Dňa 17. novembra slovenské a české Post Bellum v Národnom divadle v Prahe odovzdávajú Ceny pamäti národa. Živý prenos slávnostného večera vysiela o 20:00 slovenská Dvojka, druhý kanál Českej televízie a Český rozhlas. Ocenenie od Post Bellum tento rok dostane päť osobností, ktorým totalitné režimy prevrátili život naruby.
Laureátmi, ktorých oceníme pri príležitosti výročia Nežnej revolúcie sú každoročne dvaja pamätníci z Českej republiky, dvaja zo Slovenska a jeden z Ukrajiny. Všetko sú to krajiny, kde pôsobí organizácia Post Bellum a kde pamätníci našim dokumentaristom preukázali, že česť, sloboda a ľudská dôstojnosť nie sú iba prázdne slová.
Vasyl Demjanovyč Vyrozub (*1970)
„Kňaz by mal stáť po boku svojho ľudu, so svojou farnosťou, so svojim národom,“ hovoril ukrajinský pravoslávny kňaz Vasyl Vyrozub pochádzajúci z Odesy. Tomuto svojmu presvedčeniu zostal verný aj za cenu nesmierneho utrpenia.
V rokoch 2013-2014 sa zúčastnil Revolúcie dôstojnosti. Potom sa dobrovoľne prihlásil do zóny ATO (ozbrojený konflikt na Donbase) a stál pri zrode kaplánskej služby v ozbrojených silách Ukrajiny. Po ruskej invázii na Ukrajinu 24. februára 2022 a raketovom útoku na Hadí ostrov sa otec Vasyl pripojil k humanitárnemu tímu, ktorý mal vyzdvihnúť ostatky ukrajinských pohraničníkov, ktorí boli považovaní za mŕtvych. Na ostrov sa nikdy nedostal, bol totiž spolu so zvyškom posádky zajatý ruskou armádou. V Rusku bol držaný v zajatí sedemdesiat dní.
Keď v novembri 2013 vypukli na kyjevskom Námestí Nezávislosti demonštrácie, ktoré predznamenali ukrajinskú Revolúciu dôstojnosti, otec Vasyl sa modlil za protestujúcich a poskytoval im morálnu aj hmotnú pomoc. O niečo neskôr sa prihlásil ako dobrovoľník do východnej časti krajiny, kde už v tej dobe zúrili boje. Spočiatku im vozil hlavne jedlo a oblečenie, ale čoskoro sa vynorila tiež potreba duchovnej podpory. Stal sa vojenským kaplánom, slúžil na fronte omše, robil spovedníka: „Kaplán bol pre vojakov všetkým – kamarátom, spoločníkom, bratom.“
Okamžite po ruskej invázii na Ukrajinu vo februári 2022 zareagoval Vasyl Vyrozub na výzvu pre dobrovoľníkov, ktorí sa mali vydať na Hadí ostrov v Čiernom mori hľadať telá trinástich padlých ukrajinských vojakov. Išlo o dnes už legendárnych pohraničníkov, ktorí sa odmietli vzdať ruskej vojnovej lodi a poslali ju do príslušných miest. Otec Vasyl sa rozhodol tejto misie zúčastniť. Na Čiernom mori však záchranný tím padol do ruského zajatia. Držali ich najprv vo vojenskej základni v Sevastopoli, neskôr v tábore Šebekino v Rusku a nakoniec v meste Staryj Oskol. Vasyl Vyrozub tu pri výsluchoch prežil nepredstaviteľné hrôzy. Držali ho v špeciálnej miestnosti obloženej gumou, mučili elektrickým prúdom, vrážali klince pod nechty.
Rusi ho často mučili nie pre informácie, ale len pre zábavu. Po niekoľkých dňoch ho postihli halucinácie, ale pokiaľ mu ostávali sily, dodával si odvahu modlitbou. „Najhoršie bolo, že som nevedel, čo sa stane zajtra, alebo za pol hodinu,“konštatuje. Otec Vyrozub prežil v zajatí sedemdesiat dní, potom bol spolu s ďalšími vymenený za ruských zajatcov. Po návrate s úžasom zistil, ako sa jeho krajina medzitým premenila: „Vrátil som sa do krajiny, kde národné kroje, vyšyvanky, neboli len dekoráciami, boli v ľudských srdciach. Všade som videl modrú a žltú farbu. Taká mala Ukrajina byť už od roku 1992.“
Jan Litomiský (*1943)
„Neuvažoval som nad tým, aké to bude mať následky. Povedal som si, že v tejto situácii je proste povinnosť sa pridať,“ poznamenal Jan Litomiský o svojom podpise prehlásenia Charty 77.
Vyrástol v Prahe, ale na prekvapenie svojej rodiny sa rozhodol vyštudovať Vysokú školu poľnohospodársku. V šesťdesiatych rokoch pracoval ako mladý agronóm v JRD vo Vyskytnom na Vysočine, kde jeho predkovia po generácie hospodárili ako súkromní sedliaci. Žiť na vidieku však pre neho neznamenalo stiahnuť sa do súkromia a opustiť verejný život. V dobe normalizácie sa jeho dom stal miestom stretávania ľudí, ktorí vzdorovali komunistickému režimu. Prichádzali sem katolícki aj evanjelickí duchovní, intelektuáli aj ľudia z undergroundu. Začal spolupracovať s Výborom na obranu nespravodlivo stíhaných. Zhromažďoval informácie o prenasledovaných ľuďoch, ktoré dával ďalej Petrušce Šustrovej alebo telefonicky Ivanovi Medkovi do Viedne.
V očiach svojich susedov sa stal podivínskym „exotom“, žil pod trvalým dohľadom Štátnej bezpečnosti. Vchod jeho domu kontrolovala kamera, čelil opakovaným domovým prehliadkam. Vo februári 1981 sa Jan Litomiský ocitol vo väzbe. Obvinili ho z podvracania republiky a súd poslal Jana Litomiského na tri roky do väzenia. Trest si odpykával v Plzni na Borech, kde ako spoluväzňa stretával Václava Havla, Jiřího Dienstbiera či katolíckeho kňaza Františka Líznu.
Po prepustení ho čakali dva roky ochranného dohľadu, počas ktorých nesmel opúšťať svoju dedinu. Ani to ho neodradilo od opozičnej činnosti, v roku 1987 sa stal hovorcom Charty 77. Po páde režimu v roku 1989 sa zapojil do regionálnej aj celoštátnej politiky.
Marie Klangová (*1924)
„Aké hrdinstvo, to bola normálna vec pre mňa. My sme boli od Nemcov ničení, tak sme sa museli brániť,“ spomínala s úsmevom Marie Klangová.
Pred mladými ľuďmi, narodenými v roku 1924, sa za druhej svetovej vojny otvárala neradostná budúcnosť. Celý ich ročník mal byť „darovaný Ríši“, teda poslaný na nútené práce do Nemecka. K totálne nasadeným patrila aj čerstvo dvadsaťročná Marie Klangová. Absolventka reálneho gymnázia musela z rodných Dačic v roku 1944 nastúpiť do továrne Kunert vo Varnsdorfe v okupovaných Sudetoch. V bývalej textilke sa v tej dobe vyrábali bomby V1, poháňané prúdovým motorom. Išlo o revolučnú zbraň, o ktorej Nemci dúfali, že im pomôže zvrátiť priebeh vojny, ktorá vtedy už smerovala k ich porážke. Mariinou úlohou bolo nitovať plášte týchto bômb.
V areáli továrne žili a pracovali totálne nasadení, väzni aj zajatci rôznych národností. Boli tu tiež zajatí dôstojníci britského námorníctva, s ktorými sa Marie stretávala pri obedoch. Jeden z nich sa jej začal dvoriť a neskôr ju požiadal, či by mohla prekresliť jednotlivé súčiastky onej „zázračnej zbrane“. Briti zrejme mali spojenie s vonkajším svetom, ktorého prostredníctvom mohli nákresy poslať Spojencom. Začiatkom roka 1945 Mariu preložili na prácu do Litoměřic do podzemnej továrne, kde väzni a totálne nasadení vyrábali súčiastky pre nemecké stíhačky. Marie mala šťastie, pracovala v kuchyni.
Za niekoľko dní si však pre ňu prišlo gestapo. Podrobilo ju krutému výsluchu, pri ktorom Marie svojho britského priateľa neprezradila. Snažila sa pôsobiť ako hlúpa naivka a svojim väzniteľom hovorila len informácie, ktoré už mali. V závere vojny sa Marii podarilo uniknúť. Zbedačená a vyhladovaná sa dostala až do Prahy. Cestu prežila vďaka pomoci železničiara, ktorý jej namiesto väzenského mundúru zohnal civilné oblečenie.
Na konci vojny, keď sa jej otec a dedko vrátili z nacistického väzenia vo Wroclawi, sa v Dačicích znovu stretla so svojou rodinou.
Mária Šidová (*1937)
„V našej rodine a našom dome mali vždy otvorené dvere ľudia, ktorí potrebovali pomoc. Každý bol vítaný, žobrák, pocestný, vojaci v čase SNP, ako aj ľudia, ktorých v neskorších rokoch prenasledoval komunistický režim,“ rozprávala Mária Šidová.
V období najtvrdšieho ideologického boja proti cirkvi a prenasledovania jej predstaviteľov Almássyovci poskytli úkryt Jánovi Hutyrovi, kňazovi Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Podarilo sa mu utiecť z väzenia v Belušských Slatinách a vstúpiť do ilegality.
Počas tohto obdobia sa ukrýval na mnohých miestach a na dlhé roky našiel nakoniec útočisko práve v rodine Almássyovcov: „Striedavo sme pátra skrývali u nás, ako aj v Liptovskej Štiavnici. Moja matka a neskôr aj ja so sestrou sme prenášali od neho tajné správy a pokyny k rehoľníčkam, cestovali sme na rôzne miesta až do Čiech. Sestričky však obsah jedného z tých kufrov stratili, tak sa dostala štátna moc k informácii, že sa páter Hutyra ukrýva stále v republike, že neemigroval.“
Chytili ho 17. marca 1958 a následne začali striedavo zaisťovať a vypočúvať v Ružomberku Máriu, aj jej otca a matku.
Pre Máriu si polícia prišla do práce a odviezli ju do pražskej väznice v Ruzyni. Počas vyšetrovania musela znášať na samotke nedostatok spánku, psychický nátlak aj falošné sľuby. Najviac ju však trápilo, že rodina o nej nemá žiadne správy. Nakoniec bola odsúdená na rok a pol odňatia slobody, ktoré si odpykávala v pracovnom tábore v Želiezovciach. „Aby to politickým väzňom patrične znepríjemnili, umiestňovali ich medzi ťažké kriminálničky. Ja som sa dostala medzi skupinu vrahýň a prostitútok,“ rozprávala Mária Šidová, ktorú vo väzení prezývali „jeptiška“.
Na jeseň roku 1959 sa dočkala prepustenia. Spolu s manželom, tiež bývalým politickým väzňom, ale čelili v nasledujúcich rokoch opakovaným perzekúciám zo strany režimu. Tak ako kedysi jej rodičia, ani ona nepoľavila vo svojej ochote ku všetkým, ktorí potrebovali pomoc: „Pre nás to však bola rodina, všetci tí muklovia, všetci tí, s ktorými by sa ostatní ľudia báli zhovárať, aby na seba nevrhli v tej dobe tieň podozrenia. Všetci mali u nás dvere otvorené.“
Eva Karvašová (*1932)
„Vždy môžeš povedať nie. Až pokým ťa nezačnú mučiť. Potom už nemôžeš vedieť, koľko vydržíš a koľko nie. Ale do tých čias vždy môžeš povedať nie.“
Touto otcovou radou sa Eva Karvašová riadila často, ale hlavne keď sa ju ŠtB snažila prinútiť ku spolupráci.
Ako sama hovorí, vyrastala v piatich režimoch a pred týmito dejinnými zvratmi ju ochránilo veľmi dobré rodinné zázemie. Tak dokázala hneď v detstve prežiť, keď jej otca zatklo gestapo za pomoc slovenským partizánom. Ako desaťročná im pomáhala aj ona sama, keď počas pobytu v ozdravovni strážila a napájala kone partizánov. Život v komunistickom režime ju postavil pred ešte ťažšie skúšky. Ako dcéra lekárnika, teda predstaviteľa „buržoázie“, nebola pripustená k maturite a odmaturovala až neskôr na večernej škole. Podarilo sa jej vyštudovať pedagogickú fakultu a koncom šesťdesiatych rokov našla prácu v Slovenskom rozhlase.
Tam spoznala svojho budúceho druhého manžela, prozaika a dramatika Petra Karvaša, ktorého dielo si pred rokmi vytiahla ako maturitnú otázku. Lenže Peter Karvaš vyjadril nesúhlas s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy, písal protirežimné divadelné hry a v nastupujúcej normalizácii sa dostal na čiernu listinu. „Prišli za mnou a dali mi na výber, aby som sa rozhodla, že či sa budem ďalej stýkať s pravicovým oportunistom, alebo budem musieť ísť preč z rozhlasu,“ spomína Eva Karvašová. Neváhala ani chvíľu a v roku 1979 sa za Petra Karvaša vydala. Ich život sa odohrával pod trvalým dohľadom Štátnej bezpečnosti a ako spomínala, v „tretej cenovej kategórii“.