Alexandra Jurišová
Autorka pracuje ako editorka v Literárnom informačnom centre (LIC) a okrem toho pravidelne prispieva do Magazínu o knihách, kultúrnej prílohy denníka SME, a stará sa aj o jeho sociálne siete.
Autobiografická kniha oceňovaného čínskeho básnika Liaoa I-wua a odporcu totalitného režimu je výnimočným svedectvom o neochvejnej odvahe a nezlomnej vôli proti útlaku.
Príbeh jeho života odhaľuje temnú stránku všetkých totalitných režimov a jeho diela, predovšetkým silná protestná báseň Masaker, sa stali symbolom vnútorného boja a odporu. Spomínaná báseň vznikla ako reakcia na násilie a masaker, ktorý mala na svedomí armáda vtedajšieho čínskeho komunistického režimu. A za šírenie tejto básne bol odsúdený na štyri roky väzenia, kde sa niekoľkokrát pokúsil aj o samovraždu. Nie je však disident a ani rebel. Tvrdí, že je najmä spisovateľ a hudobník, čo sa pretavuje aj do jeho poézie či prózy.
Liao I-wu sa narodil a vyrastal v Číne, kde sa pomerne skoro dostal do konfliktu s vládou. V knihe opisuje, ako v polovici 60. rokov vyrastal v malom meste a popravy zločincov boli vtedy dôležitými verejnými podujatiami, na ktoré sa chodili prizerať davy ľudí. Keď mal Liao I-wu deväť rokov, zverejnili oznam o poprave na štadióne, na ktorú sa dostavilo takmer celé mesto, tisíce zvedavých ľudí.
„Zviazaného zločinca s umlčanými ústami vytiahli na pódium, na krku mu visel kartónový štítok s veľkým prečiarknutým slovom „kontrarevolucionár“. Pripojil som sa vtedy ku skupine nebojácnych detí a ako úhory sme sa prešmykovali pomedzi nohy dospelých a celkom sme ignorovali skutočnosť, že dav by nás pokojne mohol udupať. Chceli sme sa pretlačiť dopredu, aby sme mali odsúdenca na dohľad a mohli doňho hodiť kamene alebo šupky z ovocia. Odsúdenec mal telo pokryté ranami a modrinami, z rán na hlave po hodených skalách mu vytekala krv. Na moje prekvapenie ma pohľad na zviazaného muža, ktorému z očí vyžaroval strach a ktorého bezvládne telo sa opieralo o policajtov, vzrušoval.“
Žije v Berlíne, no naďalej pomáha väzňom v Číne
V období, keď sa krajina pripravovala na protesty na pekinskom Námestí nebeského pokoja (konali sa medzi 15. aprílom a 4. júnom 1989, pozn. red.), cítil silnú potrebu prehovoriť za tých, ktorí nemohli – boli buď mŕtvi, alebo neprávom väznení.
Dodnes sa snaží pomáhať ľuďom, ktorých pozná, aj keď už v Číne nežije a jeho aktuálnym domovom je Nemecko. Ide najmä o ľudí, ktorí sa nachádzajú vo väzení tak, ako sa v ňom kedysi ocitol aj on sám. Jeho spomínaná báseň Masaker, napísaná ako reakcia na krvavé potlačenie protestov v júni 1989, sa rýchlo rozšírila prostredníctvom prepísaných kópií a nahrávok. Tieto verše oslovili mnohých ľudí, aj tých najprostejších, poskytujúc im zdroj vnútornej sily a inšpirácie v ťažkých časoch.
„Zaprisahal som sa, že si zarobím peniaze, podplatím nejakého rybára na pobreží a preplávam more. Zakaždým, keď som sa stretol so starými priateľmi a známymi, prehrával som im Masaker a sledoval som ich reakciu. Nikdy som nemienil stať sa hrdinom, ale v krajine, kde vládlo šialenstvo, som tento postoj musel zaujať. Masaker bol mojím umeleckým prejavom a môj umelecký prejav bol mojím protestom.“
Avšak práve za tento odvážny počin, za jedinú báseň, sa Liao I-wu nielenže dostal do väzenia, čím sa automaticky stal nepriateľom ľudu a režimu, ale po prepustení v roku 1994 bol i naďalej prenasledovaný a mal zákaz publikovať svoje texty. Žil doslova na úteku a na okraji spoločnosti. Navyše bez manželky a dcéry, ktoré ho už k sebe nechceli pustiť.
Počas štyroch rokov strávených vo väzení čelil brutálnemu zaobchádzaniu a psychickému teroru, čo zachytáva aj vo svojej autobiografickej knihe Pre jednu a sto piesní. Ide však nielen o jeho osobný príbeh, ale aj o realitu čínskeho väzenského systému, ktorý sa snaží zlomiť každého, kto sa postaví proti vládnej autorite. „Smrť spôsobená bitkou vo vyšetrovacom centre bola bežná ako každodenná miska ryže,“ píše Liao I-wu, ktorý za nepočúvnutie rozkazov dostal zošit s názvom Stoosem drahocenností hory Sung, z ktorého si väzni vyberali „pochúťky kuchyne“. Ide o desiatky drastických druhov mučenia (pomenovaných po jedlách), ktoré väzni buď neprežijú, alebo majú po nich fyzické i psychické následky. Väzni tak prežívajú neustálu fyzickú a duševnú nočnú moru, uviaznutú medzi násilím zo strany väzenských dozorcov a spoluväzňov.
Kniha, ktorá vedie k pochopeniu súčasnej Číny
V prostredí väzenia sa Liao I-wu stal svetlom nádeje pre mnohých. Jeho slová a myšlienky, aj keď písané pod tlakom a so strachom, pre mnohých symbolizovali odpor proti nespravodlivosti a čínskej politike. Jeho literárne dielo zaťahuje čitateľov do hlbín jeho duše, odhaľujúc nielen vyjadrenie hnevu a bezmocnosti, ale aj ľudskosť a právo na tvorenie napriek toľkým prekážkam. Tvrdí však, že všetky tie roky života so zlodejmi, s vrahmi a násilníkmi ho značne poznačili.
Kniha Pre jednu a sto piesní je cenným príspevkom k porozumeniu súčasnej čínskej kultúry a politiky, a to najmä pre terajšiu generáciu čitateľov, ktorí hľadajú realistický pohľad na históriu a jej dosah na jednotlivca. Profesionálny jazyk autora, jeho neskutočná pamäť, pozorovacie schopnosti a hlboké analýzy v knihe pobádajú k zamysleniu nad otázkami slobody, identity a hodnoty protestu. V tejto básnikovej knihe nájdete mnoho skutočne drsných obrazov vtedajšej reality, no jeho cieľom nebolo iba šokovať. Cítiť, že nutne potreboval a potrebuje ďalej žiť a tvoriť s vedomím, že všetci vedia, čo sa stalo a kto to má na svedomí.
Liao I-wu prostredníctvom svojich veršov a autobiografie preukazuje, že literatúra môže byť mocným nástrojom v boji proti tyranii. Jeho schopnosť premeniť vnútorný hnev a beznádej na umenie nie je len osobným víťazstvom, ale aj inšpiráciou pre súčasné i budúce generácie. Hoci je jeho príbeh plný utrpenia, učí nás, že aj v úplnej tme možno nájsť majú nádej, vďaka ktorej prežijeme aj to najhoršie.
Kniha Pre jednu a sto piesní je dôležitým dokumentom o vybojovaní si slobody a o nezlomnej odvahe autora, ktorý dodnes čelí ťažkému osudu v nerovnom boji proti tým, čo majú v rukách absolútnu moc. Máme šťastie, že ju vôbec môžeme čítať, pretože takmer pred tridsiatimi rokmi vtrhla do autorovho bytu polícia, skonfiškovala mu rukopis, obvinila ho z „útoku na štátny väzenský systém“ a dvadsať dní ho držala v domácom väzení. Preto na knihe musel začať pracovať úplne odznova a dokončenie jej novej verzie mu trvalo až tri roky: „Prišiel som o ňu v roku 2001, spolu s ďalšími nepublikovanými literárnymi dielami. Tentoraz si policajti so sebou odniesli aj počítač.“ Poslednú tretiu verziu knihy už napísal rýchlo a spamäti a dúfa, že sa raz nájdu ľudia, ktorí ju doplnia o vlastné, i keď bolestivé spomienky na väzenie, mučenie či iné neľudské zaobchádzanie. A pribudnú tak ďalšie dôkazy o režime jednej z dvoch najľudnatejších krajín sveta.
Autorove skúsenosti a príbeh sprevádzaný jeho silným hlasom v procese oslobodenia a vzbury sa stávajú univerzálnym posolstvom o hodnote tejto slobody. Hoci Liao I-wu svoj boj nevyhral a stále je označený za nepriateľa štátu, jeho kniha nesmie zostať bez povšimnutia. A to najmä preto, že nás pozýva na hlboké zamyslenie o našich hodnotách, osobných bojoch a sile slov, ktoré dokážu meniť svet. Je však potrebné uvedomiť si, že súčasný svet trestá a väzní rovnako ako ten minulý, čo je výsledok absentujúceho zdravého rozumu. A absolútne neodpustiteľné. Sám Liao I-wu sa nedokáže preniesť ponad to, čo mu režim urobil, a ľuďom, ktorí ho reprezentujú alebo sa na ňom akokoľvek podieľajú, dodnes neodpustil.