Michal Hronec (*1935)

Michal Hronec sa narodil 11. júna 1935 vo vtedajšom Uhorskom kráľovstve, v meste Slovenský Komlóš alebo inak nazývanom aj Slovenská Chmelnica. Po druhej svetovej vojne, v roku 1947, bola Michalova rodina presídlená. Boli v transporte, ktorý smeroval do Galanty, potom pokračoval do obce Kajal, kde po troch týždňoch dostali dom. Aj keď sa vrátili do vlasti, stále sa cítili ako menšina, keďže mnohí miestni ich neprijali práve najlepšie. Cesta trvala dva a pol dňa.

V roku 1950 odišiel Michal do Bratislavy, kde sa stal stolárskym učňom v Montostave. Neuspokojil sa, chcel sa stať murárskym učňom, no prijali ho na strednú priemyselnú školu, a tak sa už ďalej nerozhodoval. Namiesto Bratislavy musel do roku 1955 študovať v českom Prostějove. Následne sa vrátil do Bratislavy, kde sa zamestnal v Českej republike ako asistent na Krajskej hygienickej epidemiologickej stanici. Pôsobil tam však len dva mesiace, pretože ho povolali na povinnú vojenskú službu. Nasledovalo prijatie do národného podniku Pozemné stavby Bratislava. Najprv opäť pracoval ako asistent, no po roku sa stal stavbyvedúcim dvoch veľkých budov.

V roku 1960 sa Michal oženil s hlboko veriacim ženou. Nebolo žiadnym tajomstvom, že Michal a jeho otec boli členmi komunistickej strany. Neskôr sa stal na päť rokov riaditeľom závodu, z ktorého ho vyhodili pre údajné porušovanie vnútrostraníckej demokracie. Na ďalšie tri roky sa stal vedúcim oddelenia racionalizácie technického rozvoja podnikového riaditeľstva. Tam dostal ponuku na riaditeľa stavby domu odborov, ktorú realizoval do roku 1981. Vo veku 84 rokov ukončil svoju stavebnú kariéru. Pamätník sa dal na spisovateľskú kariéru a napísal ságu rodu, ktorú vydal pod názvom “Nenapísané pamäti – Sen môjho otca”, zozbieral aj verše z jeho rodiska, ktoré vyšli v knihe “Za väčšou skyvou”. V súčasnosti je členom Spolku Slovákov z Maďarska, pôsobí aj v Geologickom spolku Slovákov z dolného regiónu.

Celý príbeh pamätníka nájdete v online archíve Memory of Nations.

Príbehy pamätníčok a pamätníkov sa nám darí dokumentovať aj vďaka projektu podporeného Nadáciou mesta Bratislavy.