Barbora Gvozdjáková
Autorka pracuje v Divadelnom ústave.
Do života prší, skracuje sa dych,
niekde zvoní hrana všetkých zlomených,
poď do môjho sveta,
u mňa vládne slnko, peace.
(z piesne Niekde zvoní hrana od Mareka Brezovského)
Pod pretlakom emócií vždy komponoval, aby zhudobnil, čo zažil. Pred tridsiatimi rokmi zomrel Marek Brezovský.
Jeho smrť šokovala celú hudobnú komunitu na Slovensku. Bol považovaný za jedného z najnadanejších hudobníkov jeho generácie, no osudnou sa mu stala drogová závislosť. Zomrel ako dvadsaťročný. Pred pár mesiacmi sme si pripomenuli tridsiate výročie smrti hudobného skladateľa, speváka, klaviristu a textára Mareka Brezovského.
Chlapec z hudobnej rodiny
V rokoch 1988 až 1992 študoval kompozíciu na Konzervatóriu v Bratislave, kde sa stretol s ďalšími výraznými talentmi vrátane hudobníkov Oskara Rózsu, Marcela Buntaja či Martina Valihoru. Na škole sa stal známym vďaka svojmu výnimočnému prístupu k hudbe a schopnosti kombinovať rôzne žánre – od klasickej hudby cez jazz až po rock. Spoločne s Oskarom Rózsom a bicistom Jozefom „Dodom“ Slobodom založili progrockovú skupinu Art M Trio. Od roku 1992 pokračoval štúdiom kompozície na Vysokej škole múzických umení. Mareka v hudbe podporovala aj jeho rodina – otec Ali Brezovský je skladateľ, mama Vlasta píše texty a sestra – speváčka Mirka – otextovala tiež niekoľko jeho piesní.
Marek vždy išiel na maximum a do všetkého sa vrhal naplno. Vyznačoval sa obrovskou zvedavosťou. Väčšinu svojich diel vytvoril skôr, než začal zápasiť so závislosťou od heroínu. Už ako sedemnásťročný otvorene rozprával o svojich depresiách a o tom, že úľavu od týchto stavov mu prinášali ľahšie drogy. Na jednej strane mal veľmi euforický prístup k životu, no zároveň sa často uzatváral do seba, prestával komunikovať a prepadal depresívnym náladám.
Po demonštráciách vždy búšil do klavíra
Marekova hudba vyjadrovala jeho vnútorné prežívanie. V roku 1989 sa zúčastňoval na demonštráciách a potom doma intenzívne búšil do klavíra. Cez spôsob, akým hral, dokázali jeho rodičia chápať, čo vnútorne prežíval. „Keď skladbu Voľnosť, ktorú vtedy skomponoval, priradíte k záberom z Nežnej revolúcie, zistíte, že jeho hudba o tom neuveriteľne konkrétne rozpráva. To isté sa dialo, keď sa delilo Československo. Marekova mama je Češka. Pre Mareka to bolo veľmi ťažké obdobie. Keď Bratislavu navštívil Václav Havel a nacionalisti po ňom hádzali vajcia, Marek sa na námestí pobil. Skladba, ktorú vtedy zložil, s týmto príbehom tiež neuveriteľne komunikuje. Udalosti okolo neho tvorili neoddeliteľnú súčasť jeho hudby, je tým všetkým prestúpená,“ spomína divadelný a filmový režisér Patrik Lančarič.
Posledné roky svojho života prežil Marek Brezovský v ponovembrovej Bratislave. Rovnako ako ostatní z jeho generácie, čerstvo získanú slobodu vnímal s otvorenou náručou. Mnohé, čo bolo predtým zakazované, sa stalo dostupným. Vznikali nové kapely. So slobodou sa však – okrem zaujímavej a predtým nedostupnej muziky – začali objavovať nové problémy, ako napríklad sociálna neistota, nedostatok perspektív a narastajúci tlak na mladých ľudí. Na trh vstúpili drogy, čo zasiahlo aj Mareka. Hoci bol obklopený priateľmi, boj s vnútornými démonmi ho napokon priviedol k závislosti.
„Keď ste v tom čase niekde v krčme povedali, že napríklad veríte v Boha, považovali vás za blázna. Keď ste však povedali, že ste začali brať heroín, bolo to považované za niečo celkom bežné a normálne,” hovorí Marekov kamarát, bývalý gitarista skupiny Kosa z nosa, Braňo „Špako“ Špaček.
„Okolo seba sme nemali žiadne negatívne príklady, ako majú dnes mladí ľudia. Ani nám nenapadla možnosť, že by sme sa od toho mohli stať závislí. Tak sme do toho skočili hlavičku. Bohužiaľ veľké množstvo z nás na to doplatilo,” poznamenáva ďalší z Marekových priateľov, spevák Slobodnej Európy, Whisky. Marek Brezovský sa so svojou závislosťou od tvrdých drog snažil viackrát skončiť. Neúspešne. Zomrel 22. júna 1994. Ako dôvod smrti lekári uviedli predávkovanie.
Sloboda, eufória a sklamania
Marekovo až príliš krátke pôsobenie na slovenskej hudobnej scéne zachytil režisér Patrik Lančarič v dokumente Hrana – 4 filmy o Marekovi Brezovskom. „Už dávno som chcel o Marekovi natočiť film, ale Oskar (Rózsa – pozn. aut.) mi hovoril, že ešte nie je ten správny čas.“ Ten prišiel až v roku 2010 po koncerte na festivale Viva Musica!, kde sa Marekova hudba uvádzala. Vtedajší riaditeľ festivalu Matej Drlička túžil, aby sa Brezovského skladby predviedli aj v sláčikovej verzii. Výsledný koncert, ktorý spojil komornú a artrockovú Marekovu tvorbu, sa vydaril. Bol to mimoriadny a osobný zážitok nielen pre všetkých členov kapely, ale aj návštevníkov koncertu. Marekova hudba zaznela prvýkrát po jeho smrti. Prišiel čas na reedíciu CD Hrana, na koncertné turné po viacerých slovenských mestách, ako aj na film.
Výsledný dokument, dokončený v roku 2014, trvá niečo vyše dvoch hodín. Je postavený najmä na archívnych materiáloch. Film obsahuje prakticky všetok obrazový archív, ktorý sa s Marekom zachoval. Väčšina pochádza z archívu verejnoprávnej televízie a zo súkromného archívu rodiny Brezovských. Vo filme zohrávajú významnú rolu aj súkromné zábery Braňa Špačka, ktorý neplánovane zachytil posledné momenty Marekovho života.
Dokument je rozdelený do štyroch častí, pričom každá sa zameriava na konkrétny aspekt Marekovej tvorby a jeho života. Film skúma hudobníkov umelecký prínos, osobný život a vnútorné zápasy prostredníctvom rozhovorov s priateľmi, rodinou, so spolupracovníkmi a vďaka spomínaným archívnym záberom.
Prvá časť Hudba sa sústreďuje na Marekove umelecké začiatky, vzdelanie, tvorbu a spoluprácu s inými hudobníkmi. Paralelne sledujeme súčasné formovanie muzikantov (Martin Valihora, Michal Bugala, Marek Minárik, Vladislav Šarišský a ďalší pod taktovkou Oskara Rózsu), ktorí sa rozhodli vzdať Marekovi poctu, nacvičiť jeho skladby a vybrať sa s nimi na turné po Slovensku. Oskar Rózsa, Marekov blízky priateľ a spolupracovník, si spomína na prijímacie skúšky, kde ho v dave nevýrazných chalanov pološeptom oslovil jeden v džínsovej bunde s otázkou, či fajčí. Už vtedy sa z nich stali kamaráti, ktorí si stále išli za svojím a nikdy si nenechali od nikoho radiť, čo a ako treba robiť. Rebéliu mali v sebe obaja zakódovanú už od začiatku.
V druhej časti s názvom Sloboda sa film venuje politicko-spoločenským súvislostiam po Nežnej revolúcii. Tretia časť Závislosť sa zameriava na Marekov boj so závislosťou od drog, predovšetkým od heroínu. Rozoberá jeho depresie a vnútorné zápasy, ktoré ho doviedli k drogám, a zároveň skúma, ako tento problém ovplyvnil jeho tvorbu a vzťahy s okolím. Spočiatku sa zdalo, že tvorcovia budú musieť väčšiu časť dokumentu vyplniť animáciou, pretože sa obávali nedostatku archívnych materiálov. Animácia sa však nakoniec objavuje iba v poslednej časti Samota, v ktorej režisér ukazuje Marekov vnútorný svet, melanchóliu a osamelosť. Animované prvky funkčne zosilňujú celkový záver dokumentu.
Po hudobnej stránke Hrana – 4 filmy o Marekovi Brezovskom vyniká autentickým zachytením tvorby jedného z najtalentovanejších slovenských hudobníkov. Skladby plné originality a progresívnych hudobných prvkov sú prepletené s jeho osobným príbehom. Výrazné sú najmä momenty, kde hudba stelesňuje Marekove pocity slobody, eufórie, ale aj vnútorného boja a depresie.
Roberta Tóthová v recenzii napísala: „Najväčšie životné sklamania, radosti, úspechy predstavujú jeho tvorbu od pôsobenia na konzervatóriu (už tu sa vymedzuje ako pokrokový a výrazne napredujúci umelec) cez bratislavský underground 80. rokov, v ktorom sa pohyboval spolu so spomínanými hudobníkmi, až po život v poprevratovom samostatnom Slovensku.“ Muzikologička Viola Švantnerová Brezovského opísala ako kométu, ktorá preťala naše životy a nenávratne zmizla preč: „On žil neskutočne rýchlo, nezdržanlivo a dostal sa veľmi ďaleko.“
Marek Brezovský, napriek svojmu krátkemu životu, zanechal na slovenskej hudobnej scéne nezmazateľnú stopu. Mnohými je považovaný za génia, ktorý mal pred sebou sľubnú kariéru.