Chimamanda Ngozi Adichie: Drahá Ijeawele. Feministický manifest v pätnástich radách, vyd. Absynt, 2020, preložila Kristína Karabová
Denisa Ballová
Autorka je novinárka, pracuje pre Denník N. Venuje sa spoločenským témam, zahraničnej politike a píše aj knižné recenzie.
Nigérijská autorka Chimamanda Ngozi Adichie napísala kamarátke list. Reagovala ním na jej otázku, ako má z dcéry vychovať feministku. Odpoveď si môžeme prečítať v jej poučnej eseji.
Sme pripravení byť feministkami a feministami? Vieme, čo tieto slová znamenajú, alebo ich používame len ako nadávku, keď chceme zhodiť niekoho v diskusii?
Chimamanda Ngozi Adichie predstavuje vo svojej eseji s názvom Drahá Ijeawele. Feministický manifest v pätnástich radách úplný základ. Poukazuje na naše najčastejšie chyby aj limity v našom myslení.
Nigérijská autorka to nerobí násilne, ale naopak veľmi citlivo a ľudsky. Ako kamarátka, ktorá nás vzala na kávu a chce nám len poradiť. A ukázať, že svet môže byť voči ženám spravodlivejší, keď začneme veci meniť už doma a pri deťoch.
Problémy s priezviskom
Okrem svadobných príprav sme riešili aj nezmyselné spory. Netýkali sa len hostiny, zasadacieho poriadku a koláčov. S rodičmi som sa hádala aj kvôli môjmu priezvisku. Ešte pred tým, ako ma môj muž požiadal o ruku, vedela som, že z kostola odídeme s rovnakými menami, aké sme mali, keď sme tam vstúpili. Svoje priezvisko som si totiž nechcela zmeniť ani po sobáši. Keďže som to rodine oznámila ešte pred svadbou, nasledujúce mesiace som počúvala hlavne od najbližších, že toto sa mužovi nerobí.
„Koľko mužov by podľa teba bolo ochotných zmeniť si po svadbe priezvisko?“ pýta sa Adichie vo svojej knihe a argumentuje, že v spravodlivej spoločnosti by sa od žien v súvislosti s manželstvom nemali očakávať zmeny, ktoré sa neočakávajú od mužov.
Svoje meno som si ponechala preto, lebo je to moje meno. Mám ho rada a patrí ku mne. Nezmenila som si ho, ani keď sa mi narodili deti, ktoré majú priezvisko po mužovi. Niektorí v mojom okolí to označili len za malú vzburu. Prečo to tak ale nazvali? Voči ničomu som sa nebúrila, len som sa chcela volať stále rovnako. Nepáčilo sa mi, že ma za to súdili a hovorili, že u nás sa to takto nerobí.
„Ľudia argumentujú ,tradíciamiʻ v mnohých situáciách a ospravedlňujú nimi tie najrôznejšie veci. (…) ale najdôležitejšie je to, čo chceš ty, a nie to, čo si o tvojich želaniach myslia ostatní,“ píše Adichie veľmi priamo a ženy povzbudzuje. Akoby im dodávala odvahu, o ktorú prišli preto, že neustále počúvajú, čo muži môžu robiť a ženy nie.
Syn feminista
Nigérijská spisovateľka svojou esejou reagovala na kamarátkinu prosbu. Tá sa jej spýtala, ako má zo svojej dcéry vychovať feministku. Napísala jej preto list. Kniha Drahá Ijeawele je jeho mierne upravenou verziou.
V eseji sa preto nevenuje len ženám, ale hlavne matkám, výchove a rodičovstvu. Zámerne nepoužíva slovo „materstvo“, pretože „práca v domácnosti a starostlivosť o deti by mali byť rodovo neutrálne“. Mali by sa na nich rovnako podieľať aj muži. S tým nesúvisí len výchova, ale aj varenie.
„Schopnosť variť ale nie je predprogramovaná vo vagíne. Varenie je naučená zručnosť. Varenie – a všeobecne domáce práce – je zručnosť, ktorú by v ideálnom prípade mali ovládať muži i ženy. A zároveň táto zručnosť môže uniknúť rovnako mužom i ženám.“
Adichie pracuje s termínom „rodových rolí“ a na príkladoch dokazuje, že je to nezmysel.
„Nikdy jej nehovor, že by niečo mala alebo nemala robiť len preto, že je dievča,“ radí nigérijská spisovateľka svojej kamarátke s výchovou dcéry a inšpiruje aj ostatné matky a ženy. Keď sa totiž zväzujeme rodovými rolami, škodíme si. Potláčame možno naše túžby, skrytý potenciál, ktorý sa nemôže prejaviť, pretože „toto dievčatá nerobia“ alebo „toto je skôr pre chlapcov“.
Takto sa delíme už od malička, pri vlastných deťoch robíme rozdiely len na základe pohlavia. „Chlapci neplačú,“ hovoria moji rodičia môjmu synovi. Ako im ale vysvetlím, že takto mu skôr ubližujú? Že na tom, že malý chlapec plače, nie je nič strašné a nech pokojne narieka? Nikomu sa nič nestane a možno bude v neskoršom veku empatickejší a chápavejší.
Návrat do práce
Adichie svojou esejou ponúka návod k feminizmu. Používa na to jednoduchý jazyk a stručné rady, ktoré môžu pomôcť nielen ženám a dievčatám, ale aj chlapcom a mužom. Presne tým, ktorí chcú mať po svojom boku sebavedomú partnerku. Rovnoprávnosť je pre to nevyhnutná. Napokon, prečo by mali mať ženy menej práv a príležitostí ako muži? Čo ich diskvalifikuje?
„Rodové roly sú v nás tak hlboko zakorenené, že sa ich pridržiavame ešte aj vtedy, keď sa dostávajú do konfliktu s našimi skutočnými túžbami, potrebami či šťastím. (…) Rýchlo totiž usudzujeme, že dievčatá nevedia urobiť kopu vecí.“
Najjednoduchšie je ich poslať k deťom a sporáku. Koľkokrát sme to už počuli? Adichie však píše, že sme robili chybu, keď sme si to nechali.
„Vieš si predstaviť, o koľko viac by dnes bolo šťastnejších, stabilnejších a prínosnejších ľudí, keby ich otcovia boli aktívne prítomní v ich detstve? (…) obaja ste sa totiž rozhodli, že na tento svet privediete dieťa a že zodpovednosť zaň budete niesť rovnakým dielom.“
S tým takisto súvisí návrat do práce. Prečo by ho ženy mali odkladať, keď to potrebujú? Keď sa chcú realizovať podobne ako ich partneri?
Ženy však celosvetovo zarábajú menej ako muži, preto je z finančného hľadiska logické, že preberajú starostlivosť o deti. Je to však bludný kruh, z ktorého sa ženy veľmi ťažko vymania. Okrem podpory doma potrebujú aj podporu od zamestnávateľa, ktorá je skôr zriedkavá. Aj z tohto dôvodu treba mužov aktívnejšie zapájať do diskusie aj do starostlivosti o deti.
Adichie veľmi otvorene píše o tom, že je úplne normálne, keď žena pracuje (a zarába peniaze). Materstvo totiž ženu nedefinuje, hoci ju mení. Žena by však mala mať aj čas pre seba, aby sa nevenovala len deťom, ale aj tomu, čo ju baví a napĺňa.
„Zbav sa, prosím, myšlienky, že materstvo a práca sa vylučujú,“ radí Adichie a zároveň vysvetľuje, že práca prináša činorodosť a zarábanie peňazí, s čím súvisí aj pocit sebavedomia a sebarealizácie. Samozrejme, siliť nič netreba. Dôležitejšie je počúvať svoje potreby.
Občas v dobrom závidím, ako muži v Škandinávii pristupujú k výchove. Ako bez hanby tlačia kočík v parku, berú svoje deti do galérie, umožňujú svojej partnerke návrat k tomu, čomu sa venovala pred pôrodom. O čo sú tieto ženy šťastnejšie a spokojnejšie?
Žena za volantom
Z detstva si veľmi dobre pamätám vtipy o šoférkach, ktoré som občas počúvala z miesta spolujazdca. Keď si potom moja mama urobila vodičský preukaz a pri prvej väčšej chybe už nesadla k rýchlostnej páke, rozhodla som sa, že od šoféra nebudem závislá. Stále sa to učím, za volantom mám stres, ale ďalej bojujem. Čo by som dala za to, aby tie vtipy počas môjho detstva mama nepočula!
„Je to len prax,“ hovorí mi môj muž a dodáva mi odvahu. Mám asi šťastie, že je feminista a rovnako k tomu vedie aj našich synov. Podporoval môj návrat do práce, aj keď som z toho mala strach. Nie „dovolil mi vrátiť sa“, ale „pomohol mi vrátiť sa“. Cítite tam rozdiel? Áno, aj jazyk je dôležitý.
Adichie píše, že v manželstve sú partneri rovnocenní, a preto tam nesmie fungovať rétorika súhlasu a dovolenia. „Manžel však nie je riaditeľ školy. A manželka nie je žiačka,“ ilustruje nigérijská autorka na príklade.
Tému jazyka ďalej rozvíja v šiestej rade, keď svojej kamarátke vysvetľuje, že v jazyku sa zrkadlia naše predsudky, predstavy a dohady.
„Takže si najskôr rozmysli, čo všetko svojmu dieťaťu povieš. Lebo na tom, čo dieťaťu hovoríš, záleží. Učí ho hodnotám.“
Keď chlapci celý život počúvajú, ako majú svoju sestričku ochraňovať alebo že majú kamarátku v škole ťahať (z lásky) za vlasy, buduje to v nich obraz slabých žien a silných mužov, ktorí sa potom veľmi ťažko zmierujú s mocnými ženami.
„A teraz príde smutná pravda: náš svet je plný mužov a žien nemajúcich v obľube mocné ženy. Nazerať na moc ako na mužskú záležitosť je pre nás natoľko prirodzené, že z mocnej ženy sa stala anomália. A preto ju treba podrobiť kontrole: Je skromná? Usmieva sa? Je dostatočne pokorná? Venuje sa aj domácností? Mocným mužom takéto otázky nekladieme, čo poukazuje na to, že nám neprekáža samotná moc, ale len moc v rukách žien. Mocné ženy súdime omnoho prísnejšie ako mocných mužov.“
Pri čítaní tejto pasáže som si spomenula na našu prezidentku a na to, ako často vo svojom okolí počujem, že sa usmieva málo, inokedy zas veľa, že by mala zmeniť strih vlasov, alebo že je zle oblečená. Pri ženách na vyšších pozíciách neriešime ich schopnosti a šikovnosť, všímame si skôr ich výzor, výraz tváre. Hľadáme za ich úspechom skryté významy a svojimi pochybnosťami im podrážame nohy. Mali by sme si skôr pamätať, že bezpochyby museli obetovať veľmi veľa, často aj to, čo si zo svojej perspektívy nevieme predstaviť.
Jednoducho rovnoprávnosť
Nigérijská autorka Chimamanda Ngozi Adichie rozvíja vo svojom diele myšlienku rovnoprávnosti. Nadväzuje tak na svoju predošlú esej Všetci by sme mali byť feministi, ktorú uviedla v roku 2012 na TEDx talk. Vo svojom prejave predstavila nielen feminizmus, ale aj svoj originálny pohľad na to, čo znamená byť ženou. Titul prednášky neskôr použil módny dom Dior na odevoch svojej kolekcie, niektoré myšlienky citovala vo svojej piesni aj speváčka Beyoncé. Esej takisto preložili do švédčiny a poslali všetkým 16-ročným študentkám s cieľom diskutovať o rovnosti pohlaví a feminizme.
Odvtedy sa z nigérijskej spisovateľky stala jedna z najvýraznejších zástankýň feminizmu. Medzitým nás vo svojich dielach povzbudzuje, aby sme sa toho slova nebáli. A v prvom rade, aby sme ho pochopili.
„(…) ženy nepotrebujú ani ochranu, ani uctievanie – potrebujú iba, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s rovnoprávnymi ľudskými bytosťami. V myšlienke, že ženy potrebujú byť ,ochraňované a uctievanéʻ len preto, že sú ženy, sa totiž skrýva blahosklonnosť. Vtedy si hneď spomeniem na rytierskosť, predpokladom ktorého je ženská slabosť,“ píše Adichie vo feministickom manifeste.
Jej písanie je svieže a zrozumiteľné, vôbec nie je zaťažené zbytočnosťami a prázdnou vatou, ale príkladmi a osobnými skúsenosťami. Spomína tiež konkrétnych priateľov a známych, postoje v rodine, s ktorými sa musela popasovať. Nerodíme sa totiž do sveta, kde platí rovnoprávnosť pohlaví.
Adichie sa nebojí riešiť aj zložitejšie témy, ako sú menštruácia, panenstvo a sexualita, ktoré spája s pocitom hanby. Argumentuje, že mnohé kultúry a náboženstvá chcú ovládať ženské telá a že z každého rozhovoru o panenstve je rozhovor o hanbe. S menštruáciou je to ešte potupnejšie. Veď koľko žien nemá problém rozprávať o perióde pred mužmi?
„Prečo sme boli vychované stišovať hlas, keď hovoríme o menštruácii? Aby nás napĺňala hanba, keď nám cez sukňu presiakne menštruačná krv? Perióda predsa nie je nič hanebné. Je to normálny a prirodzený jav, a keby nebolo periód, neexistovalo by ľudstvo.“
Takisto otvorene píše o ženskej kráse, ktorú sme zarámcovali do nedosiahnuteľného ideálu. Dôležitejšia je však spokojnosť a vyrovnanosť ženy ako štíhle boky a rovný nos.
„Preto sa postaraj o to, aby poznala alternatívy. Nech vie, že štíhle biele ženy sú krásne, ale že krásne sú aj neštíhle a nebiele ženy. Nech vie, že na svete je veľa jednotlivcov a bezpočet kultúr, ktoré ten úzko vymedzený pojem krásy nepovažujú za príťažlivý.“
Amerikánka a feministka
S Chimamandou Ngozi Adichie som sa prvýkrát zoznámila vďaka českému prekladu jej známeho románu Amerikánka. Vyšiel v brnianskom vydavateľstve Host v neprehliadnuteľnej obálke. Sprvu som sa veľmi trápila, pretože Adichie čitateľov zavalila nigérijskými menami a neznámou kultúrou. Až neskôr sa začala rysovať hlavná linka príbehu – vzťah dvoch mladých ľudí, ktorí chceli to isté, len každý z inej strany.
Už vtedy som si všímala nebojácnosť hlavnej postavy Ifemelu, ktorá – rovnako ako Adichie – odišla študovať do Ameriky.
Autorka román vydala rok po svojom prejave na TEDxe a naznačovala v ňom svoje postoje k ženským právam a feminizmu. Tie ďalej rozvíja vo svojich dielach, no už to nerobí opatrne, ale veľmi priamo.
Feministický manifest je jej predposlednou knihou. V máji tohto roka vydala memoáre s názvom Notes on Grief (v preklade Poznámky k smútku, pozn. aut.), ktoré sú ovplyvnené smrťou jej otca v čase pandémie koronavírusu. Aj tam sa ukazuje všestrannosť autorky, ktorá dokáže písať nielen o ženských právach, ale aj vojne v Biafre (v románe Polovica žltého slnka) alebo o pocite vykorenenia a straty domova (Amerikánka).
Jej hlas však najsilnejšie znie v téme feminizmu, o ktorom napísala dve veľmi poučné a v mnohom nezabudnuteľné eseje. Pri čítaní jej feministického manifestu som si často spomenula na svoju mamu a priala som si, aby si knihu prečítala, aby sa ňou inšpirovala a možno si mnohé doma presadila. Zvažujem, že jej knihu nenápadne položím na nočný stolík k posteli.