“Vždy, když jsem se do něčeho pustil, tak jsem po tom šel.”
Ani pamätník, ktorý sa usadil na Slovensku kvôli životnej láske už pred desiatkami rokov, si nespomína na nemilé privítanie či správanie ľudí voči nemu. Nikdy nepocítil výrazný rozdiel medzi mentalitou českého a slovenského národa, práve naopak. Do zbierky neobyčajných životných príbehov tak znovu pribúda len pozitívna skúsenosť človeka, ktorý patrí k národnostnej menšine žijúcej na Slovensku.
Prierez detstvom a vzdelaním
Narodil sa v roku 1970 v Mladej Boleslavi, v meste nachádzajúcom sa neďaleko Prahy. Celá jeho rodina pochádza z danej lokality a dodnes tam má množstvo príbuzných. Jeho rodičia sa zoznámili vďaka navštevovaniu spoločnej triedy na strednej priemyselnej škole, so strojárskym zameraním. “Takže sme taká strojárska rodina,” podotkol pamätník. Otec pracoval ako vedúci kaliarne vo firme Škoda a mama v oblasti zásobovania kancelárskych potrieb. Ani mladší brat sa nevyhol rodinnému zameraniu a pôsobí vo sfére technického vývoja. Ich rodina má veľmi známeho predka, českého prozaika a dramatika Aloisa Jiráska, ku ktorému sa dopátrali prostredníctvom matričného úradu. Sú na to právom hrdí.
Celé detstvo strávil najmä v okolí Krkonoš, kde jeho rodičia vlastnili chalupu. Prežíval typické chlapčenské zábavy, z ktorých mu ostali len krásne spomienky. Čo sa týka rodného mesta, postupne sa rozvíjalo, takže v ňom boli kiná, rôzne kluby. Existoval priestor aj na kultúrne vyžitie. Nebolo prázdnin, kedy by sa v lete neokúpal, či v zime by si nezalyžoval. Základnú aj strednú priemyselnú školu navštevoval vo svojom rodisku. Keďže tieto budovy boli situované vedľa seba, nemusel chodiť ďaleko. Ako študent miloval technické predmety a tie ostatné ho veľmi nezaujímali. Sám seba hodnotí ako jedného z tých lepších. Veľká zmena nastala až s výberom vysokej školy. Pamätník sa rozhodol pre České vysoké učení technické v Prahe, čo znamenalo odchod z domu a nový život.
Vtedajší politický režim a revolučné časy
“My sme v podstate nemali problém nejako,” spomína si pamätník na obdobie socializmu. Jeho otec nebol z tých, ktorí by sa verejne angažovali. Keďže pôsobil ako domový dôverník, mal vždy za úlohu napísať posudok na susedov, ktorí napríklad žiadali o povolenie vycestovať, žiadať o pôžičku a podobne. Nechcel nikomu uškodiť, tak zvykol pozvať daného človeka k sebe domov, aby to spolu napísali. Avšak, táto neangažovanosť určite neplatila pre mladého pamätníka. V čase revolúcie došlo k jeho zatknutiu Štátnou bezpečnostnou službou. Prichytili ho pri lepení plagátov. “Takže estébáci mě vyslíchali a pak mě tedy pustili druhý den.” Pamätníkova rodina ako celok síce aktívna nebola, ale on sa rozhodol konať podľa vlastného presvedčenia.
“Vždy, když jsem se do něčeho pustil, tak jsem po tom šel.” To nasvedčuje tomu, že rozhodne nezostal len pri lepení plagátov. Jeho aktivita bola pomerne rozsiahla. Chodieval demonštrovať na Václavské námestie v Prahe alebo zvykol rozdávať ľudové noviny. Ak by revolúcia nemala šťastný koniec, pravdepodobne by pamätníkovi nebolo umožnené ukončiť vysokú školu. Pamätník sa vždy snažil zapojiť do nových dobrodružstiev. Išlo skôr o jeho povahu mladíka s triezvymi názormi a horúcou krvou. Túto jeho činnosť rozhodne podporovala aj Praha, v ktorej študoval. Hlavné mesto nemalo núdzu o ľudí s jeho názorom, čo sa však už nedalo povedať o Mladej Boleslavi. Spomína si, ako raz vzal študentské prehlásenie domov a na jedno ihličkovej tlačiarni sa pokúšal celú noc vytlačiť niekoľko kópií. Mal ich vskutku asi pätnásť a o šiestej ráno sa postavil pred bránu, kde čakal na obyvateľov domu. Väčšina z nich nemala záujem, teda inými slovami, komunizmus pre nich nepredstavoval problém. V Mladej Boleslavi sa totiž nachádzala firma Škoda, ktorá bola technologickým centrom pre Rusov, a teda znamenala aj prítomnosť množstva ruských vojakov. Možno práve kvôli kasárňam mali obyvatelia mesta väčší rešpekt než ostatní. V období detstva pamätník nevnímal ruských vojakov ako zlo. Svoj názor zmenil až v čase dospievania. Veľmi rád počúval Hlas Ameriky, vďaka ktorému túžil po zvrate. Určite nezabudnuteľným bol odchod Rusov z mesta, ktorí po vysťahovaní zničili budovy na nepoznanie.
Profesijný život
Síce v súčasnosti pamätník pracuje ako “enterprise architect”, on skôr svoju pozíciu definuje ako infraštruktúrový architekt. Tomuto postu predchádzalo tvrdé štúdium, vzdelávacie kurzy a, pravdaže, aj iné profesie, vďaka ktorým sa k vytúženému miestu dopracoval. Počas vysokej školy nebol žiadnou výnimkou – aj on si prešiel niekoľkými brigádami. Jednu z nich absolvoval v Ústave systémového inžinierskeho priemyslu v Prahe, kde mu nakreslenie jednej čiary, pre jej náročnosť, trvalo takmer dvanásť hodín. Išlo o veľmi bohatú skúsenosť, vďaka ktorej nakreslil čap reaktorov v 3D, pre Jadrovú elektráreň v Dukovanoch. Nebolo tajomstvo, že pamätník vynikal ako študent.
Kvôli smeru, ktorý sa rozhodol študovať, mal jedinečnú možnosť stretnúť sa s revolúciou počítačov. Jeho prvý český počítač bol typ IQ151 a zo slovenských to bol typ PND. Ide o počítače, ktoré si dnešná generácia mládeže nevie ani predstaviť.
Ukončeniu vysokej školy predchádzalo skoncipovanie diplomovej práce, kvôli ktorej sa musel niekoľko týždňov školiť. Táto drina určite priniesla svoje ovocie, a to neskôr v podobe ponuky práce vo firme Škoda. Avšak, ešte vôbec pred akýmkoľvek nástupom do skutočného zamestnania, ho po úspešnom absolvovaní vysokej školy v roku 1993 čakal povinný výkon vojenskej služby. Išlo skôr o po-revolučný výkon služby. Nešlo o tak prísny výkon ako kedysi. Nakoľko ho bolieval chrbát, nejaký čas strávil na ošetrovni. Neskôr bol vo Vyškove, až skončil vo vedľajšom prápore, kde pôsobil ako pisár a kreslič. “Kde jsem se dál zašíval,” s úsmevom podotkol pamätník.
Po ukončení povinnej vojenskej služby ho čakalo prvé skutočné zamestnanie. Išlo o I.T. firmu Volkswagenu, ktorá pracovala pre Škodu. Pamätník pracoval ako programátor, ale vydržal tam len tri mesiace. V tom čase mu už bola prisľúbená práca na Slovensku, keďže odtiaľ pochádzala jeho partnerka. Mal sa venovať počítačovej grafike v novej pobočke v Bratislave, ale nakoniec nedošlo k jej otvoreniu. Následne mal dve možnosti, z ktorých si vybral prácu so SAP, čo znamenalo pôsobisko v Mladej Boleslavi. Pracoval tam niekoľko mesiacov a znovu sa rozhodol pre odchod, keďže tušil, že jeho miesto je na Slovensku, pri životnej láske. Nasledovala práca na Slovensku – pre firmu, ktorá sa zaoberala systémom, o ktorom pamätník písal diplomovú prácu.
Pamätník ako Čech žijúci na Slovensku, po rozdelení ČSSR
Dôvod, pre ktorý sa pamätník rozhodol pre Slovensko, bol jednoznačný. Reč je o spomínanej životnej partnerke, pochádzajúcej zo Záhoria. Ich stretnutiu predchádzala príjemná zhoda okolností. Pamätníkov kamarát mal v Prahe prenajatú ubytovňu, ktorú v lete prenajímal turistom. Jedného dňa sa v nej ubytovali štyri slovenské dievčatá, z ktorých si jednu, práve tento kamarát, vzal za manželku. Na svadbe, na ktorej bol pamätník priateľovým svedkom, sa zoznámil aj s ich ďalšou kamarátkou. Práve s tou sa nakoniec rozhodol zosobášiť.
Písal sa rok 1994, nasledovala výpoveď na pracovisku v Česku a príchod na Slovensko. V mentalite ľudí nevidel takmer žiadne rozdiely. Snáď len v prístupe k podnikaniu. Kým Slovák radšej obchoduje s našincom, Čech nepovažuje za podstatné, odkiaľ ponuka pochádza. V ničom inom výraznú zmenu necítil, kým sa, pravdaže, nezačala téma o jazyku. Trvalo mu dlhšie, než si zvykol na slovenčinu. V súčasnosti je veľmi očividné, že Slováci rozumejú češtine, na rozdiel od Čechov. Aj jeho dve deti viac-menej hovoria po česky. V domácnosti to vyzerá zase tak, že on stále rozpráva svojou rodnou rečou a manželka po slovensky. Niekedy je používanie jazyka pre pamätníka viac než mätúce, keďže v práci hovorí zväčša po anglicky a medzi kolegami už skôr česko-slovensky. Pri tejto téme si pamätník vždy rád zaspomína na kolegu, ktorý ho prijímal vo Volkswagene. Počas pohovoru s ním, v českom jazyku, veľmi plynulo prešiel k rozhovoru s iným kolegom v slovenčine. “Do prdele, tak takhle bych chtěl dopadnout za pár let.”
Okrem iného, v čase pamätníkovho príchodu na Slovensko, vstúpil tiež do obdobia mečiarizmu, čo spočiatku takmer necítil. Až po takmer troch rokoch začali veci naberať na turbulencii a dokonca uvažoval nad odchodom. “Už som mal prakticky sbalený věci,” spomína si pamätník. Napriek všetkému zostal a pri spomienke na rozdelenie Československa ním nelomcujú emócie. Práve naopak, situáciu bral vždy pragmaticky. Vadilo mu na tom však jediné, že neprebehlo žiadne referendum, kde by sa národ mohol rozhodnúť sám.
Nezabudnuteľným zážitkom bolo pre neho získanie slovenského občianstva, čo bolo “behom na dlhé trate”. Ustavične prechádzal zmenou paragrafov, čo znamenalo nekonečné predlžovanie procesu. Občianstvo sa mu podarilo získať až v roku 1997. Žiaľ, len dva mesiace po tejto nepríjemnej skúsenosti, prišiel ďalší úder. Do rúk sa mu dostal povolávací rozkaz na slovenskú obvodnú komisiu. Po jeho meraní a kontrole sa snažil komisii vysvetliť, že si už povinnou vojenskou službou prešiel doma. Avšak, nepochodil. “No áno, ale to bolo v cudzom štáte, tak vitajte,” reagoval malacký úradník. Našťastie sa mu podarilo tomuto nezmyselnému nariadeniu vyhnúť.
Pamätník svoj niekdajší slobodný výber nového domova hodnotí veľmi pozitívne a svoje rozhodnutie by nemenil. V súčasnosti žije pokojným životom v Stupave a zakaždým je milo prekvapený, keď počuje česko-slovenskú reč ľudí zo Záhoria. Miestami má pocit, že hovoria po česky viac, než on sám.
Príbeh pamätníka sme zdokumentovali vďaka projektu Príbehy českej národnostnej menšiny (dokumentovanie rok 2020), ktorý bol podporený Fondom na podporu kultúry národnostných menšín.