Dnes uplynulo 78 rokov od vynesenia rozsudku, ktorým Národný súd v Bratislave odsúdil právnika a významného ľudáckeho politika Ferdinanda Ďurčanského na trest smrti. Ďurčanský sa – na rozdiel od prezidenta Tisa – trestu vyhol. Na konci vojny sa mu totiž podarilo cez Rakúsko, Švajčiarsko a Taliansko utiecť z republiky a schovával sa pred spravodlivosťou.
Ďurčanský, ktorý patril koncom tridsiatych rokov k radikálnemu krídlu slovenských nacionalistov sa aktívne podieľal na rozbití Československa, nastolení autoritatívneho režimu a zavádzaní antisemitskej legislatívy. Štyri dni pred vyhlásením Slovenského štátu burcoval z viedenského vysielania, kontrolovaného nacistami, Hlinkovu gardu, aby na Slovensku nezákonne prebrala moc.
Na základe dohovoru Jozefa Tisa, Ferdinanda Ďurčanského a Adolfa Hitlera na stretnutí v nemeckom Berlíne vyhlásili 14. marca 1939 na Slovensku nezávislosť a na jeho území vznikol Slovenský štát – satelit Tretej ríše. V rokoch 1939-1940 bol prvým ministrom zahraničia a súčasne aj ministrom vnútra.
Keďže v zahraničnej politike sa naivne pokúšal zachovať určitú nezávislosť slovenskej zahraničnej politiky, dostal sa v roku 1940 do sporu so záujmami nacistického Nemecka a na priamy zásah Hitlera ho z vlády odvolali. Potom až do roku 1945 pedagogicky pôsobil na univerzite v Bratislave. Fašistický režim však podporoval aj naďalej. V roku 1944 napríklad otvorene vystúpil proti Slovenskému národnému povstaniu.
Po vojne bol Durčanský hľadaný ako vojnový zločinec. Československá vláda sa viackrát pokúšala primäť Taliansko k jeho vydaniu – avšak neúspešne. A tak Ďurčanský škodil ďalej.
Už počas pobytu v Ríme v decembri 1945 založil Slovenský akčný výbor, ktorý mal lobovať za slovenskú nezávislosť. Popritom nabádal Slovákov, ktorí v republike zostali, na odboj a sabotáže, ktoré mali destabilizovať situáciu v Československu. Neúspešne.
Stál pri zrode Svetového kongresu Slovákov, ktorý vznikol v roku 1970 a bol jeho prvým podpredsedom.
Ferdinand Ďurčanský zomrel 15. marca 1974.
Autor textu: Juraj Rizman