Pani Anna (rod. Ušiaková) oslávila 2. júla krásnych 103 rokov. Pár dní pred narodeninami, 27. júna, dostala od pani prezidentky štátne vyznamenanie – Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu. Blahoželáme.
Anna sa narodila v čase blížiaceho sa konca prvej svetovej vojny. Po vojne sa presťahovali do Košíc.
Anna má na medzivojnové roky v tomto meste veľmi pekné spomienky: „Košice boli mestom s mnohými národnosťami a vierovyznaniami, ale všetci vedeli žiť spolu, vo vzájomnej úcte.“
Kvôli zdokonaleniu nemčiny a získaniu zručností s obchodom ju otec v roku 1937 poslal do Českého Tešína, do nemeckej obchodnej školy. Z tohto obdobia si jasne spomína aj na úmrtie a pohreb prezidenta Masaryka. „Bolo to úplne niečo iné ako dnes, ľudia ho mali vo veľkej úcte, veď to bol pán prezident! Koľko sme plakali, keď umrel, a tie zástupy na ceste, kadiaľ ho viezli… Dnes nemáme takú úctu k politikom.“
Na jeseň 1938 Annini bratia narukovali do armády. Anna však v Košiciach, ktoré boli v priebehu jediného dňa odstúpené Maďarsku, tiež zažívala krušné chvíle. Z mesta sa museli vysťahovať. Za nový domov si rodina zvolila Bratislavu. Ušiakovci sa v Bratislave prisťahovali k dnešnému Prezidentskému palácu. Udalosti, ktoré nasledovali, tak mali ako na dlani: „V Bratislave bola čudesná atmosféra. Živnostenskú stranu a ostatné rozpustili a pamätám si už nastúpených gardistov. Pri voľbe prezidenta sme videli, ako do paláca prišiel kočiar pre Tisa, ten naň nastúpil a odviezli ho na vymenovanie.“
Annu v tom čase ako mladé dievča zaujímali skôr iné veci než politika. Krátko po príchode do Bratislavy sa spoznala s mladíkom Ervínom Šestákom pochádzajúcim z Moravy. V tomto období sa už republikou rozliehalo ľudácke heslo „Češi peši do Prahy!“ a vysťahovanie hrozilo aj Ervínovi. „Bola to veľmi zlá doba. Vyháňali sme si z krajiny ľudí, ktorí nám tak veľa dali. Napríklad taký akademický maliar Hála musel odísť. A tí gardisti, ako sa nad ním povyšovali! Po vojne sa vrátil opäť na Slovensko. A prečo? Lebo to tu mal rád, a my sme si to necenili.“
Po vojne to chvíľu vyzeralo, že obnovená Československá republika bude môcť žiť svojím životom. Čoskoro však ľudácku diktatúru vystriedala komunistická: „Pamätám si, že som sa čudovala, ako sa takí primitívni a jednoduchí ľudia mohli dostať hore na vplyvné miesta.“
Život rodiny aj napriek udalostiam, čo sa diali naokolo, plynul normálne. Až kým neprišiel 14. september 1951, keď mali Šestákovci naplánovanú malú oslavu narodenín syna Ivana. Večer však Ervín domov neprišiel: „Nevedela som si predstaviť, čo sa mohlo stať. Nikdy predtým sa nestalo, že by neprišiel domov, že by sa niekde zdržal. Na druhý deň som išla do jeho práce s tým, že sa niečo dozviem, tam sa ma ale pýtali, prečo nie je v práci, keď včera bol. Zistili sme, že išiel domov s kolegom, ten povedal, že sa rozlúčili na rohu našej ulice. Ale domov neprišiel.“ Keď Anna po manželovi pátrala ďalej, zistila, že v ten deň podvečer zastalo na ich ulici auto a dvaja muži doňho násilím niekoho naložili.