Každoročne si pripomíname pamiatku viac ako 2 750 000 obetí a preživších, ktorí boli v rokoch 1939 až 1945 deportovaní sovietskym režimom, vrátane občanov Sovietskeho zväzu aj obyvateľov území napadnutých po roku 1939.
Celkovo bolo v rokoch 1920 až 1952 násilne presídlených na Sibír a do Strednej Ázie až 6 miliónov ľudí.
Táto spomienka, ktorú od roku 2023 organizuje Európsky parlament, sa koná každoročne v júni na Esplanade Solidarność 1980 v Bruseli. Účastníci slávnosti čítajú mená obetí deportácií, čím rozvíjajú spoločnú európsku kultúru pamäti a solidarity.
Zo Slovenska bolo násilne odvlečených približne 30 až 40-tisíc ľudí, ktorí slúžili ako nútená pracovná sila v Sovietskom zväze.
Jedným z nich je aj LEVKO DOHOVIČ.
Vo veku len 14 rokov ho Sovieti odsúdili na 10 rokov v gulagoch za „protištátne aktivity“. Vystriedal 14 táborov, ušiel – a dostal ďalších 10 rokov. Po roku sa aj so spoluväzňami vzbúrili, no táto akcia skončila mnohými mŕtvymi a ťažko ranenými.
„Živorili sme. Nemali sme ani toľko chleba, aby vyšiel pre mňa a mamku, len mojim sestrám zostalo,“ spomínal na život na Ukrajine po vojne. Rodina predala aj poslednú kravu a presťahovala sa do Užhorodu, kde Levko vstúpil do ilegálnej mládežníckej organizácie.„Protestovali sme proti kolchozom, likvidácii ľudí, väzneniu farárov. Po Užhorode sme rozhadzovali letáky s nápismi ‚Smrť komunizmu, smrť Stalinovi.’“
V gulagoch si našiel cestu k hudbe, ktorá ho sprevádzala celý život. Neskôr pôsobil ako hudobný skladateľ a dirigent. Usadil sa v Košiciach. Za svoj životný príbeh získal Cenu Pamäti národa.
👉Podcast o jeho živote si môžete vypočuť tu:
https://bit.ly/podcastLevkoDohovič