepších bez topánok, v čiernych ponožkách. Keď zazneli prvé tóny americkej hymny, sklonili hlavu a zdvihli ruku so zaťatou päsťou, na ktorej mali čiernu rukavicu. Smith a Carlos chceli týmto gestom upriamiť pozornosť na rasovú diskrimináciu a porušovanie ľudských práv obyvateľov tmavej pleti v USA.
„Ak vyhrám, som Američan, nie čierny Američan. Ale keby som urobil niečo zlé, povedali by, že som černoch. Sme černosi a sme na to hrdí. Čierna Amerika pochopí, čo sme dnes večer robili,“ vysvetľoval Smith.
Olympiády čelili bojkotom aj teroru
Aj viac než polstoročie po mexickej olympiáde je spojenie šport a politika stále v kurze – a predmetom často ostrej polemiky.
Vo februári 2022 Rusko vojensky napadlo Ukrajinu, svojho suseda. Značná časť civilizovaného sveta na agresora uvalila sankcie. Nielen ekonomické. Rusko sa dostalo aj do športovej izolácie. Vylúčili ho z účasti na veľkých športových podujatiach, odobrali mu právo organizovať ich na svojom území.
Oponenti vylúčenia Ruska z medzinárodných športových akcií argumentujú, že šport a politika sa nemajú miešať. Je to fráza. V športe bolo vždy veľa politiky a politika často využívala a zneužívala šport.
Aj olympijské hry, najväčší športový festival, po svojom znovuzrodení v roku 1896 často čelili rozmarom politických lídrov. Nemeckému vodcovi Adolfovi Hitlerovi poslúžili na veľkolepú propagandu Tretej ríše kulisy olympijských hier 1936 v Berlíne aj zimných v tom istom roku v Garmisch-Partenkirchene..
V súvislosti s olympiádami sa často skloňovalo slovo bojkot. V roku 1976 ignorovali hry v Montreale všetky africké krajiny okrem Senegalu a Pobrežia Slonoviny. Žiadali vylúčenie Nového Zélandu, lebo hostil rugbistov Juhoafrickej republiky – v tom čase vylúčenej zo športových akcií pre politiku apartheidu.
Najvýraznejšie zasiahla politika nasledujúce olympiády v Moskve (1980) a Los Angeles (1984). Na bojkot prvých hier v socialistickom bloku vyzval americký prezident James Carter po tom, čo sovietske vojská vnikli do Afganistanu – podľa Kremľa na žiadosť tamojšej socialistickej vlády o pomoc v boji proti mudžahedínskym povstalcom. Ku Carterovej výzve na bojkot sa ako prví pridali premiéri Veľkej Británie a Austrálie, ale Margaret Thatcherová ani Malcolm Fraser ho doma nepresadili. Pozvanie na moskovské hry však neprijalo 65 krajín, z nich 42 ich oficiálne bojkotovalo.
O štyri roky sa Moskva revanšovala. Do Los Angeles necestovali Sovieti a na ich podnet ani ďalšie socialistické krajiny s výnimkou Rumunska, Juhoslávie či Albánska.
Väčšou hrozbou než bojkoty bol pre olympiády teror. Najciteľnejšie zasiahol hry v roku 1972 v Mníchove, kde do olympijskej dediny preniklo osemčlenné palestínske komando Čierny september, ktoré zaútočilo na izraelskú ubytovňu. Dvoch členov výpravy zabili a deviatich zajali. Aj tí napokon zahynuli počas nepodareného pokusu o ich oslobodenie na vojenskom letisku.
Rusi sa raz vrátia
Ešte späť k hokeju. Keď Jozef Golonka búchal na ZOH 1968 v Grenobli po góle Sovietom na kolenách hokejkou o ľad, bol v tom kus politiky. Keď si o rok neskôr Vladimír Dzurilla a štyria jeho spoluhráči z československej reprezentácie pred zápasom proti Sovietom na MS v Štokholme prelepili na drese komunistickú hviezdu v štátnom znaku, tiež to bola politika. A keď po emotívnom súboji československí hokejisti odmietli podať súperom ruky, samozrejme, aj to bola politika.
Ruskí hokejisti nehrali na posledných troch majstrovstvách sveta. Skôr či neskôr budú späť. Nemecko v minulosti rozpútalo dve vojny. Po prvej chýbalo na ľade deväť rokov, po druhej sa vrátilo už po siedmich. Čas návratu, samozrejme, súvisí aj s vývojom v krajine, ktorá sankciám čelí. Uvidíme, či to Ovečkin a Malkin ešte stihnú.