Deň pamiatky obetí komunistického režimu, ktorý si pripomíname práve dnes, 24. júna, sa právom dostal do slovenských kalendárov. Aspoň v tento deň mnohí dúfajú, že opadne spomienkový optimizmus, ktorý našim rodičom a starým rodičom bráni, aby uznali chyby totalitného režimu, v ktorom žili.
V tento deň, v roku 1955 nespravodlivo súdili Silvestra Krčméryho a odsúdili ho na 14 rokov väzenia. V rokoch 1948 až 1989 komunisti z politických dôvodov popravili 248 ľudí, pričom 50 z nich na Slovensku. V slovenskej časti bývalého spoločného štát sme mali vyše 70 000 politických väzňov, 13 000 ľudí absolvovalo nútené práce a internovaných bolo takmer 5 000 rehoľníkov a rehoľníčok.
Prinášame vám príbeh dvoch pamätníkov z mnohých, ktorých odsúdil práve komunistický režim. Či už to bolo kvôli náboženskému presvedčeniu alebo označeniu buržuj (označenie zámožných mešťanov).
Vyhodili ho z vysokej školy
Ladislav Lampert sa narodil 9. februára 1924 v Lukáčovciach pri Hlohovci. Už od detstva inklinoval k strojárskej práci. Už ako 13-ročný robil kuriča a ako 14-ročný obsluhoval mláťačku na obilie.
Ako 16-ročný odišiel z domu študovať na priemyslovku do Bratislavy. Spomína, že maturoval dvakrát. Najskôr ešte v máji 1945. Táto maturita bola považovaná za neplatnú, preto znovu maturoval v júli toho istého roku.
Ďalej v štúdiu pokračoval na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave na Strojníckej fakulte. Na konci 3. ročníka ochorel a musel odísť na liečenie do Tatier, kde strávil viac ako rok. Do školy sa vracal s otázkou, či mu uznajú tretí ročník. Naspäť ho však už nevzali vôbec, pretože medzičasom sa zmenilo vedenie Socialistického Zväzu Mládeže (SZM). Nový predseda Kyselý ho označil za buržuja a vyhodili ho zo školy. Bolo to kvôli tomu, že jeho otec Viktor vlastnil 15 hektárov pôdy, mláťačku na obilie a šenk.
Prevelenie do Pomocných technických práporov
Po vylúčení zo školy nevedel, čo má robiť. Zamestnal sa na Krajskom návrhovom stredisku. Ani tu však nezostal dlho. V októbri dostal povolávací rozkaz a narukoval na vojenskú službu k útvaru pri Brne. Zatiaľ tu nemali jeho materiály, preto bol bežným vojakom. Po dvoch mesiacoch vo vojenskej službe dostal voľno, no keď sa vrátil, na dvore sa stretol s Kyselým, na ktorého návrh bol vylúčený zo školy. „Teraz už bol nadporučíkom,“ spomínal pamätník, ktorý sa domnieval, že bol tajným agentom. Toto stretnutie preňho znamenalo dôkladné preštudovanie jeho materiálov. Následne si musel zbaliť veci a odovzdať pušku. Potom bol prevelený do Svatej Dobrotivej – do Pomocného technického práporu (PTP).
„Nechali nás stáť na dvore. Čakali sme tam asi hodinu, dve. Prišiel kapitán Ťoupalík, priložili mu stoličku a stôl. Vyšiel si na stôl, popozeral sa a začal: ‚Vy banditi brdkých ledov, vy vyvrheli lidské společnosti.’ A teraz začal nadávať a nadával, toľko všelijakých epitetov, čo som počul: ‚Ja z vás udelám vojákov.’ Potom skončil to nadávanie, nikto ho už nepočúval.“
Na jeseň voda v umývadlách zamrzla
Na Vianoce polovica vojakov mohla ísť domov, ostatní vrátane pamätníka museli zostať. V dobrom spomína na kuchárov, ktorí varili kvalitne nielen počas sviatkov. „Nemôžem sa tam sťažovať na stravu. Mali sme stavebný príplatok 30 dkg mäsa a mali sme leteckú relutu. Tým, že tam boli naši ľudia, nič nemizlo. Držali s nami. Väčšinou v kuchyni polovička ide preč.“
V Strašiciach pracoval asi pol roka a potom ich vystriedali starší muži, boli to bývali vojaci, ktorí nesúhlasili s režimom. „Stačilo niečo povedať proti strane a už bol koniec. A hlavne u dôstojníkov to tak bolo.“ Pamätník bol preradený do Plzne, kde už to bolo horšie s ubytovaním aj so stravou. „V Plzni boli staré baraky, voda bola len v jednom z nich, kde boli aj sprchy, lenže neboli vykurované. Keď prišiel október, november, sprchy a umývadlá zamrzli a čakali sme do marca, kedy sa pustili. Nemali sme vôbec vodu. Bola tam jedine riečka Radbuza, ale tá zamrzla tiež. Čakali sme, kedy sa ľady rozpustia, aby sme sa tam mohli chodiť umývať. Bolo tam asi 1,2 metra vody.“ Neskôr zistil, že v Plzni sú verejné sprchy, takže sa chodil každú nedeľu umývať tam.
Pamätník spomína, že tu mali veliteľa, ktorý si za nimi prišiel po radu. Mal barak, ktorý sa mu nepáčil a chcel ho zbúrať a postaviť nový. Navrhli mu, že to spravia. Stačí, ak zabezpečí 2 autá a naložia materiál. „Tak sme sa striedali vždy po päť až desať ľudí.“
Okrem práce mali na dennom režime aj politické cvičenia, nikto ich však nebral príliš vážne a bavili sa počas tohto času o iných témach. „Debatovali sme o všetkom možnom.“ Neskôr sa od nich postupne upustilo. „Veliteľ na nás netlačil, lebo sme mu robili barak.“ Vždy všetko záležalo od zloženia ľudí v skupine. Počas celého pôsobenia v PTP nosili vyradené nemecké uniformy a ruské bagandže.
Prepustenie prinášalo ďalšie problémy
Prepustený bol v auguste 1953. Po návrate z PTP ho nikto nechcel zamestnať. Podarilo sa mu zohnať prácu vďaka kamarátovi v podniku Stavprojekt, kde pracoval v Ateliéri 4. Bol to štátny podnik, preto tu mohol ako bývalý PTPák pracovať iba na udelenú výnimku. Po zrušení Ateliéru 4 spolu s ostatnými vytvoril Zdravoprojekt a v práci pokračoval na živnosť aj v dôchodkovom veku.
Získal rôzne diplomy za prácu, ale tiež odznaky PTP, z ktorých nemá radosť a nevníma ich ako ocenenie, lebo mu pripomínajú ťažké obdobie života.
„Keď si spomeniem prečo to všetko bolo, komu som čo spravil…“
Mrzí ho, že jeho otec bol označený za buržuja kvôli tomu, že vlastnil 15 hektárov pôdy a šenk po kamarátovi.
Orava a nástup komunizmu
Štefan Habovský sa narodil 4. mája 1930. Pochádza z Trstenej a detstvo prežil v klasickej oravskej maloroľníckej rodine. Štefan pochádzal z nábožnej a pracovitej rodiny, akých bolo na Orave mnoho. Postupný nástup komunistickej moci po druhej svetovej vojne čoskoro narazil na odpor veriaceho obyvateľstva a zasiahol aj do budúceho osudu pamätníka.
Už v prvých rokoch nástupu komunistickej moci v krajine sa nový režim snažil upevňovať svoje mocenské štruktúry a kontrolu vo všetkých oblastiach života. Nezávislé postavenie cirkvi a jej zázemie medzi veriacim obyvateľstvom sa tiež stalo tŕňom v oku komunistov. Začínali sa množiť vykonštruované obvinenia snažiace sa zdiskreditovať cirkev.
Katolícka akcia – komunistický výmysel
V súvislosti s týmito plánmi bola v roku 1949 spustená aj tzv. „Katolícka akcia“. Išlo o snahu vytvoriť akúsi samostatnú štátnu cirkev, ktorá by sa dala ľahšie ovládať a zároveň sa odtrhla od vplyvu Vatikánu. Podstatou bolo zorganizovať medzi duchovenstvom a laikmi hnutie, ktoré sa malo postaviť proti pápežovi, ako aj domácim „problémovým“ biskupom. Predstavitelia Katolíckej akcie začali na svoju podporu zbierať podpisy a vytvárať sieť výborov v krajoch a obciach. Biskupi a duchovenstvo však rýchlo rozpoznali skutočný úmysel tohto nevinne sa tváriaceho hnutia. Svätá stolica následne rázne odsúdila Katolícku akciu aj všetkých, ktorí sa na nej vedome podieľali.
Domáci biskupi reagovali 15. júna 1949 pastierskym listom „Hlas biskupov a ordinárov veriacim v hodine veľkej skúšky“, v ktorom upozornili na skutočný zámer štátnej moci. Štátne orgány následne zakázali nedeľné čítanie tohto listu a každý kňaz, ktorý tento zákaz porušil, sa automaticky vystavoval ostrej reakcii zo strany bezpečnostných zložiek. Zákaz nepomohol. Napriek hrozbám zaznel pastiersky list masívne v nedeľu 19. júna 1949 na Sviatok Božieho Tela. Veriaci na rôznych miestach Slovenska začali po tejto nedeli organizovane strážiť svojich kňazov, ktorí sa vzopreli komunistickému zasahovaniu do cirkevných vecí. Z obáv pred ich zatknutím zostavovali denné i nočné hliadky, ktoré mali zabrániť odvedeniu kňazov z ich farností. Na okolnosti týchto pohnutých dní zareagoval aj Štefan: „Počas oslavy jednej svadby za mnou prišiel kamarát, ktorý ma upozornil, že chcú prísť zatknúť nášho kňaza. Dohodli sme sa, že si kňaza nedáme a budeme ho strážiť. Prebiehalo to tak, že sme niekoľko nocí strávili u známeho v blízkosti fary, striedali sme sa na obchôdzkach a sledovali, či sa u farára nič nedeje. Trvalo to pár týždňov, nedošlo k žiadnemu stretu s ozbrojenými štátnymi zložkami.“
Zatknutie kvôli stráženiu kňaza
Ako to však býva, niekto angažovaný chlapcov udal a čoskoro prišlo Štefanovi predvolanie na výsluch na mestskom úrade: „V prvom momente som rozmýšľal o tom, či nemám ujsť do zahraničia. Mal som tu však rodinu a vedel som, že po mojom odchode by boli najviac postihnutí oni. Ja som bol už totiž dospelý, ale kňaza so mnou chodieval strážiť aj môj mladistvý brat. Keby som zmizol, mohla by celá vina padnúť na jeho hlavu. Postupne nás volali na výsluchy. Neviem, čo sa tam hore za zavretými dverami dialo, mnoho z tých chlapcov sa ale vracalo so slzami v očiach. Ja osobne som však fyzické týranie na tom výsluchu nezažil. Položili mi pár otázok a poslali ma domov.“
V októbri roku 1949 prebehlo súdne konanie. Chlapcov odsúdili za vzburu a šírenie poplašnej správy. Dohromady súdili osemnásť chlapcov, traja z nich dostali tresty od 8 do 12 mesiacov odňatia slobody a putovali do Leopoldova. Ostatných spoločne so Štefanom, ktorý bol odsúdený na 5 mesiacov odňatia slobody, poslali do väznice v Ružomberku. Štefan si spomína na živelnú atmosféru a protesty miestneho obyvateľstva po ich zatknutí a odsúdení: „Davy ľudí sa zišli pred budovou a protestovali, dobíjali sa k nám. Prišla tam aj moja matka, ktorá mi chcela podať aspoň jedlo na cestu. Žandár ju však odhodil. Príslušníci Zboru národnej bezpečnosti sa tak báli ľudí, ktorí už obkolesili autobus, že zo strachu dokonca zvolili dlhšiu severnú trasu do Ružomberka, aby ich zmiatli, ak by chceli autobusu zabrániť vyjsť z Trstenej. V Ružomberku som si potom odkrútil celý svoj trest, zväčša prácou pri spracovaní dreva pre miestne papierne. Podmienky boli provizórne. Železná posteľ, žiadny záchod, miesto kúpeľne len veľký drevený sud so studenou vodou. Keď je však človek mladý, zvládne toho veľa. Ja som si hlavne myslel, že týmto to už pre mňa skončilo. Trpko som sa však mýlil.“
Z väzenia do PTP
Už po návrate domov vo februári roku 1950 pociťoval Štefan problémy kvôli svojej nálepke triedneho nepriateľa a navrátilca z výkonu trestu. Nemohol si nájsť adekvátne zamestnanie. Keď mu prišiel povolávací rozkaz na absolvovanie povinnej vojenskej služby, netušil ešte, že bude slúžiť v neslávne známych Pomocných technických práporoch. Prvé Štefanove kroky viedli v októbri roku 1951 do sústreďovacieho strediska v obci Mimoň:
„Ubytovali nás vo vedľajšej obci, bola to oblasť po Nemcoch, ktorí boli po vojne vysťahovaní. Tu sme strávili štyri týždne na poradovom výcviku. Potom nás naložili do dobytčích vagónov, sedeli sme len na drevených kufroch, v ktorých sme mali veci, zamknutí počas celej cesty. Keď sme dorazili do Karvinej, pomaly som pochopil, aký osud ma najbližšie roky čaká.“
Štefan bol po príchode zaradený na banskú prácu v oblasti Ostrava-Radvanice, kde pracoval ako väčšina trestaneckých vojenských jednotiek na najťažších úsekoch bane. Neustály drobnohľad a ponižovanie zo strany nadriadených a politrukov samozrejme tiež neboli ničím výnimočným: „Práca bola náročná. Podmienky nebezpečné. Úzke chodby sme kopali mnohokrát kolenačky. Normy boli prísne. Sám som zažil pracovný úraz, keď ma poleptala žieravina z podzemného svietidla. Mnoho iných chlapcov zažilo v tom otrockom tempe aj závaly a ťažšie úrazy. Bolo to ťažké, azda len to, že som bol odmalička zvyknutý na manuálnu prácu, mi pomohlo plniť normu niekedy až na 131%. Niektorí chlapci to však znášali omnoho horšie. Po práci sme mávali samozrejme politické školenia, kde sme mali prejsť takzvanou ideologickou prevýchovou, a nezabúdali nám tam zdôrazňovať, že sme protištátne živly a nepriatelia režimu.“
V záverečnej fáze svojej vojenskej služby, keď bola Štefanovi zrušená klasifikácia „E“ označujúca ho za triedneho nepriateľa, sa dostal zhodou okolností do kancelárie, kde robil zapisovateľa a nachvíľu tak unikol krutým podmienkam bane. Koncom novembra 1953 sa vrátil do civilu a dúfal v lepšiu budúcnosť. Režim však nezabúdal na svojich nepriateľov po celý život, a pripravil tak Štefanovi ešte mnoho ťažkých okamihov.
Po návrate z vojenskej služby strávil svoj pracovný život v miestnej trepárni ľanu v Trstenej, neskôr preorganizovanej na fabriku pre výrobu komponentov do televízorov Tesla. Bol vedený ako politicky nespoľahlivý a znevýhodňovaný počas celého obdobia komunistického režimu aj v súvislosti s neochotou rodiny vstúpiť do JRD (Jednotné roľnícke družstvo) a odmietnutím členstva v komunistickej strane.
Nakoniec sa Štefan dočkal pádu komunistického režimu a v roku 1990 nastúpil na dôchodok.