Anton Hruboň
Autor je historik a vysokoškolský pedagóg, pôsobí na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.
FOTO: Slovenský národný archív, Slovenská tlačová kancelária
Najskôr Židom vyčítali absenciu národného ducha, potom sa už hovorilo o židoboľševickej ideológii. Antisemitizmus bublal pod pokrievkou – až sa zmenil zo slov k činom.
Prvá veta nadpisu nie je len citáciou úvodu Evanjelia podľa Jána, ale aj výstižným heslom prehistórie genocídy jednej etnickej a náboženskej komunity, ktorá niekoľko storočí tvorila významnú súčasť slovenskej spoločnosti. Slovo je zbraň – v pozitívnom i negatívnom zmysle. Obratná práca s ním dokáže splodiť nadčasové literárne skvosty, mobilizovať za vznešené ideály, no aj podnecovať k individuálnemu a kolektívnemu násiliu. A to Židia zažili na vlastnej koži dávno pred prijatím prvých protižidovských zákonov, ktoré im „na uvítanie“ pripravila vláda vojenského slovenského štátu mesiac po jeho vzniku.
Akákoľvek idea, povýšená neskôr na doktrínu, akou sa na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 stal aj štátny antisemitizmus, spočiatku vzniká ako kultúrny topos. Budovanie si kultúrneho predpolia, teda vplyvovo pôsobiť na určité sociálne skupiny, politické elity či spoločnosť, predstavuje odrazisko, aby daná myšlienka mohla byť realizovaná v politickej praxi. Ide obvykle o dlhodobý proces, akceptácia sa nerodí v horizonte týždňov ani mesiacov, niekedy si jej dozretie vyžaduje celé generácie.
Myšlienka „slobody, rovnosti a bratstva“ by sa nemohla stať sloganom Francúzskej revolúcie, keby ju predtým, než ju Camille Desmoulins a Maximilien Robespierre v roku 1790 uviedli do bežného používania, dekády nepresadzovalo osvietenstvo. Rovnako ani demokratizačné požiadavky v Uhorsku, na ktorých sa zhodli i v jazykovej otázke rozvadené prúdy kossuthovcov a štúrovcov, by sa len ťažko podarilo presadiť politicky do podoby marcových zákonov roku 1848, keby v spoločenskom prostredí nejestvovala v tom čase už široko akceptovaná vôľa po slobode chápaná či už ako idea konca metternichovského absolutizmu, túžba po zmene feudálneho systému v krajine, alebo všeobecné heslo späté s obsahom lepšej budúcnosti.
Na počiatku slovenského „príspevku“ k holokaustu stál kultúrny topos verbalizovanej nenávisti. Nenávisti, ktorá už pred prvými transportmi a pred prvými protižidovskými zákonmi jestvovala v podobe ustálených predsudkov voči Židom a postupne sa pretavila do nového komunikačného štandardu. Pod vplyvom zvulgarizovania slovníka používaného politickými elitami sa radikalizovali aj ich stúpenci. Príliv otvorene exterminačného politického antisemitizmu sa k nim prikrádal nebadane, ako súčasť väčšieho balíka, spolu so stupňujúcimi sa protičeskými a protimaďarskými náladami.
Kým protičeské a protimaďarské nálady rezonujúce na Slovensku najmä medzi podporovateľmi národných strán mali ako reakcia na čechoslovakizmus a revizionizmus pri zjednodušenom vnímaní reality určité pochopiteľné jadro, nový štýl verbalizovania antisemitizmu podnietil zahraničnopolitický faktor – naberanie svalov fašistických a autokratických režimov v Európe. Hoci antisemitizmus zďaleka nebol ich jediným a často ani nie kľúčovým definičným prvkom, nesporne tvoril ich významný komponent. Stereotypizovaný obraz Žida, ktorý vznikol a ukotvil sa v procese modernizácie habsburskej monarchie už o desaťročia skôr, ponúkal obrazné boxerské vrece. Dalo sa doň beztrestne udrieť ako do alegorickej personifikácie všetkého, proti čomu režimy formujúcej sa „Novej Európy“ bojovali. Žid v ich očiach stelesňoval reprezentanta socializmu, liberalizmu, kapitalizmu, oligarchie (dobovo nazývanej plutokracia), podfukárstva, šmelinárstva či protinárodných síl – teda niečoho, proti čomu je v „národnom záujme“ úplne legitímne bojovať „akýmikoľvek prostriedkami“, pretože vo svojej podstate ide o sebaobranný boj.
Ku konzervovaniu a rozvíjaniu tohto naratívu v slovenskom prostredí prispievala predovšetkým Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), od roku 1925 podľa preferencií najsilnejšia strana na Slovensku. Neznamenalo to, že iné hnutia alebo jednotlivci by s antisemitizmom v nejakej forme nepracovali alebo sa s niektorou z jeho dimenzií (hospodárskou, náboženskou, národnou, kultúrnou, rasovou) nestotožňovali. Výroky s antisemitským podtónom občas ušli tiež politikom, ktorí boli všeobecne považovaní za „kovaných“ demokratov, ako napríklad Vavro Šrobár či Milan Hodža. Na rozdiel od iných však na antisemitizme nestavali svoju politickú agendu, nevyužívali konšpiračné teórie s rôzne zaobaleným protižidovským aspektom na zbieranie voličov a nehovorili o nutnosti Židov eliminovať.
Je zaujímavé, že HSĽS, ktorá od októbra 1938 do apríla 1945 dirigovala politický život ako štátostrana a technicky manažovala politiku holokaustu na Slovensku, s antisemitizmom spočiatku príliš nenarábala. V dobe zrodu jej materskej strany Néppárt v 90. rokoch 19. storočia politicky angažovaní katolíci v Uhorsku videli existenčnú hrozbu v liberálnej ideológii, resp. liberálnych reformách uhorskej vlády, nie bezprostredne v Židoch. Židovskú komunitu a jej všestrannú emancipáciu v ére dualizmu najmä intelektuáli národných hnutí zaiste vsádzali do spojitostí s kritizovanou postupujúcou sekularizáciou uhorskej spoločnosti a v prípade nemaďarských hnutí i s maďarizáciou, no vonkoncom nešlo o politický jazyk konca 30. rokov. Vo všeobecnosti možno skonštatovať, že antisemitizmus slovenského národného hnutia sa v tej dobe redukoval na kritické narážky vyčítajúce Židom absenciu národného ducha, na distribúciu kolektívnych stereotypov širšiemu publiku (napríklad formou karikatúr, aj graficky surovejších) alebo rôzne ladené uštipačné komentáre. Avšak protižidovské vášne sa ešte nekoncentrovali do takého súboru formulovaných požiadaviek, ktoré by sme mohli nazvať židovskou otázkou v rovine, ako ju formulovali národní socialisti – do niečoho, čo si vyžaduje ráznu odpoveď, premyslené stratégie a energické, v konečnom dôsledku anihilačné vyriešenie.
Na Židov použili tlač
Tridsiate roky priniesli kvalitatívny a paradigmatický obrat. Ako dôkaz sa často uvádza záverečná rezolúcia VII. zjazdu HSĽS v Piešťanoch z 19. – 20. septembra 1936. Tento programový dokument, zostavený mladými radikálmi okolo Karola Sidora, Jána Ďurčanského, Alexandra Macha a Antona Vašeka, zdôrazňoval, že politický zápas ľudákov sa neobmedzuje len na Slovensko, ale tvorí súčasť celoeurópskeho „spoločného protikomunistického frontu na strane tých národov, ktoré sú vedené kresťanskými zásadami“, odmietajúc „spoluprácu s medzinárodnými reprezentantmi materialistickej ideológie a židoboľševickej anarchie“. Radikálna rétorika však dôsledného pozorovateľa vnútorných premien HSĽS nemohla prekvapiť. Piešťanská rezolúcia bola len rukolapným vyjadrením už dlhšie prebiehajúceho radikalizovania ľudovej strany.
Spomínaný Karol Sidor, líder tzv. mladoľudákov považovaný za perspektívneho Hlinkovho nástupcu, bol jedným z motorov výrazného posunu doprava. Ako šéfredaktor denníka Slovák sám dobre poznal silu hovoreného i písaného slova, čo prízvukoval aj v zjazdovom referáte: „Tlač je dnes najmocnejšou zbraňou. Ona sa dostane všade tam, kde živé slovo rečníka neprenikne, ona účinkuje a pracuje nebadane, ale iste. Podporiť túto tlač nech je príkazom nás všetkých!“ A práve tlač sa stala médiom, cez ktoré je inkorporovanie rôzne štylizovaného antisemitizmu do politického jazyka HSĽS priehľadne čitateľné.
Sidor, od roku 1935 zároveň poslanec Národného zhromaždenia, predniesol na zasadnutí zahraničného výboru parlamentu v marci 1937 reč, publikovanú následne v Slovákovi. Jej pôvodným cieľom azda ani nebolo primárne zaútočiť proti Židom, no Sidorov spôsob verbalizovania a ponúkaného riešenia možno s odstupom času považovať za prvú vážnejšiu iniciatívu očistiť Slovensko od židovskej komunity.
Sidor na výbore kritizoval vysokú mieru vysťahovalectva zo Slovenska, opierajúc sa o dáta z knihy profesora Alojza Churu Slovensko bez dorastu? Konštatoval, že do zahraničia natrvalo odchádza „najzdravšie jadro národa“, zatiaľ čo Židom sa doma darí. Sidorovými slovami, z „maličkého obchodníka a krčmára“ v druhej generácii „vidíme už židovských barónov, bankárov, lekárov, advokátov, fabrikantov a veľkostatkárov. Zaplňuje sa nimi celé Slovensko a Podkarpatská Rus. Z mozoľov slovenského a rusínskeho ľudu rastú židovské paláce po mestách a mestečkách.“ Ako nasledovaniahodný vzor uviedol susedné Poľsko, kde podpredseda sejmu Bogusław Miedziński a minister zahraničných vecí Józef Beck podporili židovskú emigráciu do Palestíny – „toho elementu, ktorého prebytok na poľskom území vyvoláva veľmi ťažké hospodárske komplikácie“.
Sidorovo vystúpenie, zakončené výzvou „nech teraz zo Slovenskej krajiny emigrujú v prvom rade židia“, možno retrospektívne označiť za dôležitý moment vo vývoji ľudáckej reflexie spolunažívania so židovskou komunitou. Nielen preto, že zahraničnému výboru i prítomnému ministrovi Karlovi Kroftovi navrhol uvažovať nad podobným modelom podpory židovského vysťahovalectva do Palestíny a sovietskej autonómnej republiky Birobidžan ako v Poľsku, ale aj z dôvodu, že „veľkú čiastku“ Židov bez uvedenia argumentov podložených relevantnými štatistikami pocitovo obvinil zo spolčovania sa s boľševizmom a zo sympatií ku komunistickým myšlienkam. Sidorova reč sa nevymykala z nastúpenej línie strany a iba potvrdila prepnutie HSĽS do novej konšpirátorskej fazóny. Fenomény deklarovaného židovského „parazitizmu“ a inklinovania Židov ku komunizmu tu nemožno chápať oddelene, ale ako súčasť teórie o „židoboľševizme“, novoprijatej aj ľudákmi. Táto konšpiračná teória, spopularizovaná hlavne v nacistickom Nemecku, bola akousi úpravou staršej konšpiračnej teórie o židovských svetovládnych ambíciách. V jej vynovenej verzii sa komunistická internacionála mala cez svojich nasadených agentov Židov usilovať o zrealizovanie veľkého revolučného plánu – nastolenia boľševizmu na celom svete, ktorý sa prirodzene spájal (rovnako ako v Sovietskom zväze) s neľútostným bojom proti kresťanstvu a proti kultúrnym hodnotám západnej civilizácie.
Ľudáci dianie v susedných štátoch pozorne sledovali a niektorí sa ním či už vedome, alebo nevedome inšpirovali. Antisemitizmus vo „vzorovom“ Poľsku, vyjadrený v sabotovaní židovských obchodov s podporou najvyšších politických činiteľov, alebo v Maďarsku, kde korenil v samotnej podstate autokratického režimu regenta Miklósa Horthyho, opretého o skúsenosť s Maďarskou republikou rád z roku 1919 (na čele so Židom Bélom Kunom), prelamoval akékoľvek morálne prekážky. HSĽS začiatkom druhej polovice 30. rokov vnímala nacistické Nemecko ako rastúcu svetovú veľmoc, ktorá však bola od Slovenska ešte stále relatívne vzdialená. Na druhej strane cítila spolupatričnosť s medzinárodným antiboľševickým frontom, čo zosilnil podpis československo-sovietskej zmluvy o vzájomnej pomoci z mája 1935, voči ktorej sa ľudáci vehementne stavali na odpor, ako aj správy o zločinoch ľavicových republikánov proti katolíkom a nacionalistom v španielskej občianskej vojne (1936 – 1939). Antiboľševická identita – konštanta ideologickej doktríny ľudákov už od uhorských počiatkov – v kombinácii s prijatím židoboľševického konštruktu čoraz väčšmi bičovala dovtedy len sporadicky vyťahované protižidovské vášne.
Impulzy, ktorými sa HSĽS samodráždila, od roku 1936 exponenciálne narastali a vzájomne sa prelínali. Na jar vyvolala ostrú odozvu provokatívna narážka komunistu židovského pôvodu Eugena Klingera na adresu Andreja Hlinku. Do toho vstúpila kauza tzv. golemiády – dozvukov premietania filmovej snímky Golem, ktoré vyvolalo protižidovské nepokoje v Bratislave v réžii ľudáckej mládeže (a sekundujúcich mladých agrárnikov), zdôvodňované urážaním kresťanského cítenia a ironizovaním Kristovho utrpenia na kríži.
Kultúrna vojna sa stupňovala až do tej miery, že sa k nej rozhodol zaujať stanovisko aj Andrej Hlinka. Namiesto rozvážneho upokojenia situácie však v úvodníku Slováka s názvom Semitská vďaka obvinil Židov, že hoci on sám im vždy pomohol, teraz mu vďaku vracajú späť cez Klingerovo nepriame nabádanie Hlinku obesiť. Čo je však z hľadiska používaného politického jazyka ľudákov podstatné, predseda HSĽS židoboľševický mýtus výslovne legitimizoval: „Toto je tá semitská vďaka. Dnes sa semiti vrhajú na ľud pod rúškom boľševizmu. Otravujú ho triednym bojom. Nestačilo im poučenie z roku 1918, oni sa rútia do katastrófy, vyvolávajúc krvavé nepokoje, len aby si mohli svoje plány uskutočňovať […] Národ náš zúčtuje s komunizmom a zúčtuje aj s tými, ktorí tento komunizmus udržiavajú a pomocou neho podnecujú slovenského pracujúceho človeka proti druhovi z jeho vlastnej krvi.“ Hlinka zároveň dodal: „Nie je čas na vyvolávanie krvavých sporov, ale najzákladnejším právom každého občana v demokracii musí byť obrana. Obrana života i majetku, na ktoré právo nám teraz siahajú boľševické hyeny. My budeme na stráži, národ náš nevydáme ani boľševikom, ani jeho náhončím na pospas“. Z tónu článku nie je ťažké domyslieť si, kto mal byť oným „náhončím“ boľševizmu.
Hlinka síce nikdy nevyzýval na kolektívne násilie voči Židom, no citované vyjadrenia nepochybne ubezpečovali jeho straníckych kolegov a stúpencov HSĽS, že na zlievaní protiboľševického stanoviska s antisemitizmom do jedného celku nie je nič zlé, ba že tento konštrukt je plne oprávnený a „požehnaný“ i predsedom hnutia. S postupujúcim časom sa slovné útoky voči Židom normalizovali: ak na začiatku druhého polčasu 20. rokov boli v ľudáckom prostredí takpovediac na dennom poriadku len v šíkoch pridruženej fašistickej organizácie Rodobrana (a inak vstupovali do mediálneho priestoru len príležitostne), o desaťročie neskôr sa z nich stal komunikačný mainstream, štandardná súčasť straníckej politickej kultúry.
Konšpirácie sa predávali dobre
Popri HSĽS pôsobili na Slovensku ďalšie strany využívajúce antisemitské komunikáty. Národná obec fašistická (NOF), vedená bývalým generálom československých légií v Rusku Radolom Gajdom, slovne útočila na Židov od svojho založenia v roku 1926, čím pretromfla aj svoj v tomto smere pasívnejší taliansky vzor. V jednom z prvých letákov sa uvádzala ako hnutie, „ktoré na troskách svetového židoboľševického socializmu a liberalizmu chce vybudovať mravným obrodením národa“ štát založený na kresťanskom a stavovskom princípe. Antisemitizmus verbalizovaný na stránkach periodík, vo verejných prejavoch činovníkov i programoch NOF bol vkódovaný takpovediac do politickej DNA tohto menšieho hnutia na krajnom póle spektra. Vo vydaní Slovenských fašistických novín – straníckeho periodika špeciálne určeného pre Slovensko – sa ho dokonca akoby pokúšali racionálne zdôvodniť autodialógom: „Židovstvo dobre vedelo, že sa im príde na korene ich morálky, preto pokúšajú sa sviesť masy ľudu (komunizmus a socializmus) […] Proti organizácii organizácia, proti útoku obrana […] Antisemitizmus je prirodzený, lebo je obranný […] Žid je orientálec. Pojem arijskej cti mu je neznámy […] Ako orientálec je neúprimný a keď je zdánlive ním, myslí na svoju kešeňu.“
V porovnaní s HSĽS bol výtlak NOF zanedbateľný – napríklad vo voľbách roku 1935 získala na Slovensku len skromných 2,01 % oproti 30,12 % autonomistického bloku pod vlajkou ľudákov. Hoci Gajdových fašistov môžeme zaradiť skôr do kategórie hlučných krikľúňov než medzi strany s relevantnejším vplyvom, systematicky tematizovaným antisemitizmom, zahrnutým už vo svojich raných programoch, predsa len čiastočne spoluutvárali prvorepublikový protižidovský diskurz na politickej scéne a podnecovali ľudáckych radikálov, aby za nimi nezaostávali. Keď na výročie vzniku Československa 28. októbra 1936 vyšlo premiérové číslo Slovenských fašistických novín, redaktori doň zaradili aj rubriku vtipov, spomedzi ktorých jeden dokonale ukazuje podstatu fašistického antisemitizmu predchádzajúceho plynovým komorám. Vtip znel: „A: Vieš, aký je rozdiel medzi židom u nás a v Nemecku? / B: ? / A: Židov u nás obrezávajú a v Nemecku režú.“
Eliminačný prvok v týchto riadkoch obsahovo zodpovedal predstavám, šíreným od druhej polovice 30. rokov aj medzi ľudákmi: Židia podľa nich nemali byť z národa vylúčení len kultúrne, ale aj fyzicky. Tieto projekcie boli napokon prakticky naplnené dobre známym sledom udalostí. NOF na nich priamo neparticipovala, keďže po ovládnutí domácej politiky Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou sa musela vynútene integrovať do jej štruktúr, pričom však reálne zanikla.
Aspoň symbolické premostenie medzi verbálnym antisemitizmom HSĽS a NOF sa však predsa len našlo, a to v osobe Jozefa Bílika-Záhorského. Bývalý rodobranec, neskôr člen Gajdovej strany, po roztržkách vo vnútri NOF skončil opäť v ľudáckom tábore, kde našiel uplatnenie v Hlinkovej garde (HG). Ako agilný antisemita v roku 1939 vydal slovenský preklad Protokolov sionských mudrcov, známy „opus magnum“ konšpiračnej literatúry o údajnom „pláne Židov na ovládanie sveta“ – s dodatkom „slovenskej verejnosti na výstrahu“. Dobrá predajnosť diela, ktoré následne vyšlo v ďalších dvoch edíciách (1939, 1941), vypovedala o preferenciách čitateľskej obce vo vojnovom slovenskom štáte a jej zápale pre najpopulárnejší literárny podvrh doby.
Antisemitská atmosféra, nahromadená v slovenskej spoločnosti za posledné roky, bublala pod pokrievkou a čakala iba na vhodný stimul, aby mohla explodovať. Náčelník politického štábu HG Karol Murgaš už v prvom čísle týždenníka organizácie krátko pred vznikom vojnového slovenského štátu naznačil príchod nových, pre Židov vonkoncom nie ružových čias: „Státisíce očú našej gardy striehne i dnes každý pohyb Židov, ale striehne aj tých, čo sa pri každej príležitosti židovských keťasov, kšeftárov, podvodníkov a úžerníkov zastávali a za nich primlúvali […] Dosť bolo falošnej, liberalistickej humanity. My chceme spravodlivosť a rovnaké meranie práva a chleba každému. O toto nám ide v otázke židovskej. Preto musí byť ona vyriešená ponajprv.“
Vznik vojnového slovenského štátu uvoľnil režimu HSĽS posledné závity zábran. Len tri mesiace po Murgašovom varovaní, Gardista oslavujúci na titulnej strane 50. narodeniny „muža novej Európy“ Adolfa Hitlera bez škrupúľ naznačil, čo čaká „slobodných žido-murárov a k nim sa hlásiacich internacionalistov“: „Hyeny sú to a šelmy, zašité v barančie rúcho, dnes zalieznuté v dierach a čakajúce a pripravené vrhnúť sa zase na nás […] Nezasluhujú sľutovania, nezasluhujú milosti, lebo ich bezočivosť a cynická bezcitnosť s národom nepozná hraníc. Títo pažravci musia byť udusení vo vlastnom bahne, aby nám, slovenskému národu, nikdy viac neškodili.“
O tri dni nato slovenská vláda prijala prvý protižidovský zákon. Nastúpila tak na kvalitatívne novú cestu – od slov sa posunula ku skutkom.