Ján Zachara (27.8.1928 – 2.1.2025) bol najstarším žijúcim Slovákom, ktorý vyhral olympijské zlato. V časoch studenej vojny mal ako československý boxer možnosť cestovať do štátov západného bloku. Bolo to počas doby, keď súťaženie a športovú konkurenciu priamo podnecovalo politické napätie. Povojnový šport sa ešte v mnohom odlišoval od dnešného profesionálneho zápolenia. A to nielen tým, že zlatý olympijský medailista Zachara dostal ako odmenu za víťazstvo hodinky od ministra obrany, tri metre látky z textilného závodu a Stalinove spisy od zväzákov.
Ján Zachara začínal s boxom ako pätnásťročný v roku 1943. Jedného dňa mu na trenčianskom námestí udrel do očí plagát, pozývajúci na boxerský zápas. Konal sa v Sokolovni, ktorej priestory už prevzala Hlinkova garda.
Zachara začínal boxovať v časoch vojnového Slovenského štátu. Počas jeho raného športovania napríklad využívali na tréning aj vojakov: „Náš tréner bol dôstojník z povolania a mal pod rukou veľa vojakov. Keď títo chceli mať v nedeľu voľno, opýtal sa ich, ktorí to sú, a tí potom boli pre nás sparing partneri.“
V roku 1946 vo finále Všeslovanských majstrovstiev remízoval so sovietskym šampiónom. O dva roky neskôr sa nepochopiteľne nedostal na olympiádu v Londýne. Na olympiádu v Helsinkách v roku 1952 nakoniec Zachara cestoval aj vďaka príhovoru zlatého medailistu z Londýna Júliusa Tormu. Vrcholným úspechom československej reprezentácie bol jedinečný výkon bežca Emila Zátopka, ktorý získal senzačné tri zlatá. ČSR vyhrala v Helsinkách spolu 7 zlatých medailí, pričom iba jednu od Slováka. Bol ním práve Ján Zachara.
Do roku 1959 získal ešte štyri československé majstrovské tituly. V roku 1959 zavesil rukavice na klinec. Vtedy už štvrtý rok pracoval v dubnickej oceliarni, kde zostal až do dôchodku. Do ringu sa Ján Zachara vracal aj po konci kariéry, už ale iba ako tréner.
Vypočujte si podcast o športovej legende:
Spotify:
Príbehy športovcov dokumentujeme vďaka podpore Nadácie Tipsport.