Jakub Popík
Autor pracuje v Slovenskom národnom stredisku pre ľudské práva, pôsobí aj v Sociologickom ústave SAV. Na Univerzite Komenského študoval európske štúdiá a právo a v Inter-univerzitnom centre v Benátkach ľudské práva a demokratizáciu.
Rovnosť tu mala byť už včera, a preto nás chcem povzbudiť – žiadajme si ju nahlas a volajme hlasnejšie ako tí, ktorí nám ju nechcú dopriať.
V roku 2018, keď som v Slovenskom národnom stredisku pre ľudské práva začínal, ochrana ľudských práv na Slovensku bola asi v takom stave ako stredisko – na papieri to existuje, ale nikoho to nezaujíma. Na papieri štát síce súhlasil s tým, že všetci ľudia sa rodia rovní a slobodní v dôstojnosti a právach, aj sa k tomu na oficiálnych stretnutiach formálne prihlásil, ale reálne snahy dosiahnuť rovnosť by sme asi na celoštátnej úrovni hľadali ťažko.
Stredisko síce oficiálne existovalo, aby kontrolovalo dodržiavanie ľudskoprávnych štandardov, no jeho správy skoro nikto nečítal, jeho personál sa menil rýchlosťou svetla a jeho aktivity mali zanedbateľný dosah pri zanedbateľnom záujme verejnosti (otázku financovania inštitúcie s celoslovenským pôsobením ani otvárať nejdem). Vyjadrenia k celospoločenským udalostiam – napríklad k vražde novinára a jeho snúbenice – by ste v tom čase od strediska čakali márne.
Rok 2020 však všetko zmenil.
Pandémia úplne rozbila spoločenskú debatu, rozložila dôveru ľudí v zákony a inštitúcie, ktoré ich majú chrániť, a už aj tak slabú vieru vo vedu a fakty nahradila ukričaná túžba po rešpektovaní rôznych pomýlených predstáv o fungovaní sveta.
V značnej časti diskurzu nahradili expertízu názory, argumenty vytesnil krik a súdržnosť postupne začala ustupovať sebeckosti a nenávisti. Ľudia prestali veriť, že Zem je guľatá, že dochádza ku klimatickým zmenám, a odmietali základné biologické pravdy. Je preto úplne prirodzené, že v takýchto podmienkach sa nepodarilo udržať aspoň základný ľudskoprávny konsenzus, že moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhých.
S otvorenými ústami som sledoval, ako sa začal meniť obsah toho, čo spoločnosť vníma pod pojmom ľudskoprávne otázky. Zatiaľ čo pred začiatkom pandémie boli ľudskoprávne otázky často redukované na témy ochrany práv Rómov či queer komunity, koronové roky presunuli pojem ľudských práv z okraja záujmu do jadra debaty. Pretvorili ho však do groteskne-smutnej podoby, keď sa začalo hovoriť o akejsi neobmedziteľnosti osobnej slobody v debate o rúškach, respirátoroch či počte účastníkov na spoločenských akciách.
Ľudské práva sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Patria všetkým ľuďom bez rozdielu rasy, farby pleti, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Dnes to však v slovenskom kontexte vyzerá, že ľudské práva náležia len tým, ktorí patria do sféry koaličných či väčšinových záujmov – poškodeným politikom, ľuďom, ktorí museli počas pandémie „strpieť“ epidemiologické opatrenia, ktoré mali cieľ chrániť ich zdravie a životy. Mnohým sa nepáči, že by mali rovnosť a sloboda patriť všetkým a nielen našim ľuďom.
Nejdem tajiť, že ma momentálny stav núti zamyslieť sa, či je budúcnosť naozaj rovnosť. Je totiž ťažké vidieť cez vládny parný valec na cestu pred sebou – navyše začínam pochybovať o účinnosti systému tých bŕzd a protiváh, ktoré na Slovensku ostali.
Nechápte ma zle, stále som rojko a idealista. Dokonca viem a cítim, že je nás takých viac. Veľa nás takých dokonca pracuje v našom stredisku. Vidím však aj to, aké enormné množstvo energie treba vynaložiť, aby sa o ľudské práva vôbec niekto zaujímal aspoň tak, že sa podarí zachrániť doterajšie status quo, o progrese na ceste k dosiahnutiu rovnosti ani nehovorím. Nikto z nás nemá neobmedzené množstvo energie a nemal ho ani na začiatku nášho pôsobenia v ľudskoprávnej oblasti.
Ako povedal Abraham Lincoln – demokracia je vláda ľudu, od ľudu, pre ľud. Je to zriadenie, kde my všetci, z našej moci, vládneme nám všetkým.
Bez toho, aby sme sa na vláde – a napĺňaní našich základných práv a slobôd – podieľali všetci a v mene všetkých, demokraciu nezachránime. Potrebujeme vedieť, že o rovnosti pre všetkých sa môžeme slobodne rozprávať ako o spoločnom cieli. Potrebujeme cítiť, že spolupatričnosť nemá stranícku nálepku, že dôstojnosť našich priateľov a priateliek nebude ohrozená ich inakosťou, že hlas konzervatívneho voličstva nie je hlasom nenávisti a že ľudskosť nie je niečo, čo musí počkať. Rovnosť tu mala byť už včera, a preto nás chcem povzbudiť – volajme po nej nahlas a volajme hlasnejšie ako tí, ktorí nám ju nechcú dopriať. Kým nie je neskoro.