2. apríla 1875 sa v českých Napajedlech narodil Josef Šnejdárek. Prečo o ňom píšeme? Pretože ide o človeka, ktorý sa zásadne zapísal do dejín Slovenska v 20. storočí a pritom ostáva našej širšej verejnosti takmer úplne neznámy.
Josef Šnejdárek bol vojak. Po absolvovaní kadetnej školy vstúpil do rakúsko-uhorskej armády a vzhľadom na svoje mimoriadne schopnosti neobvykle rýchlo dosiahol hodnosť poručíka C a K armády. Slúžil však v mierových časoch a v ozbrojených silách, ktoré boli už aj na tú dobu byrokratické a skostnatené. Šnejdárek potreboval akciu. A tak sa rozhodol pre zmenu.
V roku 1899 vstupuje, ako obyčajný vojak do francúzskej cudzineckej légie. V jej radoch bojuje v severnej Afrike. V roku 1907 sa stáva dôstojníkom pluku alžírskych strelcov francúzskej koloniálnej armády. V prvej svetovej vojne bojuje na západnej fronte. Je niekoľkokrát ranený, dostáva viacero vyznamenaní – medzi iným aj francúzsky Croix de guerre – vojnový kríž za statočnosť v boji s nepriateľom.
V roku 1919 sa Šnejdárek vracia do vlasti. Ako francúzsky občan a dôstojník sa stáva veliteľom československých vojsk v tzv. Sedemdňovej vojne s Poľskom. Vedie víťazné ťaženie a pre novovzniknutú republiku získava Tešínsko – región so strategicky významnými zásobami uhlia.
Následne sa presúva na Slovensko, ktoré ohrozujú boľševické jednotky Maďarskej republiky rád. Na východe sa maďarským komunistom podarilo obsadiť Košice a Prešov. V okolí Bardejova prenikli dokonca až k hranici s Poľskom. Na strednom Slovensku zatlačili maďarské jednotky našu armádu až na líniu Nová Baňa – Banská Štiavnica – Zvolen. Situácia sa stáva kritickou.
Začiatkom júna 1919 preberá ČS vojenské velenie francúzsky generál Pellé. Do čela novo zorganizovanej československej 2. pešej divízie je menovaný Josef Šnejdárek.
Šnejdárek sám seba popisuje ako „rváče“ – teda bitkára, ktorý je kedykoľvek pripravený ísť do stretu. Je tvrdý, má nevídanú dravosť, používa neštandardné postupy, lesť a úskoky. Necelý týždeň stačil Šnejdárkovi, aby zastavil ústup, skonsolidoval vojská a pripravil ich k útočným akciám.
Ráno 10. júna 1919 vedú Šnejdárkove jednotky útok smerom na Zvolen a Banskú Štiavnicu. Aj napriek viacerým protiútokom maďarských bolševikov držia iniciatívu a 13. júna obsadzujú mesto Zvolen.
Dobytie Zvolena znamenalo zásadný obrat v bojoch. Československá armáda si udržala iniciatívu a v ďalšom kroku zaútočila na Maďarov v dvoch smeroch – na Levice a na Lučenec. Rozpútali sa týždňové boje, v ktorých boli vyčerpané všetky maďarské zálohy. Maďarské armádne velenie súhlasilo s prímerím a stiahlo sa za demarkačnú čiaru.
Za dva mesiace intenzívnych bojov o Slovensko predstavovali straty na strane Československej republiky vyše 1 000 padlých a 3 700 ranených. „Vojna o Slovensko“ formálne končí 1. júla 1919 podpísaním Československo – Maďarskej dohody o prímerí.
Tu ale Šnejdárkov príbeh so Slovenskom nekončí. V rámci československej armády je hrdina bojov o Tešínsko a Slovensko menovaný armádnym generálom a tzv. zemským vojenským veliteľom na Slovensku. V roku 1932 dáva napríklad rozkaz k opevneniu Petržalky.
Je neortodoxný a kontroverzný. Do penzie odchádza v druhej polovici 30-tych rokov, ako zatrpknutý starý muž. Zostáva však bývať v Bratislave. Slovensko opúšťa až 2. júna 1939. Smeruje opäť do Francúzska. A aj napriek svojmu veku – má vtedy už 64 rokov – sa prihlási do aktívnej služby v tvoriacej sa Československej zahraničnej armáde. Po obsadení Francúzska nacistami sa vracia do svojej milovanej Afriky. Umiera v Casablance v máji 1945.
Je smutným faktom, že veliteľ vojsk, ktoré v roku 1919 pomohli oslobodiť Slovensko je dnes na Slovensku takmer neznámou postavou. Je smutné, že sa o ňom neučia naše deti. Je hanebné, že okrem jednej pamätnej tabule na zvolenskom námestí nie sú po tomto generálovi pomenované žiadne ulice, alebo námestia. Aj takéto smutné príbehy písalo 20. storočie na Slovensku.
My však nezabúdame – ani na generála Šnejdárka, ani na tých vyše 1000 českých a slovenských vojakov, ktorí v roku 1919 padli v boji za našu slobodu!