Ján Antal sa narodil 24. februára 1950 v gulagu v Elgene ako syn Ireny Kawashovej. Jeho matku zatkli a odvliekli na Sibír v roku 1945. Odsúdili ju na 15 rokov, hoci sa nikdy nepodarilo zistiť, aký bol skutočný dôvod jej zatknutia. Na slobodu sa dostala napokon po smrti Stalina, v roku 1954. Jána sa podarilo získať naspäť asi o rok neskôr. Irena zažila trojmesačnú cestu v dobytčom vagóne na Sibír, kde bol nedostatok jedla, pitia a veľká zima. Ako tehotná vtedy prišla o dieťa. Po trojmesačnej ceste zo Slovenska do Vladivostoku sa prepravili ďalej loďou do Magadanu, kde ich rozdelili do pracovných táborov. Ona skončila v ženskom tábore v Elgene. Pracovali väčšinou vonku, aj do mínus štyridsaťstupňových mrazov a ťažili zlato. Po úraze hlavy Irenu preradili na práce dovnútra. V roku 1950 porodila syna Jána, jeho otec je doteraz neznámy. Jána dali žene z nedalekej dediny, ktorá ho odkojila, ale po dvoch rokoch ho už matka nesmela navštevovať, lebo ho presunuli do Vladivostoku. Po návrate do Československa Ján s matkou žili chvíľu u starej mamy v Tepličke. Keď sa im podarilo vysúdiť polovicu domu po matkinom bývalom manželovi, vrátili sa do Kežmarku. Ján tam chodil aj na základnú školu, na strednú šiel do Kysuckého Nového Mesta. Voči komunistickému režimu bol spočiatku ľahostajný, neskôr k nemu ale cítil veľkú averziu, hoci to nespájal so svojou rodinnou históriou. Rebeloval skôr povrchne, napríklad počúvaním Karla Kryla. August 1968 ho zastihol v Hradci Králové. S prvou manželkou sa rozviedol preto, lebo bola zo silne komunistickej rodiny. Sedemdesiate roky strávil v Prahe. Neskôr v Kežmarku doopatroval chorú mamu, ktorá trpela na cukrovku. Nežná revolúcia ho zastihla v nemocnici, kde si liečil zlomený kĺb. Rozpad Československa vnímal negatívne aj preto, že dlho žil v Česku.
Tento príbeh bol zdokumentovaný vďaka podpore projektu Príbehy minulosti pre budúcnosť, ktorý podporila nadácia SLSP.
Celý príbeh pamätníka nájdete v online archíve Memory of Nations.