„Skôr ako Rakúsko a Západné Nemecko podpísali zmluvu s Československom o zrušení železnej opony, tak my sme ju de facto zrušili takýmto nádherným spôsobom.“
Takto si spomína Ladislav Snopko (*1949) na pochod, ktorý sa uskutočnil 10. decembra 1989. Pochodu sa pod heslom „Ahoj, Európa“ zúčastnili tisíce Bratislavčanov (niektoré zdroje uvádzajú cez stotisíc) a po mnohých rokoch neslobody prešli do Rakúska.
Život archeológa
Ladislav Snopko sa narodil 9. decembra 1949 v Košiciach. Vyštudoval Katedru všeobecných dejín a archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Už počas vysokoškolského štúdia sa zoznámil s mnohými významnými osobnosťami slovenskej kultúry, vedy aj politiky. Spoločne organizovali rôzne kultúrne podujatia (Koncert mladosti, Blues na Dunaji, Folkfórum, Gitariáda), ktoré mnohokrát nekorešpondovali s kultúrnou politikou režimu, preto boli prísne kontrolované Štátnou bezpečnosťou. Ladislav Snopko písal príspevky do časopisov, viedol archeologický výskum a pamiatkovú obnovu antickej lokality Gerulata v Rusovciach pri Bratislave. V rokoch 1988 – 1989 bol vedúcim sekretariátu Kruhu priateľov českej kultúry na Slovensku. V revolučných dňoch roku 1989 bol jedným zo zakladajúcich členov hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN), ktoré ako najdôležitejšia opozičná sila Nežnej revolúcie na Slovensku oficiálne vzniklo 19. novembra 1989.
Prvý most porozumenia
Dňa 10. decembra 1989 je navždy zapísaný do histórie ČSSR, pretože prezident Gustáv Husák vymenoval prvú väčšinovo nekomunistickú vládu po štyridsiatich rokoch a potom abdikoval.
Tento deň je aj Dňom ľudských práv, ktoré sa počas komunizmu výrazne porušovali. Práve v tento symbolický dátum sa uskutočnil výlet zo Sadu Janka Kráľa do rakúskeho Hainburg an der Donau. Iniciovali ho čelní predstavitelia VPN Ladislav Snopko, Ján Budaj, Martin Bútora a Milan Kňažko. Udalosť môžeme chápať aj ako zavŕšenie činnosti VPN, ktorej základnou požiadavkou bolo zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany v spoločnosti a príprava slobodných volieb.
„Predstava bola taká, že po uvoľnení colnice Bratislavčania prejdú na druhý breh Dunaja, oproti hradu Devín, teda hainburgský breh Dunaja, pozdravia primátora Hainburgu a druhá skupina Bratislavčanov bude na hrade Devín. Na Dunaji bude plávať loď na ktorej bude aparatúra, reproduktory dosť silné na to, aby ozvučili oba brehy a na lodi bude sedieť Karel Kryl, ktorý bude hrať Rakúsku aj Slovensku. To ma napadlo ako najlepší spôsob akým osloviť oba brehy Dunaja, pretože Kryl v emigrácii pracoval v Slobodnej Európe, ale v Československu a na Slovensku ostal prítomný svojimi pesničkami,“
rozpovedal našim dokumentaristom do archívu Memory of Nations Ladislav Snopko. Na oboch stranách Dunaja a na lodi plaviacej sa na Dunaji mali ľudia vysielačky a mikrofóny, aby sa počuli na každej strane. Podľa Snopka to bol prvý most porozumenia.
Neskúsení revolucionári porušili všetky pravidlá
„Realizácia nebola jednoduchá, ale nadšenie, ktorým ľudia oplývali, bolo veľmi silné. Najprv, keď to bolo vyhlásené, došlo v oficiálnych sférach k šoku. Keď sa to však rozšírilo medzi Bratislavčanmi, každý čakal na 10. decembra 1989. S Martinom Bútorom sme chodili ešte pred tým rokovať na Veliteľstvo pohraničnej stráže, ktoré bolo na ceste na Devín vedľa kameňolomu. Cítili sme, ako na veliteľstve postupne ustupovali a potom sme riešili už len prevádzkové problémy.“
Snopko spomínal, že si ako mladí, neskúsení revolucionári neuvedomovali, že zasahujú nielen do kompetencií našej pohraničnej stráže, ale že idú otvoriť hranicu do cudzieho, vojensky znepriateleného štátu a to bez víz a základných diplomatických postupov. Porušili sa vlastne všetky predpisy.
„To obdobie, v ktorom sme žili, bolo tak úžasne, síce hekticky, ale pozitívne orientované, že po rokovaniach s rakúskymi partnermi, vrátane primátora Hainburgu, to umožnili.“
Čaro nežného novembra
V ten deň, 10. decembra 1989, bola slnečná nedeľa. Colníci nedávali razítka a víza, iba mávli nad ľuďmi rukou, neskôr sa k nim pridali pri strihaní ostnatého drôtu. Na tribúnach zaznelo vo viacerých jazykoch: Ahoj Európa!
„Potom sme na improvizovanej tribúnke na nábreží Dunaja stáli s mikrofónmi, bol tam Milan Kňažko, Jano Budaj, Martin Bútora, ja som tam bol a oslovovali sme cez loď našich ľudí, ktorí boli na hrade Devín. Na Devíne bolo asi desať tisíc ľudí, spieval tam Peter Dvorský. Slovenský horolezec, prvý československý muž ktorý bol na Mount Evereste, Zolo Demjan, ráno s horolezcami upevnil strašne dlhú československú zástavu, ktorú v noci ušila jeho manželka. Ten pás československej trikolóry svietil na hrade. V rámci príprav výtvarník Daniel Brunovský z ostnatého drôtu železnej opony urobil obrovské srdce, ktoré stálo na brehu, kde sme realizovali tento projekt. Brunovského srdce z ostatného drôtu neskôr odplavila mohutná povodeň, ale Dano urobil jeho repliku, ktorá je teraz už na našom brehu Dunaja, pod hradom Devín. Rakúski colníci sa pokúsili počítať to množstvo ľudí, ktoré prešlo 10. decembra cez hranicu hore dolu a vraveli, že pri počte stotisíc to vzdali. Jednoducho vedia, že tam bolo viac ako stotisíc ľudí. Úžasné bolo aj to, že tí ľudia odišli a vrátili sa. Čaro toho nežného novembra malo takú silu, že sa tam neudialo nič, čo by narúšalo dobré vzťahy, v ktoré sme verili.“
Zlá rozprávka o normalizácii
Ladislav Snopko pôsobil od roku 1989 až do zániku Verejnosti proti násiliu v roku 1991 ako člen jej rozhodujúceho orgánu, Koordinačného centra. V rokoch 1990 – 1992 bol ministrom kultúry Slovenskej republiky, poslancom Slovenskej národnej rady a hlavným koordinátorom kultúry, vzdelávania, športu a turistiky krajín Stredoeurópskej iniciatívy. Bol tiež zakladateľom fondu kultúry Pro Slovakia, časopisu Profil súčasného výtvarného umenia a poslancom zastupiteľstva Bratislavského samosprávneho kraja.
Podľa Ladislava Snopka najnamáhavejšiu cestu k Nežnej revolúcii a k slobode vydláždili výtvarníci, herci, ochranári, študenti, no predovšetkým disidenti, ktorí krok za krokom takmer dvadsať rokov v rôznych strediskách vyjadrovali svoj nesúhlas s režimom a pomermi v štáte. November 1989 hodnotí ako prejav pokojnej sily rozumných, kultúrnych ľudí voči totalite, ako vyvrcholenie zlej rozprávky o normalizácii so šťastným koncom.