Stredoslovenská obec Vyhne je známa vďaka kúpeľníckej histórii. Liečivá voda sa spomínala v prameňoch už v 13. storočí a neskôr zaznamenali kúpele veľký rozmach. Ich zánik je ale spojený so smutnými udalosťami druhej svetovej vojny a holokaustom.
Majitelia kúpeľov zahynuli v koncentračnom tábore
Pred vojnou kúpele vlastnila židovská rodina Ungárovcov. Kúpeľnú činnosť prestali Vyhne vyvíjať už niekedy začiatkom roku 1939. V zoštátnenom komplexe sa najprv zdržiavali presídlenci z južných okresov, pričlenených Viedenskou arbitrážou k Maďarsku a areál plnil aj množstvo iných účelov.
Rodina Ungárovcov skončila počas druhej svetovej vojny v koncentračnom tábore, kde nikto z majiteľov neprežil. V čase, keď sa Vyhne stali pracovným táborom, sa na toto miesto dostali aj rodiny synovcov Kolomana Ungára, bývalého majiteľa kúpeľov. Nevediac, že kúpele kedysi vlastnil ich strýko, aj ich osudy nakoniec skončil tragicky.
Vo februári 1940 sa Vyhne stali najprv útočiskom židovskej vysťahovaleckej skupiny z poľského mesta Sosnowiec. Skupina približne 240 Židov vyrazila z Čiech. Mali na tomto mieste pobudnúť najdlhšie tri mesiace a pokračovať v ceste ďalej do sveta. Došlo však ku komplikáciám a veľká časť už nepokračovala ďalej.
Z útočiska väzenie
V roku 1942 sa zmenil charakter tábora na pracovný, s rovnakým princípom ako v Seredi a Novákoch. Toto miesto však bolo špecifické ťažšie dostupným terénom a asi aj preto nebolo oplotené, o čom nám vypovedali pamätníci, ktorí sa tam počas vojny nachádzali.
To, že pracovný tábor vznikol v bývalom kúpeľnom areáli, ešte neznamenalo, že sa tam Židia mali dobre, ako to prezentovala nemecká propaganda.
V tomto čase už o tábore môžeme uvažovať ako o väzení, kde boli Židia nútene umiestnení a prinútení pracovať, za čo nedostávali žiadnu plácu a štát tak získal pracovnú silu zadarmo. Paradoxom zostáva, že štát Židom prostredníctvom mnohých nariadení zakazoval vykonávať určité povolania, aby ich následne posielali ak nie na smrť, tak ťažko fyzicky pracovať.
Veliteľom tábora a na čele Hlinkovej gardy, ktorá tábor strážila, bol Ján Gindl. Pamätník Otto Šimko, ktorý strávil vo Vyhniach 10 mesiacov, si na neho takto spomínal:
„Bol známy tým, že sa skoro dva týždne neukázal a po dvoch týždňoch vždy prišiel, a neviem, či kvôli výplate, alebo aby robil poriadky, aby sa ukázal, že kto je tu pán.“
Gindla však kvôli jeho praktikám odvelili na východný front a tábor odvtedy strážili žandári, ktorí boli k väzňom ohľaduplnejší. Podľa Mariana Pavúka, ktorý napísal knihu Osud Židov vo Vyhniach, sa v tábore počas jeho existencie vystriedalo okolo 843 osôb.
Z tábora odišli poslední Židia, ktorí nemali kam ísť, až keď sa po vypuknutí Slovenského národného povstania začali približovať nemecké okupačné jednotky. Bývalé kúpeľné bloky zhoreli v roku 1945. Kúpele už nikdy neobnovili.
Radšej v tábore, ako sa nechať chytiť
Zvláštnosťou bolo, že tábor nebol ohradený plotom, ako rozprával ďalej Otto Šimko: „… a napriek tomu nikto neušiel. V tom to práve bolo. Lebo jednak nemal kam ujsť a potom bola taká psychologická záležitosť… To bolo obdobie takého, keď sa môže nazvať, nie že pokoja, ale také medziobdobie. A tí, čo boli vonku, stále mali strach, či ich chytia a kam ich dajú, a my, čo sme už boli tam, už sme boli vnútri. Lenže jedno tam hrozilo. Ten Damoklov meč, že obnovia transporty, to veľmi pôsobilo na všetkých. A keď by obnovili transporty, tak my sme už chytení.“
Ottovej rodine pridelili jednu izbu. Celkové životné podmienky však boli znesiteľné, mohli si dokonca sami variť a dostávať balíky. Otta zamestnali ako brašnára, na novú prácu si musel zvykať aj jeho otec:
„Otec sa hrabal v kožkách, z ktorých sa robili tašky… on iné nevedel ako sudcu robiť.“
V tábore fungovala škola a zaistenci si mohli pripravovať aj kultúrny program. „Boli tam určité podujatia na spestrenie toho každodenného života.“ Ako mladý človek uvítal, keď boli do ich tábora v roku 1943 preradení Židia prepustení z pracovnej povinnosti v VI. robotnom prápore. S ich príchodom sa táborový svet veľmi oživil.
Život vo Vyhniach, aj keď poskytoval určité výhody, bol stále iba životom väznených ľudí.
Ponižovanie a bitky na dennom poriadku
Vedúci tábora Gindl nechal v osobitnej miestnosti zriadiť dereš, kde previnilcov, často za banálne priestupky, bil gardista Ondra. „Keď vstúpil do dielne, tak niekto, vedúci dielne zakričal: ,Pozor!ʻ Všetci museli vstať a podať Ondrovi hlásenie. To sa mu ohromne ľúbilo.“
Výnimkou neboli ani nezmyselné pochody v tábore a ponižovanie zo strany gardistov. Otto však dokázal podobné zaobchádzanie zniesť tým, že si udržiaval nadhľad.
„Celkove tá situácia bola taká prijateľná, že okrem toho pocitu, že si neslobodný, a najmä my mladí… pre nás to nebol taký údel, ktorý by zasluhoval niečo strašného.“
Väzni tu netrpeli ani tak fyzickým strádaním, ako psychickým tlakom a neistotou. „Iste, je to neobjektívny pohľad, pohľad osemnásťročného chalana… ja som to ako mladý chlapec takto vnímal.“
Otto s rodinou tu strávili desať mesiacov. Otcovi vtedy udelil rezortnú výnimku vtedajší minister pravosúdia Gejza Fritz.
„Otca presunuli do Trstenej, kde mal na starosti Grundbuch… Veľmi sme sa tešili, že sme mohli z tábora odísť.“
Otto si zaistil árijské papiere, rodný list, v ktorom sa zmenilo jediné – náboženstvo, z izraelitského na rímsko-katolícke. Čoskoro vypuklo Slovenské národné povstanie, do ktorého sa Otto aktívne zapojil.
Českí Židia vo Vyhniach
Zuzana Skácelová, rodená Alexanderová, sa narodila v roku 1933 vo Vítkoviciach. Pochádza z židovskej rodiny, kvôli čomu bol jej otec v roku 1939 zatknutý a väznený, najprv v Prahe a neskôr v poľskom Sosnowci.
Zuzanin otec bol spoločne s ďalšími väzňami v novembri 1939 prevezený do mesta Sosnowiec v Hornom Sliezsku, kde bol zriadený improvizovaný tábora. Začiatkom roka 1940 väčšinu židovských väzňov poslali do zberného tábora vo Vyhniach. Podľa dostupných údajov mali títo Židia v tábore zostať len tri mesiace a potom mali pokračovať v ceste do oblastí, ktoré boli mimo dosah nacistického režimu. Ich pobyt financovali americkí Židia, ale po vstupe Spojených štátov do vojny sa všetko zmenilo a utečenci v tábore už zostali.
Už od polovice roku 1940 začali do tábora za mužmi prichádzať ich rodinní príslušníci, ktorým sa podarilo zaobstarať si povolenie na odchod z protektorátu. V októbri za svojim manželom pricestovala aj Chana Alexanderová s dcérami Zuzanou a Věrou. Zuzana vtedy mala iba sedem rokov a na príjazd si nepamätá. Pamätá si ale, že tábor nebol oplotený a členovia rodiny bývali spoločne.
Pätnásť rán palicou
Vo februári 1942 sa ale zberný tábor zmenil na pracovný, a aj keď stále chýbali ploty a strážne veže, podmienky sa začali razantne meniť. Dozor prevzali príslušníci Hlinkových gárd a všetci obyvatelia tábora od štrnástich do šesťdesiatich rokov museli každý deň pracovať v niektorej z miestnych dielní. Matka vyrábala batohy pre armádu a otec pracoval v brašnárskej dielni.
Zuzana spomínala, ako veliteľ tábora Ján Gindl potrestal jej otca za nesplnenie pracovnej normy. „Otecko raz nestihol odovzdať kabelku, tak dostal trojdenný karcer a pätnásť rán palicou. Bol zavretý na samotke a tú palicu som videla. Bola to železná palica a na nej striedavo natiahnuté kožené a kovové krúžky. Viem, že po vojne Jána Gindla ani nesúdili. Nič sa mu nestalo.“
Deti pracovať nemuseli a pravidelne chodili do táborovej školy, kde vyučovala jedna zo židovských väzenkýň. Deti mali aj svoj skautský oddiel, ktorý bol zrejme ovplyvnený sionistickým hnutím Ha-Šomer ha-ca’ir.
Zuzana spomínala, že židovské modlitby a hebrejskú hymnu sa naučila práve vo Vyhniach. Opustiť tábor bolo zakázané.
„Bola tam pekná príroda. Do dediny sme nesmeli, ale chodili sme na prechádzky kúsok za hranice tábora. Hovorili sme tomu veľký a malý okruh.“
Iba zázrakom neskončili vo vyhladzovacích táboroch
V tábore bolo okolo päťsto židovských väzňov a aj keď v ňom boli podmienky znesiteľnejšie ako v iných nacistických lágroch, nikto z prítomných si nemohol byť istý, že unikne transportu do vyhladzovacieho tábora.
V roku 1942 do transportu zaradili 262 obyvateľov tábora. Rodina Alexanderovcov mala obrovské šťastie, obzvlášť keď hneď do prvého transportu museli nastúpiť skoro všetci muži, ktorí do Vyhní prišli z mesta Sosnowiec. Prečo do transportu nebola zaradená aj jej rodina, pamätníčka dodnes netuší.
Transportu sa ale nevyhli strýko Artur, teta Bety a jej sesternica Ruth Immerglückovci, ktorí tiež žili vo Vyhniach. Nikto z nich sa domov už nevrátil. Ruth bola do transportu zaradená sedem dní pred svojimi sedemnástimi narodeninami.
Zuzanina rodina v tábore zostala až do vypuknutia Slovenského národného povstania, kedy bol tábor zrušený. Po potlačení povstania Alexanderovci utiekli pred nemeckou armádou do Slovenského rudohoria, kde im v obci Drahová poskytli pomoc manželia Ján a Katarína Ďulovcovi. Až do konca vojny sa potom rodina ukrývala v narýchlo vybudovanom lesnom bunkri: „Ľudia z dediny nám na jeho stavbu požičiavali dosky. Vedela o nás celá dedina a predsa nás nikto nevyzradil. Prečo to tak zdôrazňujem? Po oslobodení sa totiž zistilo, že väčšina väzňov z Vyhní bola popravená, zavraždená. Buď ich Nemci sami našli v rôznych stodolách, bunkroch a chlievoch, alebo ich vyzradili Slováci, ktorí ich najskôr síce sami schovali, ale potom sa začali báť o svoj život. Takže sme opäť mali obrovské šťastie,“ rozprávala pamätníčka o statočných občanoch Drahovej.
Neskôr sa Zuzana Skácelová pričinila o to, aby Izrael ich slovenským záchrancom udelil titul Spravodliví medzi národmi.
Zuzana Skácelová na záver svojho rozprávania vyslovila posolstvo pre budúce generácie: „Nebyť ľahostajný ku zlu. Nebyť ľahostajný k ponižovaniu. Vedieť sa zastať niekoho, kto je slabší a kto je ponižovaný. Nedovoliť zlu, aby narástlo.“