Zora Bútorová nepokračovala v úspešných prekladateľských aktivitách svojej mamičky, ale zvolila si vlastnú cestu. Vyštudovala „buržoáznu pavedu“ a svoj vedecký život zasvätila výskumu spoločnosti, najmä otázkam rodovej rovnosti a aktívneho starnutia.
Dieťa národovcov
Zora sa narodila v Bratislave 17. januára 1949. Otecko Samuel Takáč pochádzal zo slovenskej evanjelickej národoveckej rodiny z Tisovca. Bol synom Daniela Takáča a Libuše, rodenej Chorvátovej, ktorá bola aktívnou členkou ženského spolku Živena. V mladosti študovala vo Švajčiarsku a vo Francúzsku. Stretávala sa napríklad s Teréziou Vansovou a ako členka Živeny učila deti z chudobných rodín čítať, dávala jedlo miestnym žobrákom. Na ľudovej škole bol otecko žiakom otca Vladimíra Clementisa. Bol mentorom ľavicovo orientovaných študentov a neskôr zohral dôležitú úlohu v jeho živote. Ako mladý študent sa Samuel zaujímal najmä o sociálne otázky. „Veľmi to súviselo s tým, že Tisovec a Gemer, a vôbec to Horehronie patrili medzi také chudobné oblasti.“ Už v medzivojnovom období patril k ľavicovo orientovanej inteligencii združenej v spolku Detvan. A práve jeho politická orientácia ho dostala počas druhej svetovej vojny v rokoch 1942 – 1943 do väzenia za ilegálnu činnosť, za zakázanú literatúru, ktorú našli v jeho byte. „Tie podmienky boli pre neho nie moc dobré, lebo otec bol celý život chorľavý.“ Zo zdravotných dôvodov ho napokon aj prepustili.
Sestry Slukové
Mamička Magda Takáčová, rodená Sluková, vyrastala spolu so svojou sestrou Martou (vydatá Ličková) na evanjelickej fare v obce Baďan pod Sitnom. Keď mala dva roky, rodina sa presťahovala do Bohuníc. „Bol to taký družný, dedinský život, ktorého boli súčasťou.“ Obe sestry dostali kvalitné vzdelanie najmä v oblasti jazykov a mamička Magda sa neskôr stala prekladateľkou z ruštiny, ale aj nemčiny a maďarčiny. „Moja mama v 49. už preložila prvú knihu. To bol jej profesionálny začiatok.“ K mamičkinej orientácii na ruskú literatúru prispela aj okolnosť, keď počas prechodu frontu prebývali u nich ruskí vojaci. Práve vďaka nim sa zdokonalila v ruštine. Ako prekladateľka pracovala z domu, čo bolo v neskoršom období veľmi prínosné z dôvodu starostlivosti o Zorinho mladšieho brata Ivana, ktorý sa narodil s ťažkou srdcovou vadou. Ako desaťročný stratil po zápale mozgových blán sluch. Zomrel mladý, vo veku 20 rokov.
V časoch povstania
Hoci mamičke sa podarilo zmaturovať a nastúpiť na univerzitu ešte pred povstaním, po vypuknutí SNP sa brány vysokých škôl zatvorili a ona sa vrátila z Bratislavy domov. „Zrazu sa ozval dedinský rozhlas, vysielač Banská Bystrica, a moja mama utekala von. Bola vonku a počula to a utekala domov povedať to, že vypuklo povstanie. A spadla a rozbila si kolená.“ Otecko pôsobil pred augustom 1944 v Banskej Bystrici, kde vstúpil do Komunistickej strany a stal sa členom povstaleckej Slovenskej národnej rady. Vznikla krátko po vypuknutí Slovenského národného povstania 1. septembra 1944. Po ústupe povstalcov ho v Tisovských horách zajali nemeckí vojaci, no po krátkom čase bo prepustený na slobodu. Prebýval v lesoch až do oslobodenia Gemeru vo februári 1945. Presťahoval sa do Košíc a zameral sa na hospodárske povznesenie Slovenska a naplnenie Košického vládneho programu. Napriek tomu u nich doma „politika nebola veľká téma. Výrazne sme sa začali o politike zhovárať v 60. rokoch.“
Trošku iné dieťa
Mamička sa krátko po vojne rozhodla pokračovať v štúdiu v Bratislave, kde sa už cestou z vlakovej stanice stretla so svojím budúcim manželom. Vzali sa v roku 1946. Kvôli zdravotným problémom napokon školu nedokončila, chýbala jej posledná štátnica, ale v tom čase už realizovala vlastné preklady. „Mama sa vzdelávala už v samotnej tej práci.“ Otecko bol v čase Zorinho detstva striedavo povereníkom priemyslu a obchodu a povereníkom ľahkého priemyslu, neskôr povereníkom stavebníctva. Zora sa však z oteckovho postu netešila. „Bola som trošku niečo iné ako ostatní, to tak mi niekedy dávali tí učitelia, učiteľky najavo a to som strašne nemala rada.“ Kým iné deti navštevovali hodiny náboženstva, ona nemohla.
Preklady „úžasných“ románov
Mamičkiným prekladateľským vzorom bola Zora Jesenská, známa slovenská prekladateľka, s ktorou sa stretávala v rámci krúžku na univerzite. Vďaka svojmu povolaniu sa v 60. rokoch dostala aj k románom, ktoré boli dovtedy zakázané a vyšli počas emigrácie svojich autorov, napríklad román Majster a Margaréta od Bulgakova. „Najväčšia dráma bola okolo toho Solženicyna, ktorá sa nás teda potom dotkla aj rodinne.“ Román Rakovina sa podarilo prepašovať do Československa Pavlovi Ličkovi, manželovi mamičkinej sestry Marty. A práve mamička sa v roku 1968 podieľala na jeho preklade do slovenčiny. „To bol úžasný román, úžasný obraz spoločnosti.“ Kniha sa z ideologických dôvodov dostala na dlhé obdobie do trezoru a Pavla v roku 1970 odviedli. „Bolo to veľmi, veľmi ťažké obdobie.“ Marta si musela hľadať nový zdroj obživy, aby uživila nielen seba, ale aj dcéru Janu, ktorá v roku 1969 nastúpila na univerzitu. Ich situáciu sťažovali obavy, že Jana nebude môcť doštudovať.
Zorine študentské časy
Keď pamätníčka navštevovala základnú a neskôr, od roku 1963, trojročnú Všeobecnovzdelávaciu školu, zvolila si z množstva pionierskych krúžkov gymnastický. Neskôr prestúpila do Slavoja a dotiahla to až po prvú výkonnostnú triedu. Gymnastike sa venovala, pokým sa nevydala a vďaka nej sa dostala aj do zahraničia. Veľkým zážitkom sa pre ňu stal výlet do Kanady, kde najlepší celoštátny výber športovcov vystupoval po rozličných halách naprieč krajinou. Kolektívne vystúpenia podobné spartakiáde na podstatne vyššej úrovni boli striedané sólovými, z nich najpamätnejším sa stalo vystúpenie Věry Čáslavskej. „Prvýkrát som vtedy bola v cudzine, v západnej.“ Zakrátko nasledovalo podobné vystúpenie vo Ľvove. „To bol môj prvý kontakt s Ukrajinou a sovietskou realitou.“ Československo predstavovalo v tom období pre Ukrajincov absolútny Západ, kam sa túžili dostať.
Návrat do absolútne iného sveta
Po maturite v roku 1967 sa rozhodla pre štúdium na vysokej škole. Podľa mamičkinho vzoru sa jej pozornosť spočiatku upierala na prekladateľstvo, napokon sa však pod vplyvom otecka rozhodla študovať sociológiu. Tento spoločenskovedný odbor bol v období socializmu vnímaný ako buržoázna paveda a katedry sociológie boli zatvorené až do roku 1965. „Vedela som, že to by mohlo byť niečo, kde by som mohla využiť aj tie jazyky, ale aj robiť niečo iné.“ Ten prvý rok ju utvrdil v tom, že si vybrala správne. „No ale potom prišlo leto ‚68 a vrátili sme sa do absolútne iného sveta, pretože časť mojich spolužiakov emigrovala, no a tí pedagógovia, keď sa vrátili na jeseň, si začali dávať veľký pozor.“ Za tému diplomovky si zvolila apolitickú a dodnes aktuálnu tému: predlžovanie pracovnej aktivity po odchode do dôchodku.
Sovietska invázia
Otecko skončil na poste ministra stavebníctva na jar 1968 len pár mesiacov pred inváziou vojsk Varšavskej zmluvy. Pamätníčka sa v čase prvotných informácií o presune sovietskych vojsk k hraniciam Československa nachádzala na brigáde v Anglicku. Napriek tomu sa vrátila domov. „A 20. augusta večer som nasadla do vlaku, ktorý ma mal zaviezť do Švédska.“ Vlak zastal na hraniciach s NDR, stál tam celé hodiny a potom sa dozvedeli, že Československo je obsadené. Čakala ju ťažká voľba: pokračovať do Švédska, alebo sa vrátiť domov? „Ale Švédsko ma prestalo zaujímať v tú chvíľu.“
Vo vyšetrovacej väzbe
Okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy dostala pamätníčku na jednu noc do vyšetrovacej väzby. Predchádzali tomu dve udalosti spojené s augustom 1968. Pôvodcom prvej z nich, ktorá spôsobila rodine problémy, bol brat Ivan, ktorý na ich dome vyvesil čiernu zástavu. Následne na chate v Tatrách vyrobil politicky nevhodné drevorezby. Druhý incident mala na svedomí pamätníčka, keď sa rozhodla na prvé výročie invázie položiť kvety na miesto, kde bol zastrelený Peter Legner. Po vypočúvaní ju na druhý deň prepustili z väzby, ale obe tieto udalosti spôsobili koniec oteckových politických aktivít. Prišiel o miesto vedúceho kancelárie v Slovenskej národnej rade.
Práca v „odkladišti“ ľudí
Po ukončení vysokoškolského štúdia dostala ponuku pracovať v Slovenskej akadémii vied na téme o zbližovaní robotníckej triedy a inteligencie. Dopredu však bolo stanovené, ako má daný výskum dopadnúť, preto sa rozhodla ponuku odmietnuť. Zamestnala sa v Československom ústave práce, v ktorom externe pôsobil aj Alexander Hirner, spoluzakladateľ a kľúčová osobnosť modernej slovenskej sociológie. „A naozaj ten ústav vlastne bol vtedy takým odkladišťom ľudí, ktorí boli prepustení a vyškrtnutí, vyhodení, a tým, že bol československý, ale mal v Bratislave centrálu, tak bol pod oveľa menším drobnohľadom, ako keby mal tú centrálu v Prahe.“
V úlohe sociológa
Asi po roku prišiel za ňou Fedor Gál a oslovil ju s ponukou pridať sa do ich tímu, do prognostickej skupiny ohľadom budúceho vývoja spoločnosti v oblasti práce. „Tam sa začala taká moja úplne iná dráha v rámci tej sociológie.“ Dosiahnuté závery boli pre vtedajšiu spoločnosť neprijateľné, hoci na medzinárodných konferenciách dosahovali úspechy. Neskôr sa zamerali na vývoj životnej úrovne. „Samozrejme, že tie modely ukazovali, že tá spoločnosť naráža, tá daná oblasť, na hranice svojho rastu, a že tam treba niečo principiálne reformovať.“ Bolo zrejmé, že v tom nemôžu ďalej pokračovať, a preto sa v roku 1978 zamerali na vývoj životnej úrovne. Po krátkych troch rokoch, keď boli znovu donútení svoje výskumy ukončiť, oslovil Fedora Július Sedliak. Bol to bývalý pracovník Ústredného výboru, ktorý bol počas normalizácie odprataný vlastnými na akadémiu, kde viedol Kabinet teórie vedy a prognóz. Na tomto pracovisku sa ich tím od polovice 80. rokov začal venovať participatívnemu prognózovaniu, podstatou ktorého boli rozhovory s ľuďmi. Cieľom bolo získať ich pohľad na stav vedy.
Rodinný život
S manželom Martinom sa spoznali v polovici 70. rokov. Obaja boli rozvedení, mali deti z predchádzajúcich vzťahov. Miestom ich prvého stretnutia bola konferencia na pôde Ústavu práce, na ktorej Zora prednášala a Martin tlmočil. V roku 1978 sa zosobášili. V roku 1982 sa po Zorinej dcére Zuzke a Martinových synoch Vladimírovi a Danielovi narodil ich spoločný syn Ivan. Spoločenský život pamätníčky sa koncentroval okolo Martinových kamarátov, ktorí boli v časoch normalizácie odsunutí z verejného života. „Boli sme súčasťou skôr tej šedej zóny.“ Na vytvorenie ilúzie normálneho života si kúpili chatu v Hodruši, na ktorej sa odohrávala ich slobodnejšia existencia.
Zmeny v spoločnosti aj v akadémii
Potreba prestavby SAV sa vynorila v 80. rokoch počas Gorbačovovej perestrojky. Na novej koncepcii začali pracovať ihneď. Následná Nežná revolúcia sa okrem nádejí niesla aj v znamení obáv a neistoty, ako to celé dopadne. Pamätníčke to však prinieslo aj pocit zahanbenia, že dovtedy vôbec nepoznala stav spoločnosti. Po novembri 1989 zrazu všetky dovtedy tabuizované témy, ako antisemitizmus, rodové otázky nabrali na sile. A časom dospeli k názoru, že stav spoločnosti nie je formovaný len vonkajšími bariérami, ale je aj otázkou mentality ľudí. Prvé stretnutia vedeckej komunity sa po roku 1989 odohrávali práve u nich v kabinete. Pamätníčka sa v prvých slobodných rokoch angažovala na príprave zmien v akadémii. Dostala za úlohu vypracovať koncepciu Rady vedcov, ktorá zasadla hneď v januári 1990. Zakrátko vznikol v Centre pre výskum spoločenských problémov pri koordinačnom centre VPN (Verejnosť proti násiliu) malý výskumný tím, ktorého úlohou bolo prognózovať prvé voľby a budúci vývoj spoločnosti. Pamätníčka bola jednou z prvých sociológov, ktorí sa stali jeho súčasťou.
Najväčšia bezmocnosť
„Ten obrovský pocit bezmocnosti, najväčší, som zažila v čase, keď sa začali debaty o štátoprávnom usporiadaní, a keď sme my na základe našich výskumov jasne dokumentovali, že na jednej strane si ľudia želajú udržať ten štát, na druhej strane majú nejasné predstavy o tom, aké atribúty by ten spoločný štát mal.“ Bolo pre ňu sklamaním, že záujmy politikov boli nadradené záujmom ľudí. Jej výskumný tím pôsobil medzi rokmi 1990 – 1993 najprv vo VPN, neskôr na Ústave pre sociálnu analýzu Univerzity Komenského. Ale práve ich postoj k rozdeleniu republiky spôsobil, že na univerzite museli skončiť.
Od obdobia mečiarizmu
Po rozdelení republiky pôsobila ako výskumníčka v agentúre Focus a jej meno je aj na zozname spoluzakladateľov. Už pred rokom 1993 mala možnosť absolvovať študijné pobyty v zahraničí, ale viaceré z nich odmietala, keďže manžel Martin pracoval v tom čase v kancelárii prezidenta Václava Havla. Navyše chcela byť účastná mapovaní zmien v spoločnosti. V období mečiarizmu sa však zúčastnila mnohých prednáškových pobytov na menších univerzitách v USA. Z Focusu odišla v roku 1997, keď sa stala spoluzakladateľkou Inštitútu pre verejné otázky (IVO). Inštitút vznikol ako pokus produkovať materiály, ktoré budú zrozumiteľné nielen na akademickej úrovni, ale budú mať širší spoločenský efekt.
Život za veľkou mlákou
Keď sa jej manžel stal veľvyslancom Slovenska v USA, jej kroky smerovali za ním. „No ale z toho IVO sa nám ťažko odchádzalo, lebo sa teda úspešne rozbiehal ten inštitút.“ V USA ako manželka diplomata nesmela formálne pracovať, a predsa si tam našla svoje uplatnenie. „Tam som sa ako sociologička mohla pomerne dobre uplatniť.“ Často mávala prednášky na univerzitách a stredných školách, ale aj medzi americkými Slovákmi. Počas svojho pobytu v rokoch 2000 – 2001 napísala publikáciu Krehká sila o postavení žien v spoločnosti. V Amerike sa zdržiavala aj v čase pádu WTC. „Amerika sa absolútne zmenila v tú chvíľu.“
Súčasné pôsobenie
Od roku 2003 pokračuje vo svojom sociologickom výskume na pôde IVO a zaoberá sa najmä rodovými otázkami. Táto problematika však nie je pre ňu nová, venovala sa jej už v 90. rokoch. Výsledkom týchto výskumov bola publikácia Ona a on na Slovensku. „Zverejnenie tej knihy a reakcie na tú knihu v takom nám blízkom prostredí – povedzme, že demokratickom, ale konzervatívnejšom – boli pre mňa tak prekvapujúco negatívne, že som si vtedy naozaj naplno uvedomila, že toto je téma, ktorej sa treba venovať.“ V IVO stále aktívne pôsobí. V súčasnosti sa popri rodovým otázkam venuje aj tematike aktívneho starnutia, výsledkom čoho je aj kniha Starší ľudia medzi nami. Zároveň pôsobí na Trnavskej univerzite.
„Usilovala som sa robiť veci, ktoré som pokladala za zmysluplné, ktoré by mohli prispieť – niečo v spoločnosti trochu poľudštiť, a veľmi sa to týka vnímania slobody.“
Príbeh pamätníčky bol zdokumentovaný vďaka projektu Výstava HERstory 2023 (výstava príbehov ženských hrdiniek), ktorý bol realizovaný s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie.