Profesionálny mím Vladimír Kulíšek sa narodil 17. mája 1960 v Plzni českému otcovi a mamičke ruskej národnosti.
Nakoľko bol jeho otec od matky o 28 rokov starší, veľmi skoro ich opustil. Vladimír ako len trojročné dieťa sa stal polosirotou. Matka Lívia Kazanceva, dcéra Anny Danilovny Kazanceva, pochádzala zo vtedajšieho Leningradu, kde neskôr Vladimír trávil takmer všetky prázdniny. Babička Anna bola jedinou blízkou príbuznou, keďže starých rodičov z otcovej strany Vladimír spoznať nestihol a dedko z Sovietskeho zväzu zmizol ako mladý vojak ešte v časoch Fínskej vojny. V roku 1966 Vladimír nastúpil na miestnu základnú školu v Plzni, kde vychodil len prvé dva ročníky. Neskôr prestúpil na neďalekú školu s rozšíreným vyučovaním jazykov. V čase hlbokého socializmu to bolo niečo nevídané. Vladimír sa tak už v útlom veku začal venovať aj nemčine, ktorú sa učil viac ako desať rokov. Na prelome rokov 1966 a 1967 spravil prijímacie skúšky na ľudovú umeleckú školu, kde ho na základe perfektných výsledkov posunuli rovno o rok vyššie. Intenzívne sa tak venoval husliam, pričom dokonca hral aj v detskom orchestri, a to ešte počas štúdia na strednej škole. Čas plynul a Vladimíra čakal v roku 1975 výber strednej školy. Rozhodol sa nakoniec pre vtedajšie Vojenské gymnázium v Moravskej Třebovej, ktoré úspešne ukončil o štyri roky neskôr. Stredoškolské štúdium sa nieslo v pokojnom duchu, takže niet sa čo diviť, že nasledovala vojenská vysoká škola. Tam to už bolo však iné. Po približne piatich mesiacoch si to Vladimír rozmyslel a uvedomil si, že to nie je nič pre neho, avšak už bolo neskoro. Stal sa tak vojakom z povolania, poručíkom inžinierom, československej armády. Stále veľa recitoval a dokonca začal skúšať svoju prvú pantomímu. V roku 1978, sa spoznal so svojou nastávajúcou, Slovenkou z Považskej Bystrice. Svadba sa konala v roku 1984 a majú spolu dve deti, syna Michala a dcéru Veroniku. Práve kvôli láske sa v roku 1983 Vladimír presťahoval do Bratislavy, kde jeho milovaná v tom čase študovala. Pôsobil ako vojak z povolania a po troch rokoch dostal ponuku pôsobiť na veliteľstve východného okruhu, kde by pod neho spadala vojenská kultúra. Od roku 1987 tak prispieval do vojenských novín Dukla. Pred Nežnou revolúciou sa presťahoval s rodinou do Trenčína, pričom stále pracoval ako vojak. Po revolúcii prešiel životnou zmenou. Keďže nemal vyštudovanú žurnalistiku, musel by akceptovať presun na iné pracovisko, čo Vladimír využil a 01. novembra 1991 armádu oficiálne opustil. Stal sa tak profesionálnym mímom. Keďže mímov bolo na Slovensku veľmi málo, záujem bol ohromný. Ročne sa Vladimírovi podarilo odohrať vyše 300 predstavení a záujem rozhodne nebol prejavený len zo Slovenska. S pantomímou sa tak dostal takmer do celého sveta. Škála Vladimírových aktivít je rozsiahla. V Trenčíne napríklad začal spolupracovať s Hanou Galovou na každoročnom Divadelnom festivale, z ktorého on sám zorganizoval až desať ročníkov. Realizuje sa aj v dobročinnej. Založil nadáciu pre sluchovo postihnutých, „Počuj srdcom“, pričom v roku 2025 sa bude konať 30. ročník ich benefičného koncertu. Vladimír robí predovšetkým aktivity, ktoré majú zmysel a ktoré môžu pomôcť iným. Zapojil sa tiež do projektu Doktor Klaun, v rámci ktorého chodí spolu s inými umelcami po nemocniciach a aspoň trošku prispieva k tomu, aby pacienti mysleli chvíľu na niečo iné. Okrem toho organizuje tiež „Trenčiansky jazzový festival“, či „Príbehy z Trenčína“. V čase dokumentovania je Vladimír stále veľmi aktívny mím, režisér, scenárista a tiež organizátor kultúrnych podujatí.
Pamätníčky a pamätníkov českej národnostnej menšiny dokumentujeme vďaka projektu Dokumentujeme Príbehy 20. storočia českej národnostnej menšiny – 35. výročie Nežnej revolúcie, ktorý podporil Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.