„Nech mi netvrdia, že prebudujú svet, tí, čo rozvrátili všetko, čo sa dalo,“ nestihol zaspievať Ivan Hoffman

V tento deň v roku 1989 sa v Bratislave konala pamätná akcia Bratislavská lýra, na ktorej vystúpila americká folková pesničkárka Joan Baez. Tá venovala pieseň Charte 77, aktivistovi Petrovi Cibulkovi a jeho Nezávislému mierovému združeniu a zároveň privítala v sále signatárov Charty 77, menovite Václava Havla. Na pódiu uviedla ako hosťa programu aj pesničkára Ivana Hoffmana, ktorý zahral jeden zo svojich protestsongov. Bezradní organizátori následne vypli zvuk a koncert bol napriek protestom bratislavského publika predčasne ukončený.

 

Festival s medzinárodnou prestížou

 

Bratislavská lýra bola prestížna prehliadka populárnej hudby v bývalom Československu, ktorá si získala rešpekt aj v zahraničí. Prvý ročník štartoval 23. júna 1966 a za jeho vznikom stáli Pavol Zelenay a Ján Siváček. Historicky prvým víťazom sa stal Karel Gott s piesňou „Mám rozprávkový dom“, ktorú zaspieval po slovensky.

 

Tento medzinárodný festival významne ovplyvnil smerovanie populárnej hudby v Československu. Pre mnohých bol symbolom otvorenosti a náznakom kultúrnej slobody – na pódiu sa totiž objavili nielen najvýznamnejší domáci umelci, ale aj zahraničné hviezdy, ktoré boli v tom čase pre bežného diváka prakticky nedosiahnuteľné, ako napríklad Stevie Wonder, Joe Cocker, Josephine Baker, Cliff Richard.

 

Napriek tomu sa Bratislavská lýra nevyhla rôznym problémom – od ideologického zasahovania, cez obmedzené finančné a technické prostriedky, až po rozdielne postoje Čechov a Slovákov k populárnej hudbe.

 

Spočiatku bolo obrovským uznaním pre textára či dramaturga dostať sa na tento festival. Všetko sa však dramaticky zmenilo po auguste 1968. Následné roky priniesli cenzúru, neistotu, a medzi umelcami sa začalo čoraz častejšie uvažovať o bojkote – mnohí zvažovali, či na Lýre vôbec vystúpia. Udalosti na akcii konajúcej sa v roku 1989 predznamenali pád režimu.

 

Ivan Hoffman

 

Ivan Hoffman, fotograf, pesničkár, samizdatový vydavatel časopisu Fragment-K, nekôr novinár a komentátor Českého rozhlasu, ktorý vystúpil na pamätnej Bratislavskej lýre, je rodák z Martina.

 

„Niekoľko dní pred´89 sme robili Folkovú zimu a Ivan Hoffman bol persona non grata č. 1 vtedy už. Najskôr nám ho zakázali, že nemôže vystupovať,“ povedal o príhode s Ivanom Hoffmanom Igor Brossmann, ktorý bol jedným z organizátorov festivalu, ktorý sa uskutočnil na internáte Mladá garda v Bratislave. „Ja som sa zo všetkých síl snažil, aby tam išiel. V jednom rozhovore mi Ivan hovorí: ,Kašli na to, nechaj to tak. Uvidíš bude doba, keď tento internát sa bude volať Internát Charty 77. A zrazu prejde pár dní a tento človek má hlavný song celej revolúcie, je na námestiach, je v televízií. To je niečo neuveriteľné!“

 

Pieseň Sľúbili sme si lásku je považovaná za hymnu Nežnej revolúcie. Ivan Hoffman v nej okrem iného spieval aj:

„Tí mladí za nás vystreli prázdne ruky, za nás boli bití, za naše mlčanie.“

 

Predčasné ukončenie

 

Počas pobytu Joan Baez v Bratislave bola jej prítomnosť od začiatku pod drobnohľadom bezpečnostných zložiek. Aby sa vyhla problémom a umožnila prístup Václavovi Havlovi – v tom čase prominentnému disidentovi a nepriateľovi komunistického režimu – „prepašovala“ ho do zákulisia športovej haly na Pasienkoch pod zámienkou, že je členom jej tímu. Na mnohých fotkách je zachytený, ako jej nosí gitaru.

 

Havel vystupoval ako jej technik a nosič nástrojov, čím sa vyhol zatknutiu pred koncertom. Keď sa ho snažila ochranka oddeliť, Baez trvala na tom, že ho berú so sebou a usadia ho na balkóne, kde bude mimo dosahu štátnej polície.

 

Na koncerte Baez poskytla priestor aj inému nepohodlnému umelcovi – Ivanovi Hoffmanovi. Ten však svoju protestnú pieseň „Nech mi nehovoria“ nemohol dokončiť, pretože mu počas vystúpenia vypli mikrofón. Hoffman potom ešte chvíľu hral, ale v ľuďoch začal rásť nepokoj. Joan ho prišla objať a neskôr priznala, že zvuk jej ešte nikto nikdy na vystúpení nevypol.

 

Rovnaký zásah sa totižto zopakoval aj pri spoločnom vystúpení Baez s Vladimírom Mertom. Keď Hoffman vystúpil na pódium, vtedajší riaditeľ Pragokoncertu osobne prikázal zvukárovi, aby stíšil zvuk, čím zabránil ďalšiemu priebehu vystúpenia.

 

„V červnu na bratislavské lyře měla vystoupit Joan Baezová, takže jsem zalarmoval své příbuzné v Bratislavě a koupili jsme lístky pro partu asi osmi lidí, která jela dvěma auty do Bratislavy,“ priblížil atmosféru vtedajšej akcie Jan Schejbal.„Koncert byl naprosto úžasný – jednak vystoupení Vládi Merty, jednak vystoupení CK Vokálu bylo velmi povedené, ale zlatý hřeb programu, kdy Joan vystoupila na podium a spustila zdravici, kterou přivezla od svého přítele Lecha Walesy, a pozdravila Václava Havla, který seděl řadu před náma asi o, nevím, šest sedm křesel blíže k pódiu, tak to bylo moc hezký. Takže jsem ukázal svý, tenkrát myslím že desetiletý či snad možná dvanáctiletý sestřenici kdo je Václav Havel. Vzala program bratislavský lyry, zvedla se a šla si to podepsat a on jí říkal: ‚Ale já nejsem žádnej zpěvák.‘ A ona mu říká, tak jako hodně sebevědomě říká: ‚Já vím, a právě proto jsem tady pro váš podpis.‘ Takže ho to překvapilo a tou zelenou propiskou se jí podepsal. No a pak to mělo ty… dopady, kdy Joan vypnuli mikrofon. Vlastně vypnuli Ivanovi Hoffmanovi mikrofon. Joan to pak odzpívala jako a capella s celým hledištěm a estébáci už to nestačili uřvat těmi svými výkřiky ‚Spěvaj‘ a podobný věci.“

 

Oficiálne médiá o predčasne ukončenom koncerte Joan Baez mlčali, no správy sa medzi ľuďmi rýchlo šírili. Udalosť sa stala symbolom oslabujúceho normalizačného režimu, ktorý sa zrútil v novembri 1989.

 

Nikoho v súvislosti s koncertom nevyšetrovali, čo naznačovalo zmenšujúci sa vplyv režimu. Zaujímavosťou bolo, že denník Práca najprv koncert pochválil, no hneď na druhý deň publikoval opačný názor od toho istého autora, zrejme po zásahu zhora.

 

Joan Baez mala k československému disentu blízko už predtým – zastala sa Plastic People of the Universe a pripomenula okupáciu v roku 1968. S Václavom Havlom ju spájal blízky vzťah a po bratislavskom vystúpení sa do krajiny opakovane vracala.

 

Sama neskôr povedala, že jej úlohou je byť tam, kde sa bojuje za slobodu – a v Československu vtedy chcela byť práve preto.

 

A kto je Joan Baez?

 

Joan Baez sa narodila 9. januára 1941 v New Yorku, ako dcéra mexického otca a americkej matky škótskeho pôvodu. K folku sa dostala koncom 50. rokov po štúdiu na strednej škole a krátkom pôsobení na umeleckej fakulte v Bostone.

 

Začínala v kluboch v Bostone a Chicagu, no zlom nastal v roku 1959, keď vystúpila na folkovom festivale v Newporte. O rok neskôr vydala debutový album a v roku 1963 sa vrátila ako hviezda večera. V roku 1961 sa zoznámila s Bobom Dylanom – ich profesionálny vzťah neskôr prerástol aj do súkromného.

 

Baez sa čoskoro začala angažovať aj spoločensky. Podporovala hnutie za občianske práva po boku Martina Luthera Kinga, bojovala proti segregácii a neskôr proti vojne vo Vietname, za čo bola aj zatknutá. V Kalifornii založila Ústav pre výskum nenásilia a v roku 1973 vydala album s autentickými zvukmi bombardovania Vietnamu.

Vo svojej politickej angažovanosti pokračovala aj v ďalších desaťročiach.

 

Je známa aj vďaka tomu, že na začiatku 80. rokov mala vzťah so zakľadateľom firmy Apple, Steveom Jobsom. Naposledy ste mohli jej meno zachytiť vo filme Bob Dylan: Úplne neznámy, kde čriepky z jej života stvárnila herečka Monica Barbaro.

 

Hoci ani v nasledujúcich mesiacoch po zásahu komunistov na Bratislavskej lýre ľudia nemali pocit, že sa režim mení, v skutočnosti bol pád komunizmu len otázkou času. V zmene už nestál ani Sovietsky zväz, ktorý sa snažil zachrániť vlastnú krajinu pomocou glasnosti a perestrojky. V Československu bránili zmenám len občania, pevne prikovaný ku svojim pozíciám a zaužívané zvyklosti. Niektorí dodnes cítia ľútosť, pretože verili, že režim sa dal v roku 1989 zreformovať, a považujú jeho úplný pád za zbytočný.