David Ručka sa narodil v roku 1972 a spolu s rodičmi vyrastal v podhorí Beskýd vo vtedajšej strediskovej obci Dobrá (okres Frýdek-Místek). Pre oboch rodičov bolo toto manželstvo druhé v poradí. Mal jednu o 14 rokov staršiu sestru (z maminho prvého manželstva) a jedného brata (z otcového prvého manželstva). V súčasnosti je ženatý a má dve deti. Manželka v minulosti pracovala ako účtovníčka, dnes je zamestnaná ako finančná manažérka Inštitútu pre výskum práce a rodiny.
Rodinné zázemie
Rodičia boli členmi Komunistickej strany Československa (KSČ). Otec, ako vyučený stolár, bol predsedom Výrobného družstva stolárov a čalúnnikov Frýdek-Místek a tiež členom Národného frontu. Mama bola učiteľkou ruštiny a dejepisu. Dedko z otcovej strany, Jozef Budzik, mal poľské korene a na začiatku 2. svetovej vojny prevádzal Židov do Poľska, odkiaľ pokračovali ďalej na sever k moru na lode. Pomohol aj rodine Gottlieberovcov. Jeden zo synov sa po vojne vrátil, konvertoval na katolícku vieru a stal sa kňazom. Pochovaný je na Pražme (okres Frýdek-Místek) a počas svojho života pochoval aj pamätníkovu babku, ktorá v pomerne mladom veku zomrela na rakovinu. Zvyšok rodiny sa dostal do Izraela, odkiaľ posielali ďakovné listy. Pamätník nevie povedať či bol jeho dedko odvedený na nútené práce do reichu, alebo utiekol. S určitosťou však vie, že jeho dedko sa potom vrátil s americkou armádou, čo dokladuje aj fotografia, na ktorej má dedko oblečenú americkú uniformu. Svoj život prežil v obci Morávka, ktorá je známa ako partizánska obec, ktorej množstvo obyvateľov bolo popravených v koncentračnom tábore v Buchnenwalde. Zomrel v 80. rokoch 20. storočia.
Pamätník nevnímal, že členstvo rodičov v KSČ ich rodinu nejako zvýhodňuje, v jeho ponímaní žili rovnako ako ostatní. Až v súčasnosti si uvedomuje, že život disidentských rodín a život jeho rodiny v rokoch 1988 – 1989 bol rozdielny.
Západ je zlý!
David sám seba humorne označuje za najstaršieho disidenta, pretože z dnes už preň neznámeho dôvodu odmietal navštevovať klub iskier, za čo ho potom vylúčili. Detská rebélia ohrozovala jeho budúcnosť, pretože bez členstva v niektorej zo socialistických mládežníckych organizácii nemohol zložiť pionierky sľub a tak splniť jednu z podmienok prijatia na strednú školu. Z tohto dôvodu sa stal členom turistického krúžku, ktorý spadal do kategórie akceptovaných organizácií, ale bol viac inšpirovaný skautingom a nebol tak výrazne zameraný na stránku propagandy komunistickej ideológie. Turistiku mal rád. Na jednom z ich turistických výletov pred budovou kina vo Frýdlante nad Ostravicí v spoločnosti asi desiatich členov turistickej skupiny sám odrecitoval pioniersky sľub a vo svojich asi 14 rokoch sa napokon stal pionierom. Ako turistický krúžok mali na svoje turistické pochody pridelenú zelenú košeľu namiesto belasej a David ju svedomito a rád nosil, dokonca si niekedy okolo krku uviazal aj červenú pionierku šatku, zatiaľ čo ostatní nosili tričká. Komunistická propaganda, ktorá sa šírila stále a odvšadiaľ spôsobila, že David bol presvedčený o tom, že západný je zlý. „Ja som to bral ako fakt, že Nemecko je nejaký nepriateľ, že tam potenciálne sú tí fašisti. Furt som myslel, že je nebezpečenstvo vojny, že Amerika je proste hrozná.“ V roku 1987 nastúpil na strednú školu – gymnázium a jeho názor sa začal meniť.
Zmena názorov
Pamätníkovi rodičia pod zámienkou dozvedieť sa, čo hovorí nepriateľ, počúvali Hlas Ameriky a Slobodnú Európu, označované aj ako „štvavé vysielačky“. David to svojim rodičom spočiatku vyčítal, ale nakoniec ho rozhlasové vysielanie „štvavých“ vysielačiek zaujalo a jeho názory sa začali meniť. Václava Havla vnímal ako silnú osobnosť a cítil krivdu pri jeho uväznení. Z hľadiska hudobného štýlu sa stal metalistom, pestoval si dlhé vlasy a nosil rifľovú bundu, ako on hovorí „džínsku“. Hoci sa jeho osobný názor na režim menil, prostredie strednej školy mu nedávalo na výber. Ako príslušník študujúcej mládeže museli vstúpiť do zväzu mládeže (SZM) a ruský jazyk bol naďalej povinným vyučovacím predmetom spolu s propagandou o vyspelosti hospodárstva a technológií Sovietskeho Zväzu. Napriek tomu, že sa v ňom zobúdzala rebélia, poznačený rokmi pestovanou komunistickou propagandou, pochyboval o správnosti svojho nového presvedčenia a stále sa v ňom ozýval hlas, že západ a kapitalizmus je zlý a socializmus je lepší. Pamätník priznáva dichotómiu svojich názorov v tom období. Komunistická propaganda sa však medzi mládežou postupne stávala terčom výsmechu. Pamätník spomína, že v čase jeho nástupu na gymnázium (rok 1987-1988) pozoroval nejednotnosť názorov aj medzi učiteľmi, napr. študent, ktorý odmietol vstúpiť do SZM dostal vysvetlenie a odporúčanie triednej učiteľky, že by nemal rebelovať, ale na druhej strane bolo cítiť, že podporuje jeho protest. Ona sama vyučovala anglický a nemecký jazyk.
Nežná revolúcia z pohľadu introverta
V čase Nežnej revolúcie bol pamätník tretiakom na gymnáziu, teda mal asi 17 rokov. Zapájal sa do diskusií v rámci svojej triedy, zúčastňoval sa na niektorých revolučných podujatiach organizovaných vo Frýdku-Místku, podporoval zmeny, ktoré mala revolúcia priniesť, ale nebol lídrom. Nezúčastnil sa žiadnej veľkej demonštrácie, napr. v Prahe, čo mu je spätne ľúto, lebo jeho spolužiaci tam boli a bol to pre nich veľký zážitok. Hoci revolúciu podporoval, nebol fanúšikom nosenia symbolov revolúcie napr. trikolóry, nosil ju pár dní a potom ju zložil. Pasívnejšiu účasť na revolúcii pripisuje svojej introvertnej povahe. V lete v roku 1989 sa jeho sestra dostala k petícii Niekoľko viet (Několik vět) a mala v úmysle ju podpísať, k čomu povzbudzovala aj pamätníka. Ten však v dokumente našiel niekoľko bodov, ktoré sa mu nepozdávali a napokon ani jeden zo súrodencov petíciu nepodpísal. „V tom sa prejavila taká moja zbabelosť“. Potom, ako sa pamätník dostal k materiálom o živote Stalina a Gottwalda definitívne pochopil odvrátenú stranu komunistickej ideológie.
Občianske fórum vzniklo aj v podniku výrobného družstva stolárov a čalúnnikov vo Frýdku-Místku, čo malo za následok, že pamätníkov otec bol odvolaný z postu predsedu podniku. Svoje odvolanie vnímal ako krivdu, aj preto, že za jeho vedenia podnik prosperoval aj napriek tomu, že nebol výrazne dotovaný štátom. Po revolúcii sa postavil na vlastné nohy, kúpil zariadenia na opracovanie dreva a pracoval ako samoživiteľ (živnostník). Opracovával drevo a vyrábal nábytok, s čím mu pamätník občas pomáhal. Napriek tomu, že ho ešte počas režimu pár krát navštívila ŠtB, nebolo zistené, že by bol ich členom. V roku 2019 pamätníkov otec dostal pozvanie na stretnutie zamestnancov podniku po 30 rokoch, ktoré napriek značnej zatrpknutosti napokon prijal, za čo sa mu dostalo vrelého prijatia a uznania od bývalých kolegov a podriadených.
Porevolučné roky
Obdobie po nežnej revolúcii pamätník hodnotí ako najlepšie v jeho živote. V roku 1991 bol prijatý na Pedagogickú fakultu Univerzity v Ostrave, kde neskôr ukončil bakalársky stupeň v odbore história. V magisterskom stupni začal študovať odbor dejepis a občianska náuka pre základné školy a neskôr prestúpil na odbor dejepis a základy spoločenských vied pre stredné školy. Dôvodom zmeny odboru boli profesori filozofie, ktorí ho veľmi inšpirovali a motivovali. Veľmi dobré spomienky má na život na internáte, ktorý sprevádzal úžasný život v slobode, popíjanie a koncerty. Politicky mu v tej dobe nevyhovoval predseda vlády Českej republiky Václav Klaus. „Ja som Klausa od začiatku neznášal, strašne som ho neznášal. A môj vzťah k nemu je rovnaký, stále tých 30 rokov a mám pocit, že aj jeho vzťah ku mne je stále akoby rovnaký, aj keď on ma nepozná. On je akoby nepriateľ. Toto mi kazilo náladu niektoré tie veci, aj keď samozrejme u Mečiara tam to bolo nebezpečnejšie a horšie“.
Na Slovensku ako doma
Vzťah k Slovensku si pamätník budoval najmä vďaka sestrinmu manželovi, ktorý pochádzal z Veľkých Loviec. Po svadbe sa usadili a začali pracovať vo výrobnom podniku Tesla Vráble. Švagor bol pre pamätníka formatívnou osobnosťou a mali veľmi blízky vzťah. „On ma učil biť sa, veľa sme boxovali, behali sme spolu, futbal sme spolu hrali“. Aj keď jeho otec ovládal remeslo a mohol syna všeličo naučiť, pamätník sa radšej učil od švagra a viac pomáhal jemu ako otcovi, čo mu otec aj vyčítal. Pamätník vo svojom detstve strávil na Slovensku každý rok niekoľko týždňov. Mal tam dobré a silné vzťahy. Rozdelenie Československa vnímal emotívne, ale aj pragmaticky. Bol na strane federalistov, aj tých, čo chceli referendum, ale na druhej strane s rozdelením súhlasil. „Môžeme byť hrdí, že to rozdelenie prebehlo tak dôstojne na rozdiel od Juhoslávie, kde sa vraždili brutálnym spôsobom z tohto hľadiska to bol taký zamatový rozvod“. Aj po rozdelení naďalej navštevoval Slovensko, ale kontroly na hraniciach mu boli nepríjemné, aj keď trvali len pár minút. Aj po rozdelení Československa často cestoval na Slovensko a zaujímal sa o politickú situáciu. Na začiatku vzniku samostatných republík mal tendenciu nájsť si v slovenskej politike niekoho, koho by mal rád. Na začiatku mu bol isté obdobie sympatický Vladimír Mečiar. „Aj Čarnogurského som mal rád, bol pomerne vtipný“.
Vždy mu bolo nepríjemné, ak sa mal prihlásiť k nejakej skupine či národnosti, napr. Moravan, Slovák, Čech a pod., pretože podľa jeho slov, ak by si vybral iba jednu skupinu, nebola by to pravda. Z rebélie sa teda prihlasoval k národnosti stredoeurópskej, československej, niekedy aj rómskej a i. V sčítaní obyvateľstva Slovenskej republiky 2021 uvítal možnosť prihlásiť sa súčasne k dvom národnostiam, v jeho prípade teda českej a slovenskej.
Stretnutie s budúcou manželkou
V roku 1996 vycestoval do Ameriky, kde sa v rámci študentského programu Camp America zoznámil so svojou manželkou. Camp bol určený pre seniorov, ktorým robili servis. Tri mesiace pracovali v kuchyni a päť týždňov cestovali po Amerike. Navštívili New Orleans, Californiu, Colorado či Grand Canyon. V roku 1999 získal prácu učiteľa základnej školy v rodisku jeho manželky, v Ivanke pri Dunaji, kde sa po sobáši v roku 2000 aj usadili a žijú tam dodnes. Na tamojšej základnej škole začal učiť angličtinu. Úvod do nového zamestnania sprevádzala štátna skúška zo slovenského jazyka a príprava na ňu. Spoločne s niekoľkými Rusmi a Ukrajincami navštevoval kurz, kde ich vyučujúca okrem iného učila správnu výslovnosť jednotlivých hlások slovenskej abecedy. Výslovnosť sa učili počúvaním gramofónových platní Jonáša Záborského a Ábela Kráľa. „Bolo to vtipné, ona nám požičala platne a ja som si to z platne prehral na kazety a počúval som to a moja žena mala z toho srandu, akože počúvam Jonáša Záborského. On tam vysvetľoval, ako sa má každá hláska hovoriť. On to „ľ“ vedel tak krásne hovoriť. To bolo úsmevné.“ Napriek tomu, že vyštudoval dejepis a občiansku náuku, do školy teda nastúpil hlavne ako učiteľ anglického jazyka. Už v Ostrave navštevoval jazykovú školu, kde si urobil prvú štátnicu z anglického jazyka a tzv. veľkú štátnicu si doplnil až popri zamestnaní na Slovensku.
V základnej škole v Ivanke pri Dunaji učí bez prestávky aj v súčasnosti. Nikdy nebol negatívne konfrontovaný kvôli svojmu českému pôvodu a on sám sa nikdy necítil ako prisťahovalec-emigrant či príslušník menšiny. Aj keď uvažoval o zmene základnej školy za gymnázium či inú strednú školu v Bratislave, nikdy tak neurobil, pretože ho odradilo cestovanie, ktoré by musel denne absolvovať a tiež samotné hlavné mesto, ktoré sa mu až na výnimku Starého mesta nepáči. „Bratislava ma odpudzovala ako mesto, okrem starého mesta, ktoré je nádherné, to je perla, to je krásavica na Dunaji.“ Zo slovenskej literatúry uznáva Ladislava Mňačka a za najlepší časopis v československom priestore považuje časopis Respekt.
Ochrana životného prostredia
Dôležitou súčasťou jeho života je starostlivosť o životné prostredie. Ten sa v ňom rozvíjal už od strednej alebo vysokej školy, kedy bol členom hnutia Dúha. Jeho členstvo nebolo nejako aktívne, skôr sa zaoberal štúdiom ochrany prírody a čítal časopis Poslední generace, neskôr premenovaný na Sedmá generace. V tom čase veľmi uznával názory Jána Kellera, ktorý bol častým prispievateľom do časopisu, ale v súčasnosti sa jeho názor na túto osobnosť zmenil. Názory enviromentálneho hnutia ho veľmi ovplyvňovali a dokonca to bral a doteraz to aj trochu berie ako pokračovanie disidentskej tradície. Časopis uverejňoval veľa článkov z oblasti filozofie, politiky či sociológie, čo vnímal ako akýsi boj proti establishmentu, keďže politika pod vedením Václava Klausa nebola životnému prostrediu veľmi naklonená. Pamätník túto oblasť vnímal ako veľmi dôležitú najmä pri pohľade do budúcnosti. V tejto otázke bol natoľko radikálny, že napr. nechcel, aby sa budovali nové diaľnice, ale namiesto toho chcel, aby ľudia viac využívali vlakovú či inú hromadnú dopravu a pod. Bol proti automobilovej a leteckej doprave a preferoval skromný životný štýl. Ešte v období, keď žil v Českej republike sa zoznámil s lesoochranárskym združením VLK. Páčila sa mu práca náčelníka zoskupenia, Juraja Lukáča, a po ich osobnom zoznámení sa jeho zámer všeobecnej ochrany prírody zúžil na ochranu lesa a prírody ako divočiny.
Po presťahovaní sa na Slovensko sa stal oficiálnym členom lesoochranárskeho združenia VLK. Rozhodol sa ochraňovať prírodu aj napriek tomu, že k nej nemal taký častý a samozrejmý prístup ako keď žil v rodnej Dobrej, kde vyrastal v blízkosti rieky a lesa. Ivanka pri Dunaji bola pre neho dlho miestom, kde nemal kam ísť. Keďže pochádzal z Beskýd, dlho nevedel pochopiť krásu tunajších lužných lesov, dolín a rovín. Napokon si obľúbil Malý Dunaj a jeho okolie, ktoré ho fascinuje svojou vegetáciou. Ako učiteľ základnej školy sa snažil svoje nadšenie pre ekológiu preniesť na svojich žiakov aj v rámci zbierky „Kúp si svoj strom“, v ktorej sa im niekoľkokrát podarilo vyzbierať peniaze a kúpiť stromy v prvej súkromnej rezervácii Vlčia (pohorie Čergov, Prešovský kraj). Jeho zatiaľ nesplneným snom je navštíviť túto rezerváciu a spoločne so žiakmi sa presvedčiť o účinnosti tejto zbierky a celkového združenia. Pamätník napriek svojej angažovanosti nepozoruje zvýšený záujem žiakov o životné prostredie a ekologické aktivity. Hovorí, že žiakov v súčasnosti pohlcujú moderné technológie a sociálne siete (TikTok, Instagram, atď.) kde trávia väčšinu času.
Pamätník sám seba označuje ako zeleného liberála, ktorý neschvaľuje akékoľvek utláčanie menšín z rôznych dôvodov. „Mám rád slobodu veľmi, záleží mi na tom, aby ľudia mohli žiť svoje životy, tak ako chcú, pričom bez toho, aby samozrejme ubližovali druhým“. Na druhej strane hovorí o sebe ako o konzervatívnom človeku, ktorému zo všetkého najviac záleží na rodine. „Vyrastal som v tradičnej rodine, mám tradičnú rodinu a chcem žiť v tradičnej rodine.“
Príbeh pamätníka sme zdokumentovali vďaka projektu Príbehy českej národnostnej menšiny (dokumentovanie rok 2020), ktorý bol podporený Fondom na podporu kultúry národnostných menšín.