Detstvo s príbehmi z prvej Československej republiky
Richard Medal sa narodil 1. apríla 1964 v pôrodnici Podolí pod Vyšehradom. Jeho mama Jiřina tak na svet priviedla v poradí tretie dieťa. Prvé dve deti – Míša a Jiří sú z jej prvého manželstva. Jiřina pochádzala z výraznej rodiny. Jej otec – pamätníkov starý otec Rudolf Künzl-Jizerský, bol v období prvej Československej republiky (ČSR) veľvyslancom v Bulharsku, Rumunsku a vo Švajčiarsku, kde zároveň pôsobil ako československý delegát vtedajšej Spoločnosti národov v Ženeve. Neskôr bol prevelený do Rakúska, no kvôli anšlusu v roku 1938 ho poslali opäť do Prahy. „Dokonca aj napísal nejaké knihy, jednu mu vydali v medzivojnovom období s názvom Vznik Československej republiky. Tam komentoval veci okolo vzniku Československa, on sa na tom tiež podieľal nejakým spôsobom. Konkrétne viem, že bol pri tom, keď sa na Slovensku jednalo o hranicu medzi Československom a Maďarskom, tam mal nejakú významnú rolu v tíme,“ spomína si na rozprávanie svojej mamy a starej mamy Marie pamätník, ktorý už starého otca nezažil. Starý otec, ktorého do funkcie prijímal Tomáš Garrigue Masaryk, bol v rámci diplomacie v častejšom kontakte s vtedajším ministrom zahraničných vecí Edvardom Benešom. Po prechode do výsluhového dôchodku počas vojny sa Rudolf uchýlil k písaniu. Pamätník spomína, že veľkou ranou pre starého otca bol Komunistický prevrat v 1948. „Nepredstavoval si, že to bude až také zlé, ako to nakoniec bolo a niesol to strašne ťažko. S tým, že oni mali aj nejaké majetky, o ktoré hneď prišli…,“ interpretuje vnímanie Februárového prevratu svojho starého otca pamätník.
Pamätníkov otec Jaroslav, ktorý pochádzal zo skromnejších rodinných pomerov, o svojom detstve nehovoril úplne rád. Nástup socializmu bol však preňho jednoduchší, ako pre jeho manželku.
Nútené vysťahovanie z vily na Vinohradoch
Pamätník spomína na detstvo v súvislosti s ubytovaním vo vile na Vinohradoch. „Mali sme krásne bývanie vo vile, ktorú ešte pred vojnou kúpil dedko. Bola tam nádherná terasa a záhrada. Vilu nám však zobrali v 70. rokoch. Bolo to celé také socialistické. Najskôr nás donútili, že z dvoch bytov musíme vytvoriť tri. Babička, ako majiteľka domu nemohla rozhodovať o tom, kto sa tam nasťahuje.“ Ako dodáva, do vily sa nasťahovali pomerne silní socialistickí exponenti, ktorí si začali čoraz viac uplatňovať svoje práva a na majiteľku domu tlačili, aby investovala do opráv domu. „Z toho nájomného, ktoré bolo 50 Kčs, sa nedalo našetriť na opravu strechy, no stále ju presviedčali. Zamiešal sa do toho aj štát, ktorý babičku nútil k oprave. Avšak, medzičasom vyhlásili našu rodinnú vilu za národnú kultúrnu pamiatku.“ Šlo o vilu pomerne známeho českého architekta Jána Kotěru a jedno z jeho najpoprednejších diel. Táto skutočnosť, resp. vyhlásenie budovy za národnú kultúrnu pamiatku, veci skomplikovala. Aj keď stará mama zohnala peniaze na opravu strechy, najmä na výmenu odkvapov, bolo jej oznámené, že oprava pamiatky nemôže byť realizovaná súkromnou osobou, len zákazkou od štátu. Aj to bola podľa slov pamätníka súčasť nátlaku, ktorým napokon starú mamu prinútili, aby majetok darovala štátu, ktorý mohol na svoje náklady napokon nechať dom opraviť. Rodina sa v tom čase rozliezla po celej Prahe – Richard s rodičmi skončili v Bohniciach, kde dostal otec Jaroslav ako štátny zamestnanec byt. V reštitúcii po revolúcii sa napokon podarilo rodine vilu získať späť. V nehnuteľnosti žijú pamätníkov brat aj sestra s rodinami, donedávna ju obývala aj pamätníkova mama Jiřina.
Vzdelávanie a povinné „socialistické jazdy“
Prvomájové pochody, spevácky krúžok s budovateľskými piesňami, nástenky s heslami, spartakiády. Aj to bola súčasť školských zariadení v období normalizácie, ktorú taktiež zažil pamätník. „Boli aj také výtvarné súťaže k Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii. Viem, že som vyhral prvú cenu – aká hanba, nakreslil som krížnik Auroru a oni to potom bez môjho súhlasu poslali do nejakej súťaže.“
Vnímanie prvomájových pochodov a ďalších prvkov režimu vo vzdelávacích inštitúciách sa začalo meniť na strednej škole, ktorú pamätník začal navštevovať v roku 1978. Išlo o športové Gymnázium Nad Štolou, do ktorého blízkosti sa rodina onedlho aj presťahovala. Pamätník si spomína, že nižší ročník navštevoval športovec Dominik Hašek či ďalší známi športovci. „So mnou do triedy chodili napríklad bratia Formanoví, synovia režiséra, ktorým sme všetci závideli, keď sa po prázdninách vrátili z Ameriky a vždy doniesli nejakú super vychytávku, napríklad in-line korčule.“. Ako ďalej dodal, kvôli športovým triedam bolo gymnázium pod drobnohľadom a škola bola spätá so spartakiádami. Avšak, aj z dôvodu športových tried bola pozornosť odvedená skôr na ne. „Pamätám si, že naša trieda začala nacvičovať na spartakiádu. Mali sme už nejakú zostavu a nakoniec to telocvikár s nami nervovo nezvládol a sám nás poslal do všetkých čertov. Trošku sme to sabotovali, musím priznať, nechcelo sa nám na spartakiádu. Vnímali sme, že je to niečo, čo nemá zmysel podporovať a nemá to nejakú veľkú hodnotu. Tak sme k tomu aj tak pristupovali.“
Keď život pretká ochranárstvo
Ešte na základnej škole začal pamätník navštevovať krúžok ochrany prírody, kde sa s témou ochranárstva oboznámil. Išlo o odborný krúžok, v rámci ktorého spoznávali prírodu, živočíchy, chodili na výlety, hrali sa skautské hry. Pamätník spomína, že navštevoval aj pionierske tábory.
Ochranárstvo uňho vo veľkom prepuklo na strednej škole, na ktorej začal s ochranárskymi aktivitami. Spolu s partiou z gymnázia sa pridali do hnutia Brontosaurus a venovali sa aj kontroverznejším témam, napríklad protestu proti plánovanej výstavbe diaľnice cez park Stromovka. „Myslím, že toto si komunisti neustrážili. Napríklad hnutie Brontosaurus, aj keď bolo spojené so socialistickým zväzom mládeže, šlo o štruktúru, ktorá dodnes komunistov mrzí. Veľmi rýchlo sa začali šíriť informácie o tom, ako je to so stavom životného prostredia a myslím, že toto bola veľmi zásadná vec, ktorá najmä v 80. rokoch spravila veľa práce vo veci informovania verejnosti.“ Spomína, že medzi prvými akciami, ktoré v rámci hnutia podnikli, boli cesty do severného Česka, ale aj úsilie o záchranu zámku Jezeří, ktorý mal byť zdemolovaný a na jeho mieste sa malo dolovať ďalšie uhlie. „Tie osemdesiate roky, to už bola taká ochranárska jazda. Gymnázium s vysokou školou sa mi tu už zlievajú.“
Na vysokú školu – Prírodovedeckú fakultu Karlovej univerzity, nastúpil v roku 1982. Najskôr sa dostal na odbor, ktorý nechcel študovať, potom sa mu podarilo prestúpiť na učiteľstvo biológie a chémie. Súčasťou osnov boli predmety ako vedecký komunizmus, marxizmus-leninizmus, dejiny robotníckeho hnutia. „Strašné veci. Z marxizmu-leninizmu som aj štátnicoval – za 3.“ V rámci vysokej školy pamätník spomína aj na jednu z pedagogičiek, ktorá nad ich krúžkom držala akýsi patronát. „Bola to veľmi rozumná žena. Keď bol nejaký problém, upozornila nás, aby sme kde-tu pribrzdili. Spomínam si hlavne na jeden rozhovor, aby sme si dali pozor, že v krúžku máme informátorku a pomerne jasne naznačila, kto to je, čo bola dôležitá vec. Eliminovali sme teda jej účasť na akciách a dávali sme si pred ňou pozor na ústa. No zas nejaké veľké varovania sme nedostávali.“
Pamätník si vybavuje aj jednu zásadnú skúsenosť, ktorá mu podľa jeho slov otvorila oči. Šlo o cestu do Moskvy, na ktorú ho ako čelného predstaviteľa hnutia Brontosaurus v Prahe 7 vybrali. „Asi ma chceli súdruhovia z obvodného výboru Socialistického zväzu mládeže (SSM) presvedčiť, že som možno dobrý kandidát na nejakú funkciu v komunistickej strane, tak sme v roku 1985 alebo v 1986 leteli do Moskvy. Bola pre mňa veľká lekcia vidieť ten život v Moskve. Vtedy som si uvedomil, že chvalabohu, že žijeme v Československu, kde zďaleka nedosahoval režim takých obludností, ako v Rusku.“
O problémoch životného prostredia na prvomájovom sprievode
V rámci ochranárstva spomína pamätník aj konflikt s obvodným alebo okresným výborom SSM. Ešte počas gymnaziálnych štúdií chcela partia ochranárov informovať verejnosť o problémoch so životným prostredím. Premýšľali, kde sa zdržiava najviac ľudí a pre svoju akciu si vybrali prvomájový sprievod. Obvodný výbor SSM o tom vedel a musel im schváliť transparenty. „Niektoré nám schválili, niektoré nám škrtli. Pamätám si napríklad, že sme tam chceli dať nejaký citát Jana Wericha, tak to nám neprešlo, ale prešli aj nejaké narážky, ktoré mohli pochopiť len zasvätení a sami sme si potom na vlastnú päsť namaľovali aj také transparenty, ktoré sme schválené nemali a vyrazili sme s nimi do ulíc. Tam sme sa stali cieľom rôznych fotoreportérov, ktorí nás fotili a z toho bol problém. Nie taký, že by nás za to chceli vyhodiť do školy, no dostali sme také pokarhanie od riaditeľa školy, že by sme to robiť nemali. Myslím, že bol celkom férový chlap a nebol nejaký extrémy komunista, aj vďaka tomu nám to zrejme prešlo.“
Manželku spoznal v tábore
Na Slovensku bola v tom čase paralelou k hnutiu Brontosaurus organizácia Strom života. Podľa slov pamätníka šlo o veľkú spoluprácu, keďže mali podobnú metodiku práce a ich hlavná činnosť bola postavená na letných táboroch, kde sa nadväzovali celoživotné vzťahy a priateľstvá. Jeden celoživotný vzťah na letnom tábore nadviazal aj pamätník.
Vďaka tomu, že hnutie Brontosaurus začalo úzko spolupracovať s Pražskou botanickou záhradou, sa podarilo podľa slov pamätníka vyjednať v podstate hospodársku zmluvu týkajúcu sa istých úloh a prác, ktoré hnutiu zadali a platili im hodinovú sadzbu. „Na tú dobu to boli neuveriteľné peniaze – 35 Kčs na hodinu, pričom bežná hodinová mzda bola vtedy možno 5 Kčs. No taká dohoda mohla vzniknúť len medzi rešpektovanými právnymi subjektmi, čo náš Brontosaurus bol, takže sme mali zabezpečenú veľmi lukratívnu a zaplatenú prácu,“ spomína pamätník, ktorý do botanickej záhrady aj nastúpil a bolo to jeho prvé zamestnanie. Viac rokov po sebe teda organizovali letné tábory s Brontosaurom, na ktoré zháňali ľudí prostredníctvom inzercie v časopise Mladý svet, ktorý vychádzal v Česku, na Slovensku to bol časopis Strom života. Jedna zo slovenských účastníčok, ktorá sa na letný tábor prihlásila, bola aj pamätníkova súčasná manželka. „Ja som organizoval tábor a ona prišla ako jedna z účastníčok. Našťastie sme ju neodradili. Po rokoch mi prezradila, že po prvom dni chcela odísť a vzdať to, že sme boli veľmi organizovaní, ale vydržala a vďaka tomu som teraz v Trenčíne,“ spomína pamätník.
Formujúce osobnosti a ďalšie ochranárske štruktúry
Osobnosťou, ktorá vo výraznej miere ovplyvnila skupinu mladých ochranárov, bol redaktor Mladého sveta a autor reportáží o životnom prostredí – Josef Velek. „Naviedli ma na ten smer a dodávali mi nejaké občianske sebavedomie aj v období socializmu. Aj Vladimír Jiránek a jeho brat Jirka Jiránek, ktorý bol tiež dosť aktívny v hnutí Brontosaurus. To boli veľmi silné debaty, ktoré sme na táboroch viedli.“
Čo sa týka samotných informácií týkajúcich sa problematiky, podľa slov pamätníka nebolo jednoduché dostať sa k nim. Avšak, vďaka písaniu prác na gymnáziu, ktoré na vysokej škole pokračovalo odbornou činnosťou, sa pomerne skoro oboznámil s prekážkou zháňania zdrojov. „Mal som to šťastie, že som bol v Prahe, kde bolo združenie všetkých možných, najmä odborných inštitúcií. Viem, že v tom čase vychádzali aj odborné časopisy, ktoré neboli normálne dostupné, no dali sa zohnať aj predplatným. Napríklad dôležitým časopisom, ktorý odkazoval aj na tie zahraničné zdroje, bol časopis Památky a příroda. Na ten som vždy čakal a prelúskal som ho od A po Z.“ Pamätník dodáva, že neskôr začali vychádzať aj časopisy ako Nika – šlo o časopis Českého zväzu ochrancov prírody. Bola to ďalšia štruktúra, na ktorú bolo hnutie Brontosaurus veľmi silno napojené. „Český zväz ochrancov prírody bol tiež obrovským hýbateľnom. V tej dobe vydávala pražská pobočka spomínaný časopis Nika, ktorý bol na svoju dobu nesmierne odvážny a dokázal v ľuďoch vyprovokovať takúto občiansku aktivitu a minimálne záujem o veci okolo seba. Takisto pravdivo informoval o tom, ako je to napríklad v severných Čechách, aký vzduch dýchame v Prahe a ďalšie veci, ktoré sa človek nemal šancu z nejakých zdrojov normálne dozvedieť.“
V porovnaní s dnešnou dobou, obdobné inštitúty ako EIA, teda nástroj na posudzovanie vplyvov na životné prostredie, vtedy nefungovali. „Spoločnosť som vnímal v tejto problematike tak, že ani nebolo veľmi dôležité, čo bolo v zákone napísané, tam boli iné sily, ktoré rozhodovali o tom, čo sa bude a nebude robiť, bez ohľadu na to, čo je napísané v zákone a s tým sme sa stretávali aj na miestnej úrovni. Napríklad na výbore strany a vôbec nie na odborných úradoch, ktoré si často trhali vlasy a nedokázali si s tým poradiť, pokiaľ nenašli oporu v tých straníckych štruktúrach,“ priblížil problematiku systému pamätník.
Povinná vojenská služba a vojenská katedra
Pamätník chodil na vojenskú katedru dva roky. V praxi šlo o to, že každý týždeň jazdili na jeden deň v semestri do motela na výcvikové stredisko, kde boli školení. „Školili nás takí súdruhovia, ktorí to mysleli s nami aj so socializmom tak veľmi poriadne. Tam sme chodievali každý piatok a od stredy som bol už vždy na nervy. Potom to vyvrcholilo ešte mesačným sústredením. Bola to asi tá najhoršia vojenčina, lebo tam to bol nepríjemný výcvik, fyzicky, no hlavne duševne. Tie drily, večné nástupy. Po vysokej škole som nastúpil ako špagát do Prachatic.“ Pridelený bol do záložného práporu. V Prachaticiach zostal pamätník polovicu vojenskej služby. Po pol roku boli odvezení do Českej zbrojovky v Strakoniciach, kde zhruba pol roka pomáhali pri výrobe motoriek.
Manželstvo a život na Slovensku so závanom demokracie
Richard nastúpil po skončení vojenskej služby do Pražskej botanickej záhrady, no už vedel, že z Prahy sa bude sťahovať. Na Slovensko. Manželku Klaudiu si vzal v Tatrách v roku 1988. Hneď na Nový rok 1989 sa presťahoval do Trenčína, kde sa im podarilo zohnať garsónku, aj pracovné miesto. Pracovať začal v Okresnom dome pionierov a mládeže v Trenčíne na oddelení turistiky a brannej výchovy. Do školy ho nechceli prijať pre jazykovú bariéru – oficiálny vstup na školskú pôdu mal podmienený absolvovaním maturity zo slovenského jazyka, ktorú si neskôr spravil. November 1989 sa blížil a v spoločnosti bolo cítiť, že sa niečo deje. „Nedostali sa ku nám tie informácie o sviečkovej manifestácii v Bratislave alebo o demonštrácii v Prahe v roku 1988, no bolo cítiť, že ten systém začal byť strašne nervózny.“ Počiatok novembrových udalostí zastihol pamätníka na výjazdovej akcii v Novej Bošáci na terénnej stanici Štátnej ochrany prírody. „Boli sme tam v sobotu, večer sme sa stále nevedeli dostať k nejakým informáciách. Volal som s nejakými kamarátmi z Prahy a povedali mi, čo vedeli. Od nedele večera sa už dalo počúvať v rozhlase, čo sa deje a boli sme nalepení na rozhlasovom prijímači. Samozrejme, špekulovali sme, čo môžeme spraviť my.“ Kamaráti z Prahy na pamätníkovu žiadosť priviezli autom do Trenčína množstvo plagátov, ktoré spolu s niekoľkými žiakmi gymnázia vylepoval po trenčianskych uliciach. Niektoré z plagátov doviezli aj do Valašských Klobúkov, kde mali známych. „Spomínam si aj na také prvé pokusy verejných zhromaždení v Trenčíne na námestí. Tam sme chodievali s rodinou, aj s naším prvorodeným synom v kočári. Deň za dňom počet ľudí na námestí stúpal. Vždy sme sa tešili na večer, že si dáme vychádzku a uvidíme, čo sa bude diať na námestí. Atmosféra bola fantastická.“
Život po páde režimu a rozdelenie Československa
Keď bolo jasné, že socializmus padol, pamätník sa začal viac angažovať v Okresnom dome detí a mládeže, ktorý sa hneď premenoval a zastupoval ho na celoštátnych stretnutiach Domov detí a mládeže. Jeden rok pôsobil vo vedúcej pozícii. Dom detí a mládeže sa snažil spoločne s kolegami odpolitizovať a odideologizovať a venovať sa naozaj odborným činnostiam naplno. „Napríklad v technickom oddelení sme mali modelársky krúžok a už to nebolo o tom, že sme na lietadielká lepili červené hviezdy, ale lietadielka sme sa naozaj učili robiť.“
Po viac ako 40 rokoch sa obyvatelia Československa dočkali prvých slobodných volieb. Pamätník si pri tejto spomienke vybavuje pocity ako optimizmus, radosť, či nádej. „Sledovať volebnú kampaň bol pre nás úplne nový svet. Pamätám si na úplne bizarné volebné spoty. Všetci sme sa na to strašne tešili a bola to paráda.“ Avšak, udalosti blížiace sa k rozpadu Československa boli pre pamätníka skôr traumatizujúce. Stále bol v kontakte s priateľmi a rodinou v Prahe a nedokázal si predstaviť, že sa krajina rozdelí a ocitne sa v cudzom štáte. Keď k osamostatneniu v roku 1993 prišlo, Richard odmietol slovenské občianstvo. „Dvojité občianstvo vtedy nebolo možné, ponechal som si české občianstvo a bol som tu zrazu ako cudzinec, so všetkými negatívami, ktoré to obnášalo. Napríklad manželka musela ísť k notárovi podpísať, že súhlasí s tým, že v našom spoločnom byte, ktorý bol písaný aj na mňa, býva s cudzím štátnym príslušníkom. To bolo strašné poníženie. Alebo som si musel vybaviť na auto ceduľku ŠPZ modro-žltú, takže si ma ľudia mýlili, že som diplomat, no to označenie značilo, že tu nie som doma.“ Neskôr mal pamätník aj problémy v zamestnaní. Začal sa angažovať v Českom spolku na Slovensku, kde sa im spoločne podarilo aj vďaka spolupráci s ďalšími regionálnymi organizáciami napokon docieliť v slovenskom parlamente uzákonenie dvojitého občianstva.
Keď sa rodine narodilo druhé dieťa, pamätník si našiel prácu v súkromnom sektore. Na istý čas tak odišiel z ochrany prírody aj z prostredia výchovy a vzdelávania do úplne inej oblasti. Po necelých dvoch rokoch sa pamätník už natrvalo usídlil v mimovládnom sektore. Počas druhej vlády Vladimíra Mečiara bol spoluzakladateľom Trenčianskeho neformálneho združenia, ktoré predstavovalo zbierku množstva mimovládnych organizácií, ktoré pôsobili v okolí. Sem sa vrátil po odchode z biznis prostredia ako výkonný riaditeľ. „Prežívali sme a organizovali ten veľmi búrlivý rok 1998 s protimečiarovskými voľbami. Vtedy sme založili aj Trenčiansku nadáciu, ktorá funguje dodnes.“ V nej síce zostal členom, no celým bytím sa vrátil na prelome storočí do domovskej organizácie, ktorú založil spolu s kolegami v roku 1994 – do Centra environmentálnych aktivít, kde pôsobí doteraz. V rámci centra sa venujú programom pre školy, školeniu pedagógov, akciám pre verejnosť mimo škôl, no rovnako vydávajú knihy a metodiky pre učiteľov.
Richard má vo svojom živote vzory, prostredníctvom ktorých dokáže vysvetliť, s čím sa stotožňuje a aké hodnoty sú preňho dôležité. „Jedným je také Čapkovské človečenstvo, fascinácia obyčajným človekom a tým, čo je okolo nás. Druhým vzorom je taká Masarykovská drobná práca a to sa snažím svojím príkladom šíriť. Človek sa nikdy nemá vzdávať, ani keď je najhoršie a takou tou drobnou, každodennou mravčou prácou má dokazovať svoju cestu a svoje myšlienky.“
Príbeh pamätníka sme zdokumentovali vďaka projektu Príbehy českej národnostnej menšiny (dokumentovanie rok 2020), ktorý bol podporený Fondom na podporu kultúry národnostných menšín.