Na Slovensku žije Petr Volný 40 rokov. Napriek tomu stále nemá slovenské občianstvo. Môže za to trestné stíhanie, ktoré sa udialo počas komunizmu v roku 1983.
Pamätník sa narodil v roku 1959 v Novom Jičíne do rodiny pracujúcej inteligencie. Starý otec bol dôstojníkom v rakúsko-uhorskej armáde, po roku 1918 príslušníkom československej armády. Bol prívržencom Tomáša G. Masaryka. Otec ako vedec bol členom komunistickej strany a kvôli tomu sa so starým otcom nerozprávali. V roku 1968 ho zo strany vyškrtli a bol obvinený z rozkrádania štátneho majetku. Obidvaja mužskí predkovia boli počas politického systému, v ktorom žili, uväznení. Pamätník žil v komunistickom režime. „Môj prvý stret s komunizmom bol až 21. august 1968. Dovtedy som si neuvedomoval, že keď som sa narodil, tak sa môj dedko práve vrátil z väzenia. Neuvedomoval som si, že môj otec bol členom komunistickej strany. Viem, že môj dedo sa s mojím otcom kvôli tomu nebavili. Ale ako dieťa som riešil, či mi funguje kolobežka a bicykel. Či sa môžem ísť kúpať do rieky. Jednoducho, mal som úplne normálne detstvo ako ktokoľvek iný. Ako dieťa si vôbec neuvedomíte, že žijete v nejakom systéme. Po prvý raz som si uvedomil, že niečo nie je v poriadku práve 21. augusta 1968. Vtedy som mal deväť rokov. Spomínam si, že v to ráno nás, mňa a štyroch súrodencov, babička prebudila: ,Vstávajte je vojna,” spomína pamätník. Babička vyzerala vystrašene. Deti sa nič nepýtali, obliekli sa a išli k nej. Bývala v lese, na samote, šesť kilometrov od Příboru. Tam sa dozvedeli, že krajinu napadli sovietske vojská. Na druhý deň sa preto pamätník rozhodol prejsť šesť kilometrov do mesta, aby videl okupantov. So spolužiakom podnikol aj prvú odbojovú činnosť. Šupky z melóna dával pod tankový pás – že keď sa stroj rozbehne proti spoluobčanom, aby sa mu aspoň šmýkalo. Neskôr natieral spolu so starším bratom na ploty heslá: Dubček, Kriegel, Svoboda to je spása národa. V roku 1968 otca vylúčili z komunistickej strany. Neskôr ho poslali za vymyslenú hospodársku kriminalitu na krátko do väzenia. Odkiaľ si ho po krátkej dobe vyžiadali Rusi, lebo bol odborníkom na technologické riešenie, ktoré potrebovali.
Pomohli karty
Rodina sa okolo roku 1970 presťahovala do Nového Jičína, kde pamätník dokončil základnú školu. Potom si podal prihlášku na priemyslovku do Valašského Meziříčí. Druhý stret s komunizmom nastal, keď mu prišiel list, že nie je v záujme Československej socialistickej republiky, aby išiel na tie prijímacie pohovory. Starý otec sa nahneval a išiel na národný výbor komunistickej strany. Večer sa vrátil s oznámením, že vnuk môže robiť prijímačky na gymnázium v Novom Jičíne. Keď babka večer vyzvedala, ako sa mu to podarilo, načúvali aj vnúčatá. Vraj dedko prišiel na národný výbor a pripomenul im, že má pamäť. Keď sa babka opýtala, prečo gymnázium, odpovedal jej, že z ktorejkoľvek školy by ho mohli potom vyhodiť, ale že s riaditeľom gymnázia hrá každý štvrtok karty. Pamätník veselo priznáva, že vďaka dedkovej vášni sa dostal na gymnázium.
Nebezpečný klub
Za zlomové považuje pamätník svoje zranenia na bežkách, ktorým sa v období puberty súťažne venoval. Poranenie nohy sa mu stalo v poslednom ročníku základnej školy a na dlhší čas ho pripútalo k posteli. Čas využil na prečítanie kníh, ktoré ponúkala domáca knižnica. Čítal všetko. Básne, romány od vydavateľstva Odeon, Výklad snov od Sigmunda Freuda, historickú a nevedomky aj zakázanú literatúru. Pri čítaní rôznych žánrov a hlavne časopisu 100+1 sa dostal až k astrológii. Rozhodol sa založiť klub ľudí narodených 6. februára ako samotný zakladateľ. Prvým adeptom bol český herec a spisovateľ Jan Werich, ktorému poslal list. Na prekvapenie pamätníka autor v liste napísal, že sa rád stane členom číslo dva. To ho posmelilo, aby napísal aj do zahraničia. Ďalšími členmi sa stali francúzsky filmový režisér, herec a scenárista Francois Truffaut či belgický motokrosár. Pri čísle päť, posmelený pozitívne reagujúcimi zahraničnými členmi, napísal list aj guvernérovi štátu Kalifornia, ktorý bol tiež narodený 6. februára. Pol roka sa nič nedialo. Týždeň alebo dva po úspešnom nástupe na gymnázium si po pamätníka prišla verejná bezpečnosť alebo tajný, to si nie je istý. „Kričali na mňa, že kto ma naviedol na to, aby som si dopisoval s týmto človekom a čo s ním mám spoločného. Mávali listom. Až neskôr som sa dozvedel, že mi prišiel list od Ronalda Regana,” smeje sa pamätník. Následne mu komunisti zabavili všetky listy vrátane Werichovho. A tak bolo po klube.
Kolaborácia s režimom
Vtedy už pamätníka viac ako klub zaujímala nová spolužiačka Martina, ktorá spievala a rada vystupovala. Samozrejme, hneď dostala pozvanie do celoškolského výboru Socialistického zväzu mládeže (SZM). Pamätník, aby Martine zaimponoval, sa ponúkol, že vstúpi do SZM s ňou. Rečnícke kvality a sčítanosť, ktorými ohuroval dievčatá, si rýchlo všimli aj vo výbore a ponúkli mu funkciu predsedu. Keďže nikdy nebol pionierom, nový post musela schváliť rodinná rada. Na jeho počudovanie súhlasila. Odôvodnenie bolo, že po gymnáziu bude musieť pokračovať na vysokej škole. Starí rodičia ani rodičia nechceli, aby zažil to, čo staršia sestra a brat. Tí sa totiž kvôli zlému kádrovému posudku nedostali na vysokú školu. Rodina predpokladala, že nevhodný pôvod bude môcť pamätník obísť aktívnou prácou v SZM. Aktívny však nebol sám. Ako predsedu SZM si ho zavolali do riaditeľne a mal vysvetliť, kto na škole rozširuje Chartu 77. Netušil. Aj keby vedel, neprezradil by to. Mal skúsenosť z vyšetrovania svojho klubu. Aktéri sa nenašli a pamätníkovi sa gymnázium podarilo úspešne ukončiť.
Nakoniec sa však ukázalo, že ani štvorročná “kolaborácia s režimom” mu pri podávaní prihlášky na vysokú školu nepomohla. Nemohol si veľmi vyberať. Rodičia sa rozhodli, že ho pošlú za rodinou na Slovensko. Na vysokých školách už vtedy fungovali kvóty a na slovenskú vysokú školu museli zobrať určité percento Čechov. Vysoká škola ekonomická v Bratislave, kde bol babkin vzdialený bratranec profesor, sa zdala ako dobré riešenie. Pamätník úspešne urobil skúšky, ale kvôli zlému kádrovému profilu ho zobrali na inú fakultu, ako sa hlásil.
Kriminál
Na vysokoškolské roky si pamätník spomína rád vďaka krásnym spolužiačkam. Jediným problémom bol predmet Marxizmus a leniniznus (Medzinárodné robotnícke hnutie). Na skúške dostal otázku Maďarská republika rad. Keďže dedko bol v československej armáde pod velením generála Piccione, ktorému robil pobočníka, vedel vnuk viac ako si profesor želal, a vyhodil ho zo skúšky. Za týždeň mu zavolal a dal mu jednotku. Pamätník nevedel prečo. Po revolúcii sa dozvedel, že na profesorov bol vyvíjaný tlak, aby sa snažili znepríjemňovať skúšky študentom z nevyhovujúcich rodín a mali tak zámienku ich vyhodiť. Pamätníkovi sa napokon podarilo školu dokončiť, ale to už čakal dieťa a potreboval byt. Priznáva, že sa v roku 1983 zamestnal v Bratislavských automobilových závodoch (BAZ) najmä kvôli bývaniu.
Po troch alebo štyroch týždňoch v novej práci mu svokra požičala auto, aby mohol ísť na víkend za rodičmi do Čiech. Keď išiel do roboty, zistil, že auto nie je v poriadku. Mechanik v závode mu povedal, že má roztrhnutý klinový remeň. Ponúkol mu tiež viacero možností, ako ho rýchlo opraviť. Najjednoduchšia bola ísť do haly a dať si pod kabát jeden remeň. To aj spravil. Mechanik mu to mal po smene opraviť. Keď prišiel na pracovisko, čakali ho tam páni v kabátoch. Pýtali sa ho, čo vie o svojom nadriadenom, lebo ho vyšetrujú za trestný čin rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve. Povedal, čo vedel, a pod kabátom kŕčovito zvieral klinový remeň. Na Februárku ho odviedli 3. septembra, aby podal svedeckú výpoveď. Keď mu ju dávali podpísať, zistil, že z rozkrádania majetku obvinili aj jeho. Hrozilo mu väzenie s dolnou sadzbou osem rokov. Zavreli ho do cely predbežného zadržania. Po víkende ho prokurátor ani nevypočul a poslal ho do vyšetrovacej väzby v Justičnom paláci. „Vraj takých ako ja s rodinou anamnézou pozná. Priznám sa, že prvú noc som plakal,” spomína pamätník. Obhajcu z ľudu, ktorého mu pridelili, ani nevidel. Poznal ale príbeh svojho starého otca, otca aj strýka, ktorí boli väznení. Skúsenosti, ktoré mu rozprávali, mu pomohli nezblázniť sa. Po prvé, nesmieš sa nechať psychicky zložiť. Nájdi si nejakú činnosť na hlavu a udržuj sa fyzicky v kondícii. Pamätník si urobil plán. Trikrát denne cvičil, začal čítať a študovať zákony. Skúsený spoluväzeň klenotník Kollár mu vysvetlil, že priznanie je poľahčujúca okolnosť, ale stopercentná basa. Tak sa nemá priznávať k ničomu. Jedného dňa prišiel spoluväzeň s nápadom, či nechce pomáhať ľuďom. Kollár zoženie prípady a pamätník im má písať argumenty, akoby sa mali na súde brániť. Medzinárodným platidlom v Justičnom paláci boli americké cigarety. Väzenskí dozorcovia si brali nejaký podiel a nosili nováčikovi prípady aj knihy na štúdium. „Keď sa chodíš prechádzať vo vonkajších celách, môžeš sa s tou vedľajšou celou rozprávať. Vo vnútorných celách sme si „telefonovali” cez umývadlové odtoky, “ opisuje vyštudovaný ekonóm. Zrazu, 6. decembra 1983 sa zjavil dozorca a pamätníkovi oznámil, že vyšetrovateľ má pochybnosti a trestne stíhaný bude na slobode. Ako v sne nastúpil do trolejbusu a odviezol sa za rodinou, aby našiel manželku so synom. „Človek si myslí, aké to má vo vyšetrovacej väzbe ťažké. Ale ťažké to majú tí, čo zostanú vonku. Moja žena, rodičia… nikto nevedel, kde som. Obvolávali nemocnice a policajné stanice. Otec využil aj sieť disidentov, ktorých poznal,” vysvetľuje obvinený. Po dlhšom pátraní sa dozvedeli, že je vo vyšetrovacej väzbe. Vtedy prišiel tlak okolia. Manželke zakázali individuálne štúdium na vysokej škole a vyhodili ju s dieťaťom z manželských internátov v Mlynskej doline. Podarilo sa jej ubytovať sa u rodiny.
Občianstvo nemožné
Do BAZky sa pamätník vrátil, keď bolo trestné stíhanie oficiálne pozastavené. „Vyšetrovateľ mi povedal, že si myslí, že som nič neurobil. Keď som dostal od BAZky byt, on bol mojím susedom a sľúbil mi, že mi pomôže, keby som mal v budúcnosti problémy. Po Nežnej revolúcii ho vyhodili z polície. V polovici 90. rokov, keď som pracoval pre francúzsku firmu, som ho náhodou stretol v Holandsku, kam sa presťahoval. Pracoval tam ako vyšetrovateľ holandskej polície,” hovorí pamätník. Trestné stíhanie, ktoré prebiehalo v roku 1983, však ovplyvňuje pamätníkov život dodnes. Keď totiž žiadal o predlženie povolenia na pobyt, na cudzineckej polícii sa dozvedel, že hoci má čistý trestný register, niekde v interných záznamoch majú poznačené pozastavené trestné stíhanie. Nevedia to vymazať, lebo taký trestný čin, ako je uvedený, neexistuje. Každých päť rokov si preto pamätník musí chodiť obnovovať povolenie k pobytu.
Nežná revolúcia
Po odchode z BAZky nastúpil do Impexu, podniku zahraničného obchodu, ako referent pre Sovietsky zväz. V septembri 1989 odletel do ZSSR. Jeho práca spočívala v tom, že mal obchádzať sovietske podniky a hľadať tovar, ktorý by sa dal reexportovať na západ. Pričom to zmluva s RVHP zakazovala. Lenže Československo sa dostalo do vážnych problémov. „Do ZSSR muselo vyvážať vysokokvalitné stroje, ale ZSSR odmietalo dodávať za to viac nerastných surovín, pretože za to mohli dostať valuty. Nám ponúkali topánky, nábytok, matriošky a iné hlúposti. Každý vedel, že zmluva RVHP nie je rovnocenný zväzok a ekonomike to len škodí,” objasňuje pamätník. Nečakane však 6. decembra dostal rozkaz vrátiť sa. Na letisku sa dozvedel, že v Československu prebieha revolúcia. Nechcel tomu veriť. Myslel si, že je to provokácia. „Manželka mi o tom nadšene rozprávala. Zo záznamov som videl tribúny, kde stál Budaj, Kňažko a Hoffman. Zbadal som tam ale aj ľudí – prisluhovačov komunistov, ktorí sa na mne vyvršovali, keď som sa vrátil z väzby. Pochopil som, že revolúcia vypľula hore vedľa normálnych ľudí aj ťažkých karieristov, ktorí len prevrátili kabát, “ hovorí pamätník.
Po Nežnej revolúcii začal pracovať v Slovenskej televízii a stretol sa s Rakúšanom, ktorý predával reklamný priestor televízii. To už bol len krôčik k spolupráci s francúzsko – nemeckou firmou IP (Information et publicité – ARBOmedia), kde pracoval 12 rokov. Neskôr pôsobil v zahraničných spoločnostiach, ako MTG Stockholm and Viasat London. Po návrate na Slovensko si založil vlastnú konzultačnú spoločnosť Baboo. Je ženatý a má 4 deti.
Rozdelenie Československa
Ako Čecha žijúceho na Slovensku ho rozdelenie Československa zasiahlo. Vnímal to ako podvod, lebo nikdy to nebola otázka dňa. „Každé rozdelenie rodiny, aj keď z dobrých dôvodov, je zničujúce. Ako bolo zničujúce rozdelenie Československa. Sme naraz menší. Na druhej strane, s odstupom času som rád, že sme sa rozdelili. Čechom to umožnilo vidieť Slovákov inak. Slovákom to umožnilo vidieť samých seba inak, aj keď stále nedostatočne, a vidieť aj Čechov inak. Moje deti tým získali dvojité občianstvo a ja môžem v športe fandiť dvom tímom,” priznáva pamätník, ktorý žiadne antipatie voči Čechom na Slovensku nezaznamenal. Konštatuje však, že na obidvoch stranách sa človek stretne s hlupákmi. Myslí si, že práve rozdelenie Československa možno prispelo k tomu, že sa ako národy viac rešpektujeme. „Až na tie biele ponožky v sandáloch“, dodáva so smiechom pamätník.
Príbeh pamätníka sme zdokumentovali vďaka projektu Príbehy českej národnostnej menšiny (dokumentovanie rok 2020), ktorý bol podporený Fondom na podporu kultúry národnostných menšín.