Nezabúdajme na hrdinov, ktorí sa postavili zlu

Ľudia si na mnohých miestach vo svete pripomínajú 11. novembra vojnových veteránov. V roku 1918 sa v tento deň oficiálne skončila 1. svetová vojna. Vo vlakovom vozni pri severofrancúzskom meste Compiègne bolo podpísané prímerie medzi Spojencami a Nemeckou ríšou, čím sa na západnom fronte ukončili boje dovtedy najničivejšieho vojnového konfliktu, ktorý si v tej dobe vyžiadal najviac obetí v dejinách ľudstva.

Post Bellum organizuje verejnú zbierku ku Dňu vojnových veteránov na uchovanie príbehov vojnových hrdinov, veteránov a ďalších bojovníkov za slobodu. Chceme aby sa na ich príbehy nezabudlo a odovzdali sme ich odkaz aj ďalším generáciám. Našou úlohou je, aby sa zaznamenaním autentických výpovedí pamätníkov minulosť neprekrucovala a nespochybňovala.

Na znak úcty k vojnovým veteránom alebo ako poďakovanie, že bojovali za slobodu našej krajiny si môžete aj vy pripnúť na odev vlčie maky. Červené maky v dobe 1. svetovej vojny pokrývali hroby padlých na západnom fronte a stali sa symbolom úcty k veteránom. Prispieť môžete na stránke https://www.denveteranov.sk/ alebo aj 11. novembra na uliciach v mnohých mestách na Slovensku.

Z našej databázy Memory of Nations vyberáme príbehy pamätníkov a pamätníčok, ktorí bojovali v 2. svetovej vojne, zapojili sa do SNP alebo hrdinsky pomáhali v boji proti nacistickému Nemecku.

🌺 Veliteľom partizánov v šestnástich

Petr Bachrach (*1929), ktorému sa ako jedinému z rodiny podarilo vyhnúť židovským transportom a prežiť, sa koncom roka 1943 pridal k partizánom.

„Chceli ma vyskúšať, tak ma poslali dolu do mestečka, do Prievidze, kde bola nemecká jednotka, aby som vypátral, čo tam je.“ Pán Bachrach vedel po nemecky veľmi dobre, ale aby nevyzeral podozrivo, snažil sa s nemeckým vojakom rozprávať lámanou nemčinou. Keď mu vojak prezradil, čo v meste robia, vrátil sa s touto informáciou k partizánom a bol prijatý.

„V tej dobe som začal byť spojkou veliteľa a neskôr som sa stal veliteľom skupiny desiatich ľudí. Nakoniec som bol veliteľom čaty.“
Pán Bachrach vo svojom rozprávaní s úsmevom zdôrazňuje, aký bol v tom čase mladý. „Mal som vtedy 16 a niečo a môj najstarší vojak mal 35. Bol som samozrejme najmladší, ale najskúsenejší.“

🎖️ Slovenskí partizáni v Bielorusku

Partizánska jednotka, vedená majorom Sečanským a pozostávajúca približne zo sto mužov, pôsobila hlavne v Nízkych Tatrách. „Neskôr sme dostali príkaz priblížiť sa k Dukle.“ Prešli cez front až do Bieloruska. „Išli sme po horách, samozrejme hlavne v noci.“ Po ceste neboli výnimkou ani prestrelky s nemeckými hliadkami alebo gardistami. Týchto približne tri tisíc kilometrov partizáni prešli za pol roka.

Po príchode do Bieloruska boli partizáni poslaní do Svobodovej armády. „Bol som tam jediný Žid… Preškolili nás za krátku dobu – za šesť dní – na parašutistov.“ Potom boli letecky poslaní a vysadení nad Prašivou pri Donovaloch. Ich úlohou bolo pomôcť Slovenskému národnému povstaniu. Po neúspechu povstania sa museli stiahnuť opäť do hôr.
„Vyhadzovali sme do vzduchu mosty, prepadali nemecké kolóny. To bolo až do apríla 1945.“ V zime roku 1944 bol pán Bachrach počas bojov postrelený.

🎖️ Vydarená akcia medzi Handlovou a Prievidzou

„Mali sme hlavne nemecké a české zbrane. Potrebovali sme náboje. Náš veliteľ, pán Sečanský, si spomenul, že za povstania niekde zahrabali v bunkri pri Prievidzi veľkú časť munície. Bolo nás s ním asi osem chlapcov a išli sme to hľadať. Našli sme bunker, ale bol už prázdny. Videli sme stopy od tankov – pravdepodobne to našli Nemci. Mali sme sa vrátiť späť do hôr. Spýtal sa nás: ‚Vrátime sa naprázdno?‘ My sme hovorili: ‚To teda nie!‘ Rozmiestnil nás pri ceste medzi Handlovou a Prievidzou, tam je taký strmý kopec. Nevedeli sme, čo bude. Naraz počujeme taký silný zvuk. Z diaľky sme videli, že idú dve osobné vojenské autá a ďalej za nimi náklaďák a ešte obrnený náklaďák. Boli sme v priekope, keď sa priblížili, vypálili sme do tých osobných áut. Hneď zastavili, pretože tam nikto nežil. Vybehli sme a rýchlo brali, čo sme mohli: mapy, revolvery atď.“ Ako pamätník spomína, dodnes má na pamiatku schovaný ukoristený kompas.

🎖️ Už nie sú boje, už zostaneme spolu

Po príchode Červenej armády mohli partizáni opäť zísť z hôr. Boli poslaní do Turčianskeho Svätého Martina do tamojších kasární. „Tam z nás urobili ľudí.“ Následne boli mobilizovaní do armády. „Bol tam pozostalostný pluk. Videl som na dverách nápis: ‚Štábny kapitán Bachrach.‘ Zaklopal som a vidím tam sedieť nejakého dedka (vtedy ešte dedko nebol, mal 62, ale pre mňa to bol dedko.) A vyšlo najavo, že je to starší brat môjho otca. Hovoril: ‚Už boje nie sú, už zostaneme spolu.‘“ 

🌺 Achtung! Achtung! Každá čačina strieľa!

Dominik Praženica (*1924) nastúpil na prezenčnú vojenskú službu v čase, keď vypuklo Slovenské národné povstanie.

„Narukoval som do Brezna nad Hronom, odtiaľ sme mali v septembri 1944 ísť na Červenú Skalu vymieňať prvú líniu. Iba keď sme dostali rozkaz, poručík roty nám povedal: ‚Vojaci, musíme sa vzdialiť, lebo tu je 8000 nemeckých vojakov. Nechceme dokázať to, aby bola tuná ľudská jatka! Musíme sa po dedinách rozísť!‘ Keby Nemci zaútočili, mali by zdrvujúcu prevahu nielen na Červenej Skale, ale aj v Brezne nad Hronom.“ Preto vojakov čakal ťažký presun popri toku Hrona.

Ťažké chvíle pre slabo vycvičených vojakov však len začínali: „Potom sme šli z Brezna nad Hronom smerom na Banskú Bystricu. Aby nás nedostali Nemci do rúk. Keď sme prišli do Šalkovej, tam bol dážď, vietor, sneh! Bolo po polnoci, keď sme tam prišli, že si ideme oddýchnuť. A asi okolo štvrtej nás veliteľ zobudil so slovami: ‚Vojaci, nerobte paniku! Kým ma vidíte, nebojte sa! Ale keď ma nebudete vidieť, tak buďte bdelí, ostražití, priami a úprimní! Bojujte každý na svoju päsť a nedajte sa ‚Fritzom‘ zajať!‘ To som si zapamätal jeho slová!“ Poručíkove slová si mužstvo zobralo k srdcu, no zakrátko sa vojaci rozutekali do okolitého kraja, medzi civilistov: „Utekali sme domov cez kopce a na Ploskej nás objavilo nemecké lietadlo – dvojtrupák. A to na nás spustilo krížovú paľbu z guľometu! Len zo 50 metrov bol od nás a my sme nemali proti nemu žiadnu šancu. Tak som sa hodil do takej brázdy a schoval som sa. A to som sa cítil, ako by som bol 2 metre pod zemou! Ale sme sa zachránili.“ Dominikovi sa teda podarilo prísť šťastne na Liptov do rodnej dediny.

🎖️Partizán s úlohou robiť prepady

Dominik bol pár dní doma, v Liptovských Revúcach, v obci ležiacej na úpätí Veľkej Fatry. Po potlačení povstania z miest do horských oblastí to bola lokalita, kde sa začali objavovať slovenskí aj sovietski partizáni: „Raz som tak za dedinou v diaľke videl osamoteného muža. Keď sme sa stretli, prehovoril na mňa po rusky. Bol veľmi dobre informovaný a zorientovaný. Podľa toho, na čo sa pýtal, dobre poznal okolie a zistil, že mi môže dôverovať. Tak ma hneď aj poveril úlohou.“ Záhadným mužom bol partizánsky veliteľ kapitán A. Makarenko. Ten miestneho mladíka poveril zaniesť depešu inej hliadke v doline. Tak sa Dominik dostal do partizánskej skupiny operujúcej na Liptove.

„Dostal som sa do čaty, ktorej veliteľom bol Komanický. Našou úlohou bolo robiť prepady. Vyhadzovali sme mosty, cesty a tak podobne. Robili sme všetko preto, aby sme Nemcom zabránili postup a zamestnávali ich.“ Vojaci aj civilisti prežívali najťažšie chvíle, keď nemecké vojská prišli do horských dedín s ťažkou technikou. Doplatila na to dedina Liptovská Osada, ktorú nacisti vypálili.

Boj sa potom presunul do miest, ktoré pamätník poznal, čo bola výhoda nielen pre neho, ale pre celú skupinu. Raz videli, ako sa do dediny blíži prieskumná skupina vojakov Wehrmachtu, ktorí mali zistiť situáciu v Revúcach: „Mali sme ich ako na dlani, mohli sme z hory urobiť krížovú paľbu a veru tí deviati by neušli. Ale keby sa neboli bývali vrátili, Nemci by poslali tanky do dediny, tak ako to urobili v Liptovskej Osade, a bolo by.“

Jednotka sa na Veľkú noc 1945 presunula do Korytnice a odtiaľ do hôr na hrebeň Nízkych Tatier, na Veľkú Chochuľu: „Nemci boli z nás zúfalí. Keď prišli do Korytnice, kde sa naši ukrývali, hovorili si medzi sebou: ‚Achtung! Achtung! Každá čačina strieľa!‘ Veru tak si o nás podávali správu.“ V lesoch a na horách bolo stále veľa snehu a veľmi ťažký pohyb. Nechýbalo veľa a partizánsky odpor by bol definitívne potlačený. Zakrátko sa však bojovníci z hôr dočkali oslobodenia Donovál, kam mohli z horského hrebeňa zísť.

🎖️Pokoj od vojny neprišiel ani v čase mieru

Po skončení vojny musel Dominik necelé dva roky po návrate z hôr narukovať opäť. Prišiel mu totiž povolávací rozkaz, aby doslúžil prezenčnú vojenskú službu, ktorá bola povstaním prerušená. Narukoval do ženijnej roty, ktorá sídlila v Komárne, kde mal stráviť pol roka. Časom boli poslaní na druhý koniec Slovenska, na Duklu, kde bolo potrebné odmínovať rozsiahle územia: „To bola náročná úloha, lebo nášľapné míny boli skryté veľmi starostlivo a husto. Niekedy sme za celú službu prešli len niekoľko metrov, museli sme to robiť veľmi opatrne.

🌺 Znásilnené ženy a muži v masových hroboch

Mária Mištinová (*1932 †︎2022) bola dcérou dôležitého partizána Cyrila Dřineka. Aby ich nezajali Nemci, museli sa mnohokrát sťahovať.

Jeden z ich presunov smeroval do Uhrovského Podhradia, kde bolo v tom čase plno partizánov. 
Okolo 20. novembra 1944 sa v okolí začal doslova hon na ľudí a rodina sa uchýlila do jedného z mnohých tamojších bunkrov. Tam pamätníčka ochorela a v horúčkach „oslávila“ svoje dvanáste narodeniny. Nemci Uhrovské Podhradie a okolité dediny prepadli 23. novembra a tri dni plienili, ničili a vykrádali. Miestne ženy a dievčatá zneuctievali a takmer všetkých mužov zajali a odvliekli na výsluchy do Bánoviec. Mnoho z nich po vojne identifikovali v masovom hrobe na Cibislávke.

🎖️Dvanásťročné dievča, ako partizánska spojka

Veľký hlad prinútil rodinu riskovať život. Posielali Máriu do dediny, aby im zabezpečila nejaké jedlo a zároveň posielala partizánske správy. „Mária, ty ešte nemôžeš vedieť, aký hrdinský čin si vykonala. To pochopíš až neskôr, keď prežijeme a budeš dospelá,“ spomína si na slová partizánskeho veliteľa pamätníčka. Z tých čias si pamätá, že na dedinskom námestíčku visel oznam, na ktorom bolo uvedené, že za dolapenie rodiny Cyrila Dřineka bola vypísaná odmena päťdesiattisíc slovenských korún.

🎖️Najsmutnejšie Vianoce

Onedlho sa museli znovu presunúť. Pamätníčka s mamou a malým štvorročným bratom sa uchýlili do maličkej chalúpky na kraji dediny Miezgovce. Tie boli vypálené nacistami a mnoho miestnych mužov odvlečených do väzenia a koncentračných táborov. Tam strávili Vianoce.

Pamätníčka si spomenula na to, ako ešte na začiatku úteku verila, že na Vianoce už budú doma. Pri tejto spomienke sa jej tisli slzy do očí, no aspoň mali strechu nad hlavou a trochu jedla. Najviac ju však potešila posteľ s perinami, hoci bola studená a zatuchnutá. „Stromček bol malý, ale však nebolo tam ani toho ihličia. Také to bolo chudobné. Nič na stromčeku, nič pod stromčekom. Také biedne. Slzy sa ronili celý večer, to sme necítili, že sú Vianoce. Otec ešte nebol doma, ani sme poriadne nevedeli, kde je, či ešte žije. To boli také najťažšie dni. To bolo také čosi, čo si človek musí zapamätať. I keď bolo tam niečo pekné, ale toho pekného bolo málo,“ spomína dnes na Vianoce 1944 pamätníčka.

🎖️Dievčatko so sánočkami

Okolie Bánoviec bolo vystavené mnohým hliadkam a častým kontrolám. V tom čase všetci od šestnástich rokov museli mať legitimáciu, keď sa chceli pohybovať vonku. Jedného dňa na domček zaklopal otec a jeden z veliteľov brigády a poverili pamätníčku tajným poslaním. Mala ísť do susedného Uhrovca na určené miesto, odkiaľ mala doniesť niekoľko falošných legitimácií pre chlapcov z brigády. Dali jej do rúk malé drevené sánočky, aby nevzbudila podozrenie, čo robí v horách osamotená. Statočná pamätníčka doniesla legitimácie aj pre brata a ostatných mladých chlapcov z brigády. Drevené sánočky jej ako krytie poslúžili ešte niekoľkokrát. Dvanásťročné dievčatko na sánkovačke totižto Nemcov nezaujímalo.

🌺 Lieky od otca pre pomoc SNP

Otec Evy Karvašovej (*1932) Kornel Ruhmann sa aktívne zapojil do protifašistického odboja.

Malej pamätníčke vôbec neprišlo zvláštne, že k nim do lekárne chodia ľudia s nejakými kufríkmi. Až neskôr zistila, že do nich otec dával zdravotnícky materiál, ktorý nosili partizánskemu oddielu Snežienka, ktorý bol v inoveckých horách. „Napokon sa stala taká vec, že o piatej alebo šiestej ráno som sa zobudila na to, že zvoní niekto na lekáreň, my sme nad lekárňou bývali, tak otec si vzal župan a išiel dolu a bolo to gestapo: Pôjdete s nami. A mal v lekárni lekárnika, ktorému kúpil prezidentskú výnimku, to bol Žid. A ten vyšiel von, on tam býval dolu pri lekárni v takej izbičke a oni keď ho gestapáci, keď ho zbadali, tak: Pôjdete s nami tiež. Tak ich zobrali obidvoch jedného pekného rána a môjho otca našťastie len do Ilavy, ale pána lekárnika Deutscha do Dachau. Otec potom bol zavretý v Ilave. Ja sa pamätám, že ja som vôbec nevedela, ako vyzerá. Prišla som domov zo školy a vidím takto o stenu opretého muža s bradou, ktorý plače. Kukám, kto to má byť, tak to bol otec z Ilavy.“ Pamätníčka si pamätá, ako sa po vojne vrátil z Dachau aj pán lekárnik. Prišiel v nemeckej uniforme, lebo keď ich tábor oslobodzovali Američania, nemali im čo iné obliecť.

🎖️Ako pomáhala partizánom

Partizánom pomáhala aj sama. Ako dieťa, ktorému veľmi nechutilo jesť, totiž pravidelne chodila do ozdravovne v Železnom, kde zažila aj povstanie. „No a ja som zažila 44. rok v Železnom, v auguste, tesne pred povstaním, kedy sme v noci nemuseli chodiť spať, lebo sme mohli pozerať, ako na Prašivej holi oproti Železnému kladú ohne, aby mali kde zhadzovať ruské lietadlá. Všetku tú posilu od liekov a od všetkého až po zbrane. Prišli partizáni do Železného, my sme nemuseli povinne chodiť do lehárne spať, lebo tam spali unavení muži, ktorí už boli partizáni.“

Pani Eva si spomína na to, ako sa nemohla nikdy dočkať, kým prídu, lebo jej vždy zverili kone a ona ich chodila pásť a napájať do potoka.