DANIEL ANÝŽ: Jdu s hlavou vztyčenou, vyd. Zeď, 2020
Soňa Gyarfášová
Autorka je novinárka, v Slovenskom rozhlase pripravuje reláciu Osudy, ktoré písalo 20. storočie. Venuje sa vyrovnávaniu s dvoma totalitami, témam slobody a spravodlivosti.
Komunisti ju zavraždili. Pošpinili jej obraz. A chceli ho nakoniec úplne vymazať. Po Nežnej revolúcii sa portrét tejto inšpiratívnej ženy snažili zrekonštruovať mnohí. Vďaka knihe českého publicistu Daniela Anýža získava doterajší náčrt Milady Horákovej svoje farby. To, aká bola, približuje najmä cez spomienky jej dcéry Jany.
„Jdu s hlavou vztyčenou,“ boli posledné slová Milady v listoch blízkym. Písala ich krátko pred tým, než ju v utorok 27. júna 1950 nadránom odviedli na popravu. Túto vetu nesie vo svojom názve aj kniha o jej živote, ktorá vyšla minulý rok – presne po 70 rokoch od jej justičnej vraždy. No a názov hovorí viac o jej postojoch ako o jej osudoch.
Jej príbeh sa nedá ani zďaleka zúžiť iba na zjednodušujúcu charakteristiku – obete režimu a jedinej ženy, ktorú československí komunisti popravili. Až po Nežnej revolúcii sa postupne odkrývali všetky jeho podoby.
Milada bola aktívnou bojovníčkou proti nacizmu aj komunizmu. Bola dôležitým hlasom nacistických politických väzňov po vojne, prvorepublikovou demokratkou, feministkou, ktorá sa začala angažovať za práva žien počas prvej Československej republiky. Bola členkou Ženskej národnej rady aj Červeného kríža, právničkou so silným sociálnym cítením, ktorú zaujímalo postavenie najslabších, a podľa mnohých bola ženou, ktorá predbehla svoju dobu. Daniel Anýž pridáva vo svojej knihe ku všetkým týmto podobám aj niečo ďalšie. Predstavuje Miladu z ľudskej stránky, ukazuje jej vzťahy s najbližšími a dokresľuje jej príbeh drobnými epizódami z jej života.
To, ako sa mladá vysokoškoláčka Milada Králová zoznámila cez ich spoločného priateľa Jaromíra Kafku so svojím manželom Bohuslavom Horákom, ktorý jej počas ich spoločného života, pravidelne, každú nedeľu zvykol kupovať jej obľúbené biele margaréty. Ich dovolenka v Taliansku s malou Janou alebo početné výpravy za kultúrou, ktorú milovala. Či Miladina tvrdohlavosť, keď po nástupe nacistov navrhne manželovi, aby sa do protinacistickej odbojovej skupiny Věrni zůstaneme zapojil jeden z nich, kým druhý bude pre dobro rodiny viac v ústraní.
„Priala si, aby jeden z nás, a to som mal byť samozrejme ja, zostal mimo nebezpečia,“ spomínal sám manžel, v tom čase známy rozhlasový redaktor Bohuslav Horák. Spomínal aj na to, ako Milada trvala na svojom a on bol rozhodnutý, že ak jeho manželka neustúpi, nájde si alebo vytvorí inú odbojovú skupinu. „A pôjdeme pracovne každý svojou vlastnou cestou.“
Otcove autentické rukopisy, v ktorých si spomínal na ich spoločný život aj túto drobnú roztržku a ktoré písal už v americkom exile, ale aj listy rodinných priateľov, ktorí jej v nich odpovedali po rokoch na jej otázky, poskytla autorovi Miladina dcéra Jana Kánská.
Veľkú časť knihy však tvoria práve Janine spomienky na mamu. Na to, aká bola.
„Živo si pamätám, ako raz išli na nejaký kongres do Londýna. Mali národné kroje a mama mala ten hanácky. Odvtedy tento kroj milujem, je prekrásny a ohromne sa jej hodil,“ spomínala napríklad Jana na rok 1938, keď jej matka smerovala cez Londýn do Edinburghu na zjazd Medzinárodnej ženskej rady. Vtedy cestovala so svojou priateľkou Františkou Plamínkovou, s ktorou si boli veľmi blízke a ktorú v roku 1942 popravili nacisti. Aj preto o Milade hovoria, že prebrala po Františke pochodeň.
Obraz mamy
S Janou Kánskou sa zoznámil český novinár a publicista Daniel Anýž v roku 2008 vo Washingtone, kde pôsobil ako spravodajca. Hoci ich predstavili spoloční priatelia, ešte dlho hľadal v sebe odvahu osloviť ju s otázkami, ktoré by otvárali bolestnú minulosť. Sám autor o tom píše vo svojom predslove takto:
„Až neskôr, keď som Janu počas ďalších rokov navštevoval pri svojich reportážnych cestách v USA a keď som sa napríklad spýtal na obraz jej matky v obývačke, začal sa skladať širší obraz vraždy, ktorú komunisti spáchali na Milade Horákovej. ,To maľoval otec, on mal veľký talent, celý život maľoval a tiež písal,‘ odpovedala mi vtedy Jana. Postupne, krok za krokom hovorila viac, až potom, myslím, uverila, že mi nejde len o zber materiálu pre rýchly novinový text.“
Trvalo to ešte dlho, než sa sám autor, ktorý cítil pri tomto príbehu veľkú zodpovednosť, odhodlal dať ho na papier. Blížiace sa okrúhle výročie Miladinej popravy aj hlasy, ktoré sa snažili jej príbeh a prínos spochybniť, sa stali motiváciou, že po dlhšom čase svojej tvorby knihu dokončil.
Samotný príbeh začína najtragickejším momentom pre celú rodinu. Rozlúčkou dcéry Jany, sestry Věry a švagra Josefa s Miladou krátko pred jej popravou. Prvou a poslednou návštevou, ktorú im povolili. Autor ju rekonštruuje práve na základe Janiných spomienok. „Milada, ktorá má pred sebou pár hodín života, je tá, ktorá im dodáva silu do budúcnosti. Oni sa jej zasa snažia naznačiť, že Bohuslav sa zachránil a Jana sa preriekne, že teta Věra čaká dieťa. Pre Miladu je to úžasná správa. Krátko pred tým, než sa narodila Jana, zomrela Miladina mama. Teraz odchádza ona, ale na ceste je už ďalší život.“
Bohuslav, ktorému sa podarilo ujsť Štátnej bezpečnosti, prežíva najťažšie chvíle života v utečeneckom tábore Valka v americkej okupačnej zóne Nemecka. O rozsudku sa dozvedá z rozhlasového vysielania, verí v zázrak – nevie, že o milosť komunistického prezidenta Gottwalda žiada okrem dcéry Jany a Miladinho 82-ročného zlomeného otca aj Albert Einstein.
„Rádio krátko oznámilo, že Dr. Milada Horáková bola dnes ráno popravená. Vybehol von, utekal do pustej prázdnoty v okolí tábora.“
Život po živote
Kniha Daniela Anýža mapuje príbeh aj ďalej. A rekonštruuje dodnes menej známe exilové osudy Bohuslava Horáka, ktorý prichádza do slobodného sveta – pripravený o všetko. Jediná spomienka je rozmazaný Miladin portrét, ktorý si so sebou odniesol skrytý v remienku svojich hodiniek. Sledujeme jeho zúfalstvo z toho, čo sa stalo, ale aj jeho spôsob vyrovnávania sa s tým – pokračovanie v Miladinom odkaze a odboji proti režimu, s ktorým nesúhlasila.
Nadväzuje kontakt s generálom Františkom Moravcom, esom 1. a 2. odboja, ktorý chcel za hranicami bojovať aj proti komunistickej totalite, a pomáha mu v jeho činnosti. No zmyslom života sa preňho stáva snaha opäť sa stretnúť s dcérou Janou. Netuší, že komunistický režim ich s Janou rozdelí na ďalších sedemnásť rokov.
Paralelne sledujeme aj príbeh Jany v komunistickom Československu a tiež príbehy ďalších pozostalých po Milade. Jej sestra Věra s manželom Josefom, ktorí sa Jany ujímajú, obaja kariérne končia. Učiteľka Věra môže robiť už iba upratovačku, perspektívny projektant Josef navždy skončil. Miladin 82-ročný otec o tom, čo sa stalo, už nikdy neprehovoril. Až do konca života nosil čiernu kravatu. Rodinu sledovala Štátna bezpečnosť, ktorá sa bála možných kontaktov Bohuslava Horáka s rodinou.
A hoci Bohuslav Horák sa snaží skontaktovať s blízkymi a Janou cez agentov chodcov od generála Františka Moravca, ktorí prichádzajú do Československa na začiatku päťdesiatych rokov so špionážnymi úlohami, všetky pokusy o kontakt na dlhé roky stroskotávajú.
V posledných kapitolách knihy už sledujeme skôr Janin príbeh – jej stretnutie s otcom, nové začiatky v Spojených štátoch amerických, kde stretáva svojho manžela Karola Kánskeho, ktorý z Československa ušiel v roku 1956 dobrodružne vo vagóne s uhlím. Ušiel pred tým istým československým komunistickým režimom, pre ktorý bola Milada hrozbou aj desaťročia po jej smrti.
Silnou stránkou knihy Daniela Anýža je to, že známe či menej známe fakty dokresľuje práve tým, že Miladu aj jej blízkych predstavuje z ľudskej stránky – ukazuje nám ich radosti, ale žiaľ aj vyrovnávanie sa so strašnou realitou.
Celý príbeh dotvárajú aj mnohé doteraz nezverejnené obrazy a fotografie z rodinných albumov Horákových, ale aj Bohuslavove básne a kresby – aj tie z čias exilu. V roku 1956 ilustroval totiž knihu Průvodce Prahou, hoci nie pod vlastným menom, aby neohrozil dcéru a príbuzných v Československu. Napísala a vydala ju v roku 1956 Vlasta Vrázová a je ostrým výsmechom aj obžalobou komunistického režimu.
No a potom sú tu autentické Miladine listy – jej jediným a posledným želaním bolo, aby im túto jej korešpondenciu, ktorá mala byť poslednou rozlúčkou, odovzdali. K väčšine svojich adresátov sa však nedostali. Neprečítal si ich Bohuslav Horák ani Miladin otec. Skončili založené niekde v komunistickom trezore. Dcéra Jana Kánská držala tieto listy po prvýkrát v rukách v roku 1990, štyri desaťročia po jej procese. Odovzdala jej ich až ministerka spravodlivosti Dagmar Burešová pri jej prvej ponovembrovej návšteve rodného Československa.