Oľga Gyarfášová sa narodila 12. júla 1957 v Bratislave ako Oľga Konrádová.
Jej rodičia Anna a Karol boli zamestnancami výskumného ústavu vodného hospodárstva. Oľgino detstvo bolo idylické: prvé roky života strávila na horárni so starými rodičmi, keďže jej rodičia veľa pracovali. Starí rodičia sa neskôr presťahovali k rodine do Bratislavy, kde aj naďalej pomáhali s výchovou detí a zahŕňali ich pozornosťou a láskou. Leto 1968 zastihlo pamätníčku v Horňanoch – po návrate do Bratislavy ju spolu s bratom vzali rodičia na Šafárikovo námestie, aby na vlastné oči videli, čo sa deje. Vtedy sa tam strhla streľba a rodičia ich rýchlo hnali domov, ktorý bol však našťastie neďaleko.
V roku 1968 nastúpila Oľga na druhý stupeň základnej školy s rozšírenou výučbou nemčiny. Spomína si na učiteľku ruštiny, ktorá mala antisovietske názory a ku ktorej vzhliadala, stačilo však, že prešiel rok a aj z tejto učiteľky sa stala tá, ktorá chcela, aby si vytrhli z učebnice stranu, ktorá vyjadrovala nesúhlas s príchodom vojsk Varšavskej zmluvy. S nástupom normalizácie už rodina nemohla cestovať do obľúbenej Juhoslávie, obaja rodičia, aj keď nemali ideologicky exponované zamestnanie, museli absolvovať previerky. Vďaka vzťahu s Tomášom Petřivým, výraznou osobnosťou bratislavského a neskôr pražského disentu, postupne prenikla do prostredia bratislavskej alternatívnej scény, ktorá sa sústredila okolo Jána Budaja, výtvarníkov, ktorým bolo zakázané vystavovať a ďalších. Zažila bytové výstavy a koncerty, prednášky Milana Šimečku či Miroslava Kusého, sama tiež prepisovala samizdaty. Kvôli vzťahu s Tomášom však zažila aj sledovanie a vypočúvanie ŠtB. Problém mala aj neskôr, keď už Tomáš sedel vo väzení a jej našli na hranici s Českom literárne samizdaty, ktoré niesla od priateľov z Poľska. Hrozilo jej vyhodenie zo školy, ale napokon vyviazla len s napomenutím.
Oľgu lákalo sprvu štúdium filozofie, napokon sa ale rozhodla pre sociológiu, ktorá však bola s výnimkou niekoľkých kvalitných pedagógov značne ideologizovaným odborom. Naplno skúmať spoločnosť spôsobom, ktorý by nebol tabuizovaný, tak mohla až po páde komunizmu, ako zamestnankyňa sociologického ústavu.
V 80. rokoch sa jej väzby na nezávislú scénu oslabili, v roku 1983 sa vydala za muža, ktorý mal iný okruh priateľov a vyštudoval elektrotechnickú fakultu. Nežná revolúcia ju zastihla ako matku dvoch malých detí, ktorá bola čerstvo zamestnaná v sociologickom ústave. Revolučné udalosti vnímala ako niečo, čo zmení krajinu, ako vyslobodenie.
Pamätníčky a pamätníkov českej národnostnej menšiny dokumentujeme vďaka projektu Dokumentujeme Príbehy 20. storočia českej národnostnej menšiny – 35. výročie Nežnej revolúcie, ktorý podporil Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.