„Chodil som do prvej línie ako prieskumník a zase som sa vracal na veliteľstvo.“
Hynek Zmítko nastúpil v roku 1937 na povinnú vojenskú službu: „Aj napriek tomu, že som sa hlásil do Vysokého Mýta k ťažkému delostrelectvu, bol som zaradený do telegrafného práporu 3 v Trnave.“ Istý čas pôsobil aj na východnom Slovensku, kde sa v marci 1939 odohral konflikt medzi Slovákmi a Maďarmi – tzv. Malá vojna, po ktorej Slovensko stratilo ďalšie územia.
V auguste 1939 Hynka zatkla slovenská polícia a odsúdila ho za velezradu. Zdieľal totiž informácie o pohybe rádiovozidiel, ktoré vyhľadávali vysielačky. „Ten, ktorý ma vypočúval, si odpľul a povedal: ‚To je aj tak sviňa česká.‘“ Jeho mama bola totiž Češka. S pomocou kamarátov sa mu však podarilo utiecť. Rozhodol sa pre útek cez severné hranice do Poľska. Keď prekračoval hranice, symbolicky sa rozlúčil s domovom i rodičmi.
Na poľskej strane išiel rovno k hraničnej stráži, odkiaľ ho odviezli do Malých Bronowic, kde sa sústreďovali československí utečenci. Odtiaľ sa dostal do Krakova k 1. československému armádnemu zboru pod vedením Ludvíka Svobodu. Po sérii presunov odišiel vo februári 1941 s československým 11. východným peším práporom cez Odesu a Čierne more do Istanbulu, odkiaľ pokračovali do Haify, Alexandrie a Líbye.
Bojoval aj pri Tobruku, kde „sa každú chvíľu bombardovalo“. V tom čase pôsobil v protilietadlovom delostrelectve. V roku 1943 odišiel spolu s ďalšími československými vojakmi cez Afriku do anglického Liverpoolu. Tam pôsobil ako veliteľ mechanikov pri 54. motoprápore, s ktorým sa zúčastnil bojov pri francúzskom Dunkerque. Po skončení vojny bol 30. septembra 1945 demobilizovaný a následne pracoval pre medzinárodnú organizáciu UNRRA až do jej zániku.